Baga v roku 2013. Foto: Reuters / Stringer
Ak ste si mysleli, že nič horšie, ako sedemnásť mŕtvych v Paríži sa za jeden týždeň nemôže prihodiť, boli ste na omyle. V Nigérii podľa všetkého zahynulo vyše dvetisíc ľudí v najsmrtonosnejšej ofenzíve jednotiek Boko Haram na strategický bod na severovýchode krajiny. No kde sú pochody solidarity, rozhorčené úvodníky a medzinárodné odsúdenie? Zdá sa, že daktoré životy sú cennejšie než iné.
To najhoršie
Sú rôzne druhy masakier. To, čo sa stalo v Paríži bola tragédia, ale určite to nebolo to najhoršie, čo sa v uplynulom týždni prihodilo. Ani zďaleka.
Za najhoršou tragédiou sa musíme vybrať do nigérijského mesta Baga – lepšie povedané, na miesto na mape, kde mesto kedysi stálo, lebo z neho veľa neostalo. Správy o masakre sú pochopiteľne neurčité, najbližší novinári sú vzdialení stovky kilometrov (a ani tam nie sú celkom v bezpečí) a jediným zdrojom informácií sú len od traumatizovaní utečenci a nespoľahlivé vládne kruhy.
Napriek tomu už viem dosť, aby sme si spravili predstavu o tom, že to, čo sa tam udialo bolo dačo strašné, dačo apokalyptické.
Baga leží na severovýchode Nigérie, na hranici s Kamerunom. Nie je to prvá masakra, ktorú toto mesto zažilo. V apríli 2013 tu nigérijská armáda zabila takmer 200 ľudí, najmä civilov, počas vojenskej ofenzívy, ktorá mala prinútiť k ústupu Boko Haram. Ale to bola len upútavka. Len náznak hororu, ktorý mal nasledovať.
V priebehu piatich dní, počínajúc minulou sobotou, jednotky Boko Haram obsadili mesto, vyhnali nigérijské vojsko a pozabíjali každého, kto nestihol utiecť – mužov, ženy, deti. Celé mesto bolo v plameňoