Roberto Saviano. Foto: Justin Williams / REX
Ako mladý spisovateľ, ktorý vyrastal v Caserte na predmestí Neapola, som cítil stále väčší hnev. Odohrávala sa tam vojna medzi dvomi mafiánskymi klanmi o nadvládu nad teritóriom a násilie medzi nimi sa prelialo aj do ulíc. Chcel som svetu povedať, ako táto vojnová zóna vyzerala: rodiny obetí, ako si strhávajú šaty, smrad muža, ktorý vedel, že zomrie, a nevedel ovládnuť svoj strach, ľudia zastrelení v uliciach len preto, že sa podobali na tých, čo mali zomrieť. Spoznal som sa s robotníkmi z podnikov ovládaných Camorrou. S poslami, strážcami, ktorí pracovali pre klan. čítal som súdne záznamy, novinové správy, prepisy súdnych procesov. Dal som dohromady ich príbehy, príbehy z môjho okolia, a vydal knihu s názvom Gomora. Niečo z nej zarezalo do živého. Okamžite sa z nej stal bestseller – kúpilo si ju toško ľudí, že Camorra ju nemohla ignorovať.
Po všetkých týchto rokoch pod štátnou ochranou cítim skoro až vinu za to, že som stále nažive.
Zanedlho potom, ako kniha roku 2006 vyšla, niekto nechal mojej mame v schránke lístok. Už som žil v Neapole, no ona bola ešte stále v Caserte. Na lístku bola fotografia, na nej ja s pištoľou priloženou k mojej hlave, a slovo “odsúdený”. Krátko na to som bol pozvaný, aby som predniesol príhovor na slávnosti k otvoreniu nového školského roka v meste Casal di Princip, ktoré je domovom najsilnejšieho klanu, Camorry, s jedným z najvyšších koeficientov vrážd v Taliansku. Pri tomto prejave som na bossov Camorry z pódiu ukázal prstom a vymenoval ich. Miestnych tak zastrašovali, že by to nikto z nich nikdy neurobil. Povedal som bossom, že by mali odísť. Na otvorení bol aj vtedajší predseda snemovne talianskeho parlamentu so svojimi osobnými strážcami. Keď slávnosť skončila, prišli ku mne a povedali mi, aby som necestoval späť do Neapola vlakom či autobusom, že je to pre mňa veľmi nebezpečné. Vzali ma so sebou. Nasledujúci deň miestne noviny odsúdili moje vystúpenie ako urážku Camorrovcov. Niekoľko dní na to som zbadal, ako ma niekto sleduje v uliciach Neapolu. Keď som sa viezol v autobuse, stáli za mnou. Jeden z nich povedal: “Vieš, že za to, čo si spravil v Casale [Casal di Principe] zaplatíš, že?”
Ani nie mesiac na to som sa vracal do Neapola z literárneho festivalu, keď ma na stanici zastavili dvaja karabinieri. Ako sme odchádzali v obrnenom aute, povedali mi, že mi boli pridelení, aby ma ochránili. Počas zimy toho roka sa bezpečnostné opatrenia zdvojnásobili, ako z väzenia prenikli správy o tom, že Camorra sa ma chystá zavraždiť. Keď ma mafiánsky boss Salvatore Cantiello videl v televízii, údajne povedal: “len si hovor, lebo čoskoro už viac neprehovoríš”.
Svetlo a tma
Kamkoľvek som za uplynulých osem rokov cestoval, sprevádzalo ma sedem osobných strážcov v dvoch nepriestrelných autách. Býval som v policajných kasárňach alebo v anonymných hotelových izbách a len príležitostne som strávil niekoľko nocí na tom istom mieste. Je to viac než osem rokov, čo som naposledy šiel vlakom alebo šoféroval Vespu, čo som sa prechádzal, ale šiel len tak na pivo. Všetko je na minútu naplánované, nič nie je ponechané náhode. Robiť čokoľvek spontánne, len preto, že sa mi chce, by bolo nepredstaviteľné.
Po ôsmich rokoch s ozbrojenou ochrankou už smrteľné hrozby voči mojej osobe nikto nedá do správ. Moje meno je tak často spájané s pojmami ako smrť, vražda, že si to už sotva niekto všimne. Po všetkých týchto rokoch pod štátnou ochranou cítim skoro až vinu za to, že som stále nažive.
