Foto: Thomas Dworzak
Milujem Soči. Je to naša subtropická pevnosť. Odkedy sú krymské subtrópy ukrajinské, je to v celej krajine jediné miesto, ktoré úspešne bojuje s ruskými mrazmi. V Moskve je v zime za oknom mínus dvadsať, a v Soči plus dvadsať. Človek by najradšej nechal všetko tak a odcestoval za eukalyptami a palmami.
Keby nie boľševickej revolúcie, dávno by zo Soči, už bolo Miami, ale zatiaľ je v Soči pripomínajúcom zo všetkého najviac pobrežné štvrte Bombaja, všetko pomiešané: chudoba a turizmus, vetché činžiaky, bary, šašliky na nábreží, reštaurácie s hlasnou hudbou, nové hotely a staré sovietske ozdravovne. Soči už stratilo prepych vládnych sanatórií komunistickej éry, ale ešte nezískalo prepych novej kapitalistickej doby. Trčí zvlčilo uviaznuté medzi érami.
Po tom, čo som precestoval všetky krajiny Čierneho mora, som pochopil, že my Rusi sa máme čím pýšiť: sme absolútni šampióni kúpeľných hriešnych radovánok. V porovnaní s nami ani zlaté piesky Bulharska, ani odeský humor, ba ani ohňostroj diskoték na Bospore, nikto nie je hoden pojmu biblická hriešnosť. A tu v Soči – v tomto mliaskavom slove, v tomto meste, čo sa podobá na obrovskú, prezretú, hnilobou sa roztekajúcu broskyňu, kývajúcu sa na slnku, lebo je oblepená muchami, osami a mravcami – v Soči vás čaká Sodoma. A Gomora. A ešte šesťsto šesťdesiatšesť rozkoší.
Pošlite tam svojich synov a dcéry, a domov sa vám vrátia ošľahaní vojaci hriechu. Ako sa nám z prázdnin a dovoleniek na tomto prúžku ruskej riviéry podarí urobiť viacnásobný orgazmus – je otázkou k ruskej idei šťastia. Nám nepristanú diétne pôžitky. Vrátane všetkého: po stanici v Soči chodia starenky velebného vzhľadu, úplné vtelenia pravoslávia a prihovárajú sa cestujúcim – a ako len nežne a ako sugestívne – “Synček, dievočku nechceš?” Iste, dá sa odolať, ale načo? Vziať obrovskú broskyňu do ruky, poliať sa šťavou a zjesť ju celú, s muchami, osami a mravcami.
Soči potrebuje silný buchnát, aby sa zreformovalo, pohlo dopredu, a teraz ho dostalo – má cieľ stať sa ideálnou olympijskou metropolou obklopenou horami a s výhľadom na more. Zdravý rozum mi však predsa len do poslednej minúty nedovolil uveriť, že Soči v olympijských pretekoch vyhrá. To neznamená, že som nechcel, aby Soči vyhralo. Jedna vec je prianie, a druhá viera. Môže viera preniesť hory? A presne to sa stalo. Bolo treba veľmi veriť v budúcnosť Soči, aby dnešné Soči, ktoré na olympiádu absolútne nie je pripravené, zvíťazilo.
Odkiaľ sa v Medzinárodnom olympijskom výbore tá viera vzala? Ruskí predstavitelia pod vedením prezidenta uskutočnili brilantnú veľkorozmernú operáciu, podobajúcu sa na zázrak. Uplatnili sa tu schopnosti Putina – dôstojníka a Putina – športovca. Zožal omračujúce víťazstvo, ktoré vojde do ruských dejín.
Priletel som na letisko v Soči v rozheganom sovietskom linkovom lietadle, ktoré hrkotalo ako kastról s pokrievkou, vyšiel medzi dav taxikárov so zlostne prívetivými úsmevmi a neisto sa poobzeral okolo seba. Mal som čierne nohavice a čiernu bundu – miestny dav v hráškovozelenom a kvietkovanom, v sandáloch a šortkách, sa na mňa díval s neskrývanou podozrievavosťou.
Som presvedčený, že zo Soči bude prekrásna olympijská metropola. Bude aj sneh na horských tratiach, aj štadióny, aj hotely, aj úžasné koncerty. Zároveň ani trochu nepochybujem, že sa zo Soči 2014 stane potemkinova dedina, jedna z tých, čo sa už v ruských dejinách neraz budovali.
Hlavný dôraz bude na vylepšení medzinárodného imidžu Ruska, ale tak ako každé propagandistické zadanie, aj toto bude mať dvojaký výsledok. Dožije sa súčasný model Ruska, ktorý na Západe hlúpo pokrstili Russia Inc., roku 2014?
Na túto otázku nemôže dať nikto na svete jednoznačnú odpoveď. Keď sú problémy so slobodou, vzniká sloboda chýrov. V Moskve sa hovorí, že Putinovi pomohli vyhrať Soči trošku americký prezident, trošku spojená Európa s tým, aby sa definitívne nevykašľal na všeľudské hodnoty.
V Rusku, bez ohľadu na prípravy Soči, môžu v nasledujúcich rokoch štátny kapitalizmus a autoritárske tendencie zosilnieť. Obyvateľstvo víta silnú moc, a na všeobecnom pozadí nacionalistických krívd, tajných prianí a potrieb Ruska sa Vladimir Putin v podstate javí ako načisto liberálny, prozápadný politik. Pravda, Západ v neho odmieta veriť, čo má za následok množstvo nedorozumení. Demokratická opozícia v Rusku vyzerá aj žalostne, aj smiešne. Je rozdrobená, plná nereálnych politických ambícií. Ľud lační po sociálnej spravodlivosti – to je obrovské pole demagógie.
Olympiády nikdy neprospievali autoritárskym či totalitným formám moci. Stačí si pripomenúť olympiádu roku 1980, keď, ako vieme, pre vpád Sovietskeho zväzu do Afganistanu športovci päťdesiatich krajín do Moskvy neprišli. To bol do očí bijúci prípad sovietskeho neúspechu. Vždy sa však nájde omnoho malichernejší problém, ktorý môže obrátiť navnivoč miliardové náklady Ruska, hlavne pri upretej, nežičlivej pozornosti západnej tlače. Soči leží na hraniciach s Gruzínskom – to je Kaukaz. Podarí sa Rusku v nasledujúcich rokoch vyriešiť hlavné kaukazské otázky?
Soči budeme budovať zo všetkých síl štátneho kapitalizmu aspoň navonok vždy servilných oligarchov – aj to vyvolá plno posmeškov a pokrikov. Šport bude postavený na mapu veľkej politiky – to je vždy voľným okom vidieť. Výsledkom je potemkinovská pasca. Tak pre Západ, ako pre Rusko. Pre mňa osobne tiež.