Stretneme sa po najbližšom atentáte / Esej

Stretneme sa, keď bude znovu preliata krv a my budeme znovu solidárni. Celá tá pozornosť, blízkosť, to všetko ochabne, rozpustí sa, a my si dáme ďalšie stretnutie po najbližšej masakre. Budú objatia, bude aj presvedčenie, že slobodu prejavu musíme brániť za každú cenu, pretože to ona je fundamentom našich našich práv. A dovtedy, kde boli všetci dovtedy? Sloboda prejavu sa ničí vydieraním a strachom. A nemýľme sa, už ju ničia. Európsky parlament, hlavy štátov, od Mattea Renziho, Angelu Merkel, po Françoisa Hollanda a Davida Camerona, od nich, že zorganizujú, mesiac po útoku na redakciu Charlie Hebdo, európsky výbor venovaný tým, […]

Koniec kina ilúzií / Analýza

Svet sa ešte neprestal dohadovať o tom, čo znamenal rok 2014. Odpoveď bude jasná, keď sa dozvieme, aké závery svetové spoločenstvo – v prvom rade Západ – urobilo z otrasu, ktorý v tomto roku prežilo. Zatiaľ je isté jedno: až teraz sa naplno ukázalo, že sa vyčerpala postmoderná epocha, ktorá sa začala pádom ZSSR a koncom studenej vojny. Bolo to obdobie politického impresionizmu – poltónov, nedostatku jasných vektorov, odmietania ideológie a snahy riešiť problémy dohodou a kompromismi. Bolo to obdobie manipulácií, potemkinských dedín v svetovom meradle, zlučovania nezlučiteľného a cynickej výroby ilúzií. Bolo to obdobie pragmatikov, pre ktorých stratégia spočívala […]

O dvoch antisemitizmoch / Esej

Dvadsiateho siedmeho januára 1945 vyšiel zo zasneženého lesa 70 kilometrov od Krakova výzvedný oddiel  sovietskej 107. Delostreleckej divízie. Vojaci sedeli na malých chlpatých koníkoch, s hompáľajúcimi sa samopalmi na chrbtoch. Pred nimi bol tábor Auschwitz-Birkenau, najtemnejší symbol moderných dejín. Dôstojníci neveriacky civeli pred seba. Potom zavolali zdravotníkov, aby sa postarali o tri tisícky väzňov v hroznom stave, ktorých tam nacisti nechali. Osvienčim bol síce oslobodený koncom januára 1945, ale detaily vyšli najavo až po konečnom víťazstve v máji. Je veľká škoda, že nepozvaný Vladimír Putin nebude na budúci týždeň na spomienkovej slávnosti k sedemdesiatemu výročiu – prinajmenšom by to svetu […]

Môj život s ochrankou / Esej

Ako mladý spisovateľ, ktorý vyrastal v Caserte na predmestí Neapola, som cítil stále väčší hnev. Odohrávala sa tam vojna medzi dvomi mafiánskymi klanmi o nadvládu nad teritóriom a násilie medzi nimi sa prelialo aj do ulíc. Chcel som svetu povedať, ako táto vojnová zóna vyzerala: rodiny obetí, ako si strhávajú šaty, smrad muža, ktorý vedel, že zomrie, a nevedel ovládnuť svoj strach, ľudia zastrelení v uliciach len preto, že sa podobali na tých, čo mali zomrieť. Spoznal som sa s robotníkmi z podnikov ovládaných Camorrou. S poslami, strážcami, ktorí pracovali pre klan. čítal som súdne záznamy, novinové správy, prepisy súdnych […]

Teraz a vtedy v januári / Reportáž

Píše sa január roku 1975 v Phnom Penh. Tí, čo ostali nažive, sa budú musieť pokúsiť prežiť ešte štyri roky masových vrážd. Ale zatiaľ to ešte nevedia. Let ponad dva kontinenty, dva prestupy, a teraz takáto patália. Asi tisíc ľudí. Prileteli sme na letisko Siem Reap poslednými linkami tohto dňa a tešili sme sa na sprchu, pohárik dačoho chladeného, kmérsky amok s krevetami alebo barakudou. Nič také. Ešte dve hodiny sa z nás lial pot, kým sme čakali na vízum a pasovú kontrolu. Niekoľko pánov v uniformách, síce nie usmievavých, ale ani nie zamračených, tiež unavených pečiatkovaním, lebo stále pristávajú […]

Som Charlie, ale som tiež Baga / Esej

Ak ste si mysleli, že nič horšie, ako sedemnásť mŕtvych v Paríži sa za jeden týždeň nemôže prihodiť, boli ste na omyle. V Nigérii podľa všetkého zahynulo vyše dvetisíc ľudí v najsmrtonosnejšej ofenzíve jednotiek Boko Haram na strategický bod na severovýchode krajiny. No kde sú pochody solidarity, rozhorčené úvodníky a medzinárodné odsúdenie? Zdá sa, že daktoré životy sú cennejšie než iné. To najhoršie Sú rôzne druhy masakier. To, čo sa stalo v Paríži bola tragédia, ale určite to nebolo to najhoršie, čo sa v uplynulom týždni prihodilo. Ani zďaleka. Za najhoršou tragédiou sa musíme vybrať do nigérijského mesta Baga – […]

Pochybnosti a hnev / Esej

Niečo sa zlomilo. Mal som trinásť, sníval som o knihách a o dievčatách. To bolo všetko. Normálne holandské decko s marockými rodičmi, ktoré si bezstarostne šlo životom. Potom sa stalo čosi, čo mi dalo pocítiť: si iný ako ostatní. Jedného dňa prišla na hodine dejepisu reč na fatwu na Salmána Rushdieho. Náš dejepisár hovoril o slobode slova a ja som hovoril o urážke Proroka. V triede nastalo stiesňujúce ticho. O čom to ten Abdelkader hovoril? Fat – čo? Ale pán Fok, náš učiteľ, to vedel veľmi dobre. Vysvetlili mi, prečo fatwa nedáva zmysel. Ako môže niekoho uraziť literárne dielo? Ako […]

Čo motivuje tých najhorších? / Esej

Po šoku, ktorý v nás všetkých vyvolalo vraždenie v redakcii Charlie Hebdo, nastala chvíľa, kedy by sme mali nabrať odvahu a zamyslieť sa. Samozrejme, jednoznačne musíme tieto vraždy odsúdiť ako útok na samotnú podstatu našich slobôd, a musíme tak spraviť bez akýchkoľvek skrytých námietok (toho typu ako Charlie Hebdo moslimov predsa len priveľmi provokoval a ponižoval). Nestačí však, aby sme sa nechali unášať všeobecnou solidaritou – musíme sa zamýšľať ďalej. Tieto úvahy nemajú absolútne nič spoločné s lacnou relativizáciou zločinu (ako trebárs často opakované tvrdenie, že my na Západe máme na svedomí príšerné masakry v treťom svete, a preto nemáme […]

Pravda o zle / Esej

Keď Barack Obama prisahá, že zničí znamenie zla – Islamský štát, a David Cameron vyhlási, že Islamský štát je organizáciou zla, ktoré musí byť vyhladené, znie v tom ozvena verdiktu Tonyho Blaira nad Saddámom Husajnom: Veď to je výnimočne zlý človek, či nie? Blair vyslovil tento svoj komentár v novembri 2002, štyri mesiace pred inváziou do Iraku, keď si na Downing Street pozval šesť expertov, ktorí ho mali nabrífovať o možných dôsledkoch vojny. Experti varovali, že Irak, ktorému Saddám 35 rokov vládol, je komplikovaná krajina, drásaná hlbokým vzájomným nepriateľstvom medzi komunitami. Že zničenie režimu prinesie vákuum; krajinou začnú otriasať vzbury […]

Náboženstvo za to nemôže / Esej

Bolo správne, že jedným z prvých, kto zareagoval na masakru Charlie Hebdo, bol práve Salman Rushdie, muž, ktorý po dlhé roky vzdoroval iránskej fatwe a hrozbám smrti, vyvolaných údajným bohorúhačstvom. Rushdie síce nepatrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom, vždy som však obdivoval jeho pevný postoj za slobodu slova a privítal som, že britská vláda v sebe našla dosť odvahy brániť jeho práva. Takisto nemám ani v najmenšom v úmysle upierať mu právo na vyhlásenie, ktoré spravil pred niekoľkými dňami, hoci s ním hlboko nesúhlasím. Pripomínam, čo povedal: Náboženstvo, stredoveká forma bláznovstva, sa v kombinácii s modernými zbraňami stáva skutočnou hrozbou pre […]