Roberto Saviano s ochrankou. Foto: Stefania D’Alessandro / Getty Images
Je to nanič život. Ťažko sa dá opísať, ako žijem medzi štyrmi stenami. Ako jedinou alternatívou sú verejné vystúpenia. Buď som na Nobelovej akadémii a debatujem o slobode tlače, alebo v izbe bez okien, často v policajných kasárňach. Svetlo a tma. Žiaden odtieň medzi nimi. Občas sa obzriem späť na rozhodujúci moment, ktorý rozdeľuje môj život na obdobie pred Gomorou a po nej. Predtým a potom sa týka všetkého, vrátane priateľstiev. Tých, ktoré som stratil, pretože bolo pre ne ťažké stáť po mojom boku, a tých, ktoré som, dúfajme, v posledných rokoch našiel. Na miesta, ktoré som poznal predtým, a miesta, na ktorých som bol potom. Neapol neprichádza do úvahy – to miesto nemôžem navštíviť. Zostáva len v spomienkach. Cestujem po svete, skáčem z krajiny do krajiny ako po šachovnici, robím výskum k novým projektom, hľadám akékoľvek rozmetané kúsky slobody.
Keď som sa dozvedel správy o Charlie Hebdo, bol som v New Yorku a pracoval som na tomto článku. Pocítil som neuveriteľnú bolesť. Nepoznal som Stéphana Charbonniera, šéfredaktora časopisu, ale vedel som, že žil pod policajnou ochranou tak ako ja. Vedel som o jeho situácii a rizikách, ktoré podstupoval.
Sloboda prejavu nie je právo, ktoré nám je dané na večnosť. Pokiaľ ho zanedbáme, bude chradnúť. Ako rastlina, ktorú ste zabudli polievať.
Streľbou v Paríži Európa znovuobjavila, že písanie môže byť nebezpečné. Už sme na to zabudli. Možno, Taliani nezabudli, aspoň tí nie, ktorí píšeme o mafii. Desať talianskych novinárov žije v pod policajnou ochranou po tom, ako boli ohrozovaní mafiou – vrátane Liria Abbateho. Jeho osobní strážcovia našli bombu pod jeho autom. Napísal totiž knihu o bossovi Cosy Nostry, Bernardovi Provenzanovi. Sloboda prejavu nie je právo, ktoré nám je dané na večnosť. Pokiaľ ho zanedbáme, bude chradnúť. Ako rastlina, ktorú ste zabudli polievať.
Zasiahlo ma niečo, čo Charbonnier povedal roku 2012: “Nebojím sa odvety. Nemám deti, nemám ženu, nevlastním auto, nemám dlhy. Môže to znieť nafúkane, ale radšej zomriem na nohách ako žiť na kolenách.” Pre mnohých ľudí je písanie len práca. Bez následkov. No pre iných to neplatí.
Ak by Gomora bola iba ďalšou knihou, ktorú si prečíta niekoľko tisíc ľudí, Camorra by to ani nezaznamenala. Dôvod, prečo sa na knihu zamerali, bol, že som povedal pravdu o organizovanom zločine tak veľkému publiku. Najviac zo všetkého ich desí, že by sa mohli ocitnúť vo svetle reflektorov. Ako povedal jeden kajúcny bývalý boss: camorristi chcú byť VIP L- veľmi dôležité osoby na lokálnej úrovni. Chcú byť známi vo svojom vlastnom teritóriu, obávaní pre svoju moc, ale nie však už na národnej, či medzinárodnej úrovni, pretože chcú ostať v anonymite. To, že sa ich “hrdinské činy” dostali k publiku širšiemu než lokálna tlač, bolo pre nich zásadnou ranou. Pozornosť sa sústredila na ich ilegálny biznis.
Často sa ma pýtajú, prečo Camorra, táto veľká a silná kriminálna organizácia, má zo mňa strach. Často sa to snažím ozrejmiť: oni sa neboja mňa, boja sa mojich čitateľov.
Predtým a potom
Predtým: Nekonečné plahočenie sa predmestiami, než som sa dostal k informácii. Zbesilá jazda mestom na mojej Vespe, aby som sa dostal na miesto činu ako prvý, aby som videl telo ešte predtým, ako ho odvezú. Dostať sa tam skôr, než príde plačúca rodina zdrvená žiaľom. Vozil som sa na Vespe z miest činu do súdnych siení a väzení. Sledoval som boj o nadvládu medzi Secondiglianno bossmi klanu Di Lauro a odštiepencami známymi ako Španieli (pretože ich líder presunul centrum operácií do Španielska, kde žil v utajení). Bolo to, ako byť vojnovým reportérom. Dve až tri vraždy denne, podpaľačstvo – útoky zápalnými bombami na obydlia ľudí. Bolo neuveriteľné, že niečo také sa môže diať uprostred Európy.
Potom: Život s osobnými strážcami všetko zmenil. Je také ťažké pracovať s ozbrojenou eskortou za chrbtom! Ak som v Taliansku, musím sa tri dni vopred rozhodnúť, čo budem robiť. Žijem v tomto nepretržitom trojdňovom časovom intervale, takže mám stále pocit, že som so všetkým pozadu. Čokoľvek chcem urobiť, musím dať vedieť ochranke a oni rozhodnú, aký je najlepší spôsob, ako to spraviť.
Ak chcem cestovať do zahraničia, musím informovať vládne bezpečnostné oddelenie týždne, alebo až mesiace vopred o tom, kam presne idem a aký bude môj rozvrh. Kde sa budem zdržiavať, miesta ktoré navštívim, ľudí, s ktorými sa stretnem. Potom musím čakať, či mi cestu povolia. Musí sa zistiť, či ma krajina, ktorú chcem navštíviť, považuje za vítaného. Keď už som tam, trvá to niekoľko dní, kým nadviažem vzťah s miestnou policajnou eskortou. Vždy mám najprv pocit, že som nepríjemnosť, záťaž, problém, ktorý treba zvládnuť – obzvlášť, keď ide o verejné podujatie.
Nikomu už neverím. Bojím sa priblížiť sa k niekomu bez ochranky. Vždy očakávam, že ma ľudia zradia. Je to typická väzenská paranoja.
Sú noví priatelia, nové miesta, nové rutiny, ale je aj nový Roberto Saviano. Okolnosti ho zmenili: líši sa od osoby, akou býval, a od priateľov, ktorých predtým mal. Pravdepodobne nový Roberto Saviano je horšou osobou. Samotársky, izolovaný. A viac zameraný na seba, pretože sa stal symbolom.
Človek a spisovateľ
Uskutočnil som sen každého spisovateľa, sen, ktorý by sa väčšina mojich kolegov spisovateľov ani neodvažovala si predstaviť. Medzinárodný bestseller. Obrovské publikum. Ale všetko ostatné je preč: šanca na normálny život, šanca na normálny vzťah. Môj život bol otrávený. Dusia ma lži, obvinenia, ohováranie, nekonečné nezmysly. Jazvy po nich vám ostanú.
Od roku 2006 je môj život neustálym hľadaním nejakého miesta pre život, miesta pre písanie. Žil som v množstve domov, v množstve rozličných izieb. Počas tohto obdobia som nikde nebol dlhšie, než niekoľko mesiacov. Všetky izby boli malé, niektoré miniatúrne. A každá jedna bola tmavá. Páčila by sa mi väčšia, svetlejšia izba. Tak rád by som mal balkón, terasu – dychtil som po terase tak, ako som predtým túžil po možnosti cestovať. Ale v týchto veciach som nemal na výber. Nemohol som rozhodovať o tom, kde budem žiť. Nemohol som chodiť okolo domov a pozerať sa na ne: nie je celkom jednoduché prechádzať sa nepovšimnutý s dvomi nepriestrelnými autami a siedmimi ochrankármi. Ak by som konečne našiel miesto na život, hneď, ako by ľudia zistili, kde žijem, na ktorej ulici a ktorom čísle, musel by som sa presťahovať.
Nájsť domov v Neapole bolo nemožné. Karabinieri, ktorí boli mojimi osobnými strážcami, sa mi prostredníctvom vlastných kontaktov pokúšali nájsť nejaký prenájom. Bolo to jednoduché až do chvíle, kedy domáca zistila, že ide o mňa. V okamihu, keď ma uvidia, tak je to stále to isté: “Ľutujem, nemôžem, mám deti.” Alebo: “Nemôžem, akurát som to prenajal niekomu inému.” A tak som sa vrátil späť do kasární. Stále hľadám svoje miesto.
Medzitým žijem na týchto mníšskych miestach s minimálnou výbavou a každý môj krok je pod kontrolou.
Moja batožina: jedna taška na ponožky, spodky, tričká a nohavice. Jedna na košele a bundy. Jedna s liekmi, zubnou kefkou, pastou a nabíjačkami na mobily. Jedna taška na knihy a dokumenty. A laptop. To je všetko. To je domov.
Množstvo toho, čo som napísal v posledných rokoch, vrátane tohto článku, bolo napísané v hotelových izbách. V tých fádnych, identických hoteloch, ktoré sa mi začali hnusiť. Tieto hotelové izby s oknami, ktoré nejdú otvoriť sú tmavé. Navštívil som krajiny – občas miesta, kam som vždy chcel ísť – a všetko čo vidím, je interiér hotelovej izby a panoráma mesta skrz tieňované sklo nepriestrelného auta. Väčšina krajín sa neodváži pustiť ma von na krátku prechádzku, dokonca ani v sprievode pridelených ozbrojených strážcov. Zvyčajne ma po jednej noci presunú na iný hotel. Čím zjavne civilizovanejšie, pokojnejšie a mierumilovnejšie miesto to je, tým je ďalej od mafie a ja sa v ňom cítim bezpečnejšie. Ale tým viac ku mne pristupujú ako k nevybuchnutej bombe, ktorá im môže kedykoľvek môže explodovať rovno pred nosom.
V Taliansku, špeciálne v Neapole, zostávam zvyčajne v barakoch karabinierov, s vôňou leštidla na topánkach mojich spolubývajúcich, s hlasným komentovaním futbalových zápasov v televízii a stonmi keď ich niekto povolá do služby, prípadne, keď skóruje opačný tím. Sobota a nedeľa sú strašne nudné dni. Dni strávené v bruchu veľryby. Počujete výkriky zvonka, cítite ľudí, ako sa naokolo pohybujú, viete, že je slnečno a že sa začalo leto. Spomínam si na začiatky môjho nepriestrelného života, ako som sa jednu noc zobudil v kasárňach, všade bola tma a ja som nevedel nič rozoznať. Nemal som šajnu, kde som. Odvtedy sa mi podobná vec stala často – zobudím sa na začiatku noci a neviem kde som. Keď som bol naposledy v Neapole, ubytovali ma v kasárňach, ktoré boli predtým kláštor. Majú terasu a môžete odtiaľ zhora vidieť more. Podarilo sa mi tam uvidieť svitanie nad najkrajšou zátokou na svete.
Chýbajú časy, keď som bol slobodný.
Často sa ma pýtajú, či neľutujem, že som napísal Gomoru. Zvyčajne sa snažím povedať tú správnu vec. Vravím: “Ako človek áno, ako spisovateľ nie.” Ale to nie je tá skutočná odpoveď. Po väčšinu môjho bdelého času Gomoru nenávidím. Hnusí sa mi. Spočiatku som odpovedal, že ak by som bol vedel, čo ma čaká, nikdy by som knihu nenapísal, no videl som, ako tváre oproti mne posmutneli. Ak to bola posledná otázka, odchádzal som s pachuťou v ústach, s pocitom, že som to nemal povedať. Uvedomil som si, že som mal povedať: “Samozrejme, opäť by som spravil znovu to isté.” Že by som obetoval všetko a znovu. Ale teraz ubehlo už toľko času, že mám pocit, že som si zaslúžil právo dať ľuďom vedieť o svojich žiaľoch a priznať, že mi chýbajú časy, keď som bol slobodný. Nech už by som si prial akýkoľvek život, faktom zostáva, že som Gomoru napísal a dennodenne za to platím daň.
Život a strach
Dva roky po tom ako vyšla Gomora, v marci 2008, mafia vystupňovala svoje vyhrážky. V priebehu “maxi-procesu” známeho ako Spartakus – v rámci ktorého bolo 24 členov klanu Casalese súdených za vraždu, vydieranie, korumpovanie verejných činiteľov a manipulovanie volieb – obhajca dvoch bossov Camorry nahlas prečítal dokument, ktorý zastrašoval mňa a ďalšieho novinára, Rosaria Capracchioneho. Tvrdilo sa v ňom, že dôvodom, prečo boli bossovia zadržaní, boli naše reportáže. Týmto vyhlásením vyslal klan jasnú správu: ak budú uznaní za vinných, staneme sa ich terčami. Na konci procesu Spartakus, ktorý trval dvanásť rokov, boli usvedčení dvaja bossovia, Antonio Iovine a Francesco Bidognetti. Než sa proces skončil, boli oni a ich právnici obvinení z uverejňovania vyhrážok v dokumente, ktorý prečítali pred súdom. Keď sa táto kauza uzavrela – bolo to v novembri minulého roka – bossovia boli zbavení viny, ale ich právnik Michele Santonastaso “bol obvinený z ‘mafiánskych’ vyhrážok”.
Keď bol vynesený záverečný verdikt, sedel som v súdnej sieni. Boli tam aj moji osobní strážcovia, aj Rosyho, ako aj naši obhajcovia a právnický tím obžalovaných. Jedine tí dvaja bossovia na súde neboli, no sledovali jeho priebeh cez obrazovku z väzenia. Za nami bolo množstvo televíznych kamier a novinárov. A len máličko ľudí, ktorých som poznal – keď žijete tak ako ja, každý si zvykne pozerať na vás z diaľky, alebo sledovať váš život na sociálnych sieťach. Fakt, že dvaja mafiánski bossovia boli oslobodení, zatiaľ čo ich obhajca bol usvedčený z mafiánskeho zločinu, bol pre mňa absurdný. Bol som sklamaný. Už ma nič neprekvapí. Boli tam aj zahraniční novinári, ale nie som si istý, či rozumeli rozsudku. Nemôžem ich viniť. Santonastaso dostal 11 rokov za spolčovanie sa a napomáhanie mafii a za krivú prísahu, ale takmer nikto tomu nevenoval pozornosť. A predsa to bol historický okamih – po prvýkrát došlo k takémuto odsúdeniu. Dúfam, že tento rozsudok by mohol byť prvým krokom k slobode pre mňa a ďalších spisovateľov, ktorí v súčasnosti žijú pod policajnou ochranou, a k tomu, aby sme získali svoje životy späť.
Ľudia sa ma často pýtajú, či nemám strach, že ma mafia zabije. “Nie,” vravím. Neviem k tomu viac povedať. Uvedomujem si, že väčšina ľudí mi aj tak neuverí, ale v skutočnosti je to pravda. Naozaj. Bojím sa mnohých vecí, ale umieranie nie je jednou z nich. Občas myslím na bolesť – aké by to bolo, umierať v bolesti. Ale všeobecne, aj keď to môže vyzerať prekvapivo, na smrť veľmi nemyslím.
Existuje ešte iný strach, horší než čokoľvek iné. Je to strach, že budete zdiskreditovaný.
Sú iné veci, ktoré ma desia. Viac než smrti sa bojím toho, že môj život sa už nikdy nevráti do normálu. Viac než smrti sa bojím toho, že celý môj život prežijem ako doteraz.
Existuje ešte iný strach, horší než čokoľvek iné. Je to strach, že budete zdiskreditovaný. Stalo sa to každému, kto zomrel za to, v čo veril. Stalo sa to každému, kto nahlásil trestné činy, alebo vyzradil nepríjemné pravdy. Spravili to Donovi Peppe Dianovi, kňazovi, ktorého zastrelili v Casal di Principe roku 1994, keď kázal proti mafii a vyhrážal sa, že odmietne dávať sviatosti členom Camorry. Po jeho smrti sa stal predmetom očierňujúcej kampane, ktorá ho obviňovala z obscénneho správania a prepojenia na Camorru. Federico del Prete, odborár zavraždený v Casal di Principe roku 2002, bol pranierovaný falošnými obvineniami v deň pohrebu. Urobili to aj Giovannimu Falconemu, protimafiánskemu vyšetrovateľovi, ktorého zabila Cosa Nostra roku 1992. Spravili to aj novinárovi Pippovi Favovi. Vždy sa nájdu uši ochotné počúvať, ako sa ubližuje mŕtvym. Médiá by sotva začali opisovať moju smrť, odporné fámy by sa už dávno šírili. Len čo v bitke zahynie nejaký tínedžer, alebo kňaz dobodaný pri omši, fámy začnú bzučať ako muchy. A koleso sa točí. Mediálny cirkus sa musí točiť.
Nikdy nezabudnem, čo povedal exmanžel zavraždenej ruskej investigatívnej novinárky Anny Politkovskej deň po jej smrti: “Je to takto lepšie: radšej umrieť, než byť zdiskreditovaný. Anna by to neuniesla.” Počul som, že sa plánovalo jej falošné obvinenie. Predtým, ako ju zabili, sa ju pokúsili uniesť. Plán bol: zdrogovať ju, spraviť pornografické filmy, rozposlať ich do sveta a zdiskreditovať jej kampaň za slobodu informácií. Toto je to, čo ma ničí: strach, že budem nejako zdiskreditovaný, že sa to ku mne akosi vkradne a ja sa nebudem vedieť brániť. Že neubránim svoje písanie. Možno sa to už deje. Možno už sú ľudia, ktorí vravia “on klame, je to plagiátor, on nás ohovára”. A možno budú mať ich slová napokon väčšiu váhu než môj vlastný výskum, než moje vlastné úsilie preskúmať, ako veci fungujú. Neustále ma obviňujú, že sa snažím zbohatnúť na mafii, na urážaní Neapola, že kazím všetko okolo. Je to spôsob, ako stišovať môj hlas, to, čo tvrdím. Jedna z vecí, ktorú vravia: “My to všetko vieme, už sa o tom písalo.” Ak by povedali: “nič z toho nie je pravda,” vedeli by sme, že sú len hovorcami mafie. Ale ak vravia “to sme už počuli,” je to rafinovanejší spôsob, ako ma podlomiť. Neútočí na mňa iba Camorra, ale aj časť občianskej spoločnosti a dokonca aj novinári. Možno sa hanbia, že nikdy proti mafii nič otvorene nepovedali a cítia sa tak spoluvinníkmi.
Môžeme si len vybrať, ako budeme hrať rolu, ktorá nám bola daná.
Ľudia, ktorí majú ku mne blízko, mi vravia, aby som sa nebál, že je to len závisť. Vzhľadom na to všetko, čo sa stalo, odolávať tomuto druhu kritiky nie je až taká vysoká daň. Bol som príliš mladý, keď som napísal Gomoru. Nemal som čas nechať sa skorumpovať, pošpiniť, poľaviť zo svojich ideálov, žiadať druhých o služby a byť niekomu zaviazaný. Väčšina ľudí sa musela v určitom momente zapredať – im sa to stalo a mne nie. A to je neodpustiteľné.
Nemôžem si dovoliť mrhať časom premýšľaním o ľuďoch, ktorí ma chcú napadnúť. Ak by som reagoval, tak by to len zhoršilo situáciu. Jediné, čo môžem spraviť, je sústrediť na vlastnú prácu, na svoje publikum, ktoré ma ochraňuje snáď aj viac, než moja ozbrojená eskorta. To, že mám publikum, mi zaručuje slobodu aj napriek všetkým obmedzeniam. Celkovo vzaté: moje bytie je privilegované. Môj verejný profil ma vystavuje útočnej kritike, ale rovnako ma aj chráni.
Z filmu Gomora. Foto: IFC Films / Everett / Rex Features
Myslím na to vysoké číslo ľudí v Taliansku, ktorí žijú ako ja pod štátnou ozbrojenou ochranou. Je nás 585. Ľudia, ktorých mená nikto nepozná, čelia hrozbám osamote a nechránení. Každý deň svojho života. Myslím na ľudí, ktorí aj napriek tomu, že sú známe ciele, nemajú žiadnu ochranu. Mŕtvi v Charlie Hebdo by mali v každom, kto sa nesnaží zmeniť svet, vzbudiť pocit viny. Je jednoduchšie povedať, že satirici si za to môžu sami, než sa pozrieť do zrkadla a čeliť obrazu vlastnej apatie.
Odkedy som napísal Gomoru, verejnosť lepšie rozumie, čo je mafia. A po sebe nasledujúce vlády v Taliansku sú dotlačené, aby investovali do boja proti organizovanému zločinu. Už sa nemôžu tváriť, že nevedia, o čo ide. Verejná mienka im už nedovolí sa z toho vyvliecť. Ak by ste naliehali, povedal by som, že vnímanie problému sa zásadne zmenilo. Toto je sila románu literatúry faktu – toho druhu literatúry, ktorý sa snažím písať. Rozpovedať pravdivé príbehy s dôslednosťou novinára a literárneho štýlu románopisca.
Často sa vraciam k vete z Trumana Capoteho: “Viac sĺz sa vyroní za vyslyšané než nevyslyšané prosby.” Ak by som mal sen, tak aby tieto slová mali moc priniesť zmenu. Aj napriek všetkému, čo sa mi stalo, moja prosba bola vyslyšaná. Ale ja som sa stal niekým iným, než som si predstavoval. Je to bolestivý proces a ťažko sa s ním vyrovnám, kým neakceptujem, že nikto z nás neovláda svoj vlastný osud. Môžeme si len vybrať, ako budeme hrať rolu, ktorá nám bola daná.