Rusko je odtrhnutá kryha. Pláva si, kam chce. Vo vzácnych liberálnych časoch svojej histórie sa sunula smerom k západnej civilizácii a hovorila si európska kryha, aj keď k európskemu brehu nikdy nedoplávala. Teraz ju však ženú iné vetry, a ona tieto studené vetry pozná lepšie, sú jej zrozumiteľnejšie – nesie sa na otvorený oceán, kde si bude žiť podľa vlastných zákonov a nezákonností.
Na tejto kryhe odjakživa existovalo medzi ľudom a mocou zvláštne spojenie aj zvláštny odpor. To isté pozorujeme aj dnes. Veľké množstvo ruského obyvateľstva víta studené vetry, považuje ich za zdravý prírodný jav, a niektorí túžia po ešte silnejších mrazoch. Ale paralelne s tým, napriek všetkej politickej logike, na kryhe rastie nespokojnosť. Nie veru, tomuto nelogickému národu sa naozaj nevládne ľahko.
V ten jarný víkend si špeciálne oddiely milícií, šuštiac honosnými, skoro kozmickými skafandrami čestne splnili svoje úlohy. V Moskve a Petrohrade zvesili nosy účastníkom „Pochodov nespokojných“, nikoho nezabili, ale kruto ich zmlátili, čím si, podľa všetkého, zaslúžili od vlády vyznamenania. Pred storočím, v januári 1905, cárska vláda oveľa brutálnejšie rozohnala oveľa významnejšiu demonštráciu, a vyprovokovala tým ruskú revolúciu. Tento raz sa v Rusku žiadna revolúcia nečrtá, zjavne ju Rusko nepotrebuje: následky sú známe.
No „pochody nespokojných“, ktoré spojili ľudí s rôznymi, ak nie protichodnými názormi, od liberálov po krajných ľavičiarov, možno považovať za začiatok nového revolučného hnutia. Ľudia vyšli do ulíc, lebo pochopili: s mocou sa nedá dohodnúť po dobrom. Je už nepreniknuteľná a beztrestná.
Moskovský Pochod nespokojných vyzerá z formálneho hľadiska ako pokus o revolučnú provokáciu, keďže demonštráciu v samom strede mesta, na Puškinovom námestí, nesankcionovali moskovské úrady. Opozícia prejavila občiansku neposlušnosť – moc to zhodnotila ako prejav extrémizmu. Milícia v obidvoch mestách zadržala štyristo ľudí. To všetko je dôležité pre revolučnú romantiku. Krv, aj keď jej vytečie len trochu, ľudí spája. Kruté zaobchádzanie milície s novinármi – je tiež revolúcii na prospech.
„Pochodov nespokojných“ sa podľa názoru úradov zúčastnilo nepatrné množstvo ľudí. Je to pravda. Politických nespokojencov je málo. No iná, paralelná nespokojnosť prevŕtava Rusko skrz naskrz – nespokojnosť s nízkou kvalitou života. Keby moc mala nejakú vhodnú ideológiu, vyzvala by národ, aby vydržal a obetoval sa v mene nejakej idey, ktorá by stála nad všetkým. Lenže vlastenectvo či antiamerikanizmus, ktorý v našej krajine prišiel do módy, nestačia na to, aby sa ľudia bezvýhradne podriadili moci.
Obyvateľstvo, verné hmlistej socialistickej nostalgii, si začína hľadať nepriateľa. Ten, koho si vyberie za svojho antiženícha, sa stane aj jeho budúcou obeťou.
Moc mu za takúto obeť navrhuje jeľcinovských liberálov. Ľud nie je proti. Lenže oni sú minulosť. A v prítomnosti ľud vidí, ako vládna strana Jednotné Rusko (Jedinaja Rosija) nastoľuje nepopulárne zákony, ako rozkvitla korupcia. Čím úradník viac kradne, tým väčší portrét Putina mu visí v pracovni – všíma si Vladimír Ryžkov, jeden z lídrov opozície, úplne ľudovo. Ľud pochybuje o všetkom a o všetkých, okrem samotného Putina. Mimochodom, v poslednom čase získal ďalšiu nádej – pravoslávie.
Ja si aj dnes myslím, že základnou drámou súčasného Ruska je mravná kríza, ktorá už nadobudla chronickú povahu. Rusko za posledné storočie dvakrát stratilo hlavnú klenbu mravných zákonov – počas revolúcie a po krachu komunistického systému, a ľud Ruska hľadá svojej duši pozemský pokoj. Pravoslávie, ktoré v putinovských rokoch zosilnelo, mu predkladá čistú cestu, vzdialenú od západných zvodov života, ponúka mu v podstate pravoslávnu civilizáciu. Postupne sa formujú prvky teokracie. Ťažko by sme ich ešte porovnávali s významom náboženského fundamentalizmu v Iráne, no podnecujú to isté popieranie iných kultúr, podozrievavosť k akýmkoľvek rečiam o všeobecných ľudských hodnotách. Heslo cárskeho Ruska „pravoslávie, samoderžavie, ľudovosť“ sa dnes do istej miery stalo skutočnosťou.
V týchto dňoch stoja tisíce ľudí v Moskve okolo chrámu Krista Spasiteľa v rade na sviatosť oltárnu pod divotvornou ikonou, dovezenou do hlavného mesta. Rad tvoria postarší ľudia, bývalí sovietski občania, bývalí ateisti.
Svojho času zvykli stáť v podobnom rade na Lenina v mauzóleu, alebo na obuv z dovozu. Pre nich je ikona bezpochyby dôležitejšia, než Pochod nesúhlasu. Isté je, že v krajine vzniká duchovný zdroj pre pevnejšie spojenie štátu s pravoslávím. Je možné, že nám v budúcnosti budú vládnuť – minimálne duchovne – svätí otcovia pravoslávia.
Pokiaľ ide o súčasnú moc, samozrejme, že verí, že v blížiacich sa parlamentných a prezidentských voľbách zvíťazí bez ohľadu na nejaké „pochody nespokojných“. Je možné, že preto ich aj stĺkla – lebo bola pobúrená. Toľko pre krajinu urobila a oni sú nespokojní! Za posledné roky Rusko zbohatlo a prekvitá. Získalo stabilitu a vieru v budúcnosť. Samozrejme, že sú aj korupčníci, ale to je prechodný jav. Postavili sa desaťtisíce reštaurácií. Každý večer sa do posledného miesta zaplnia. Po cestách sa preháňajú milióny áut, a k tomu najväčšie na svete. Čo ešte treba? Strednú triedu? Veď vzniká. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými? – Vyrovnáme! Nespokojnosť Západu s obmedzovaním slobôd? – Sme predsa tí najslobodnejší, tí najlepší!
Radikálna opozícia, ktorá sa aj ďalej chystá organizovať „pochod nesúhlasu“, a moc, vstúpili do nemilosrdnej vojny. Nechcem revolúciu. Nechcem represívny režim. Nie je toho trochu priveľa, čo nechcem, keď bývam na plávajúcej kryhe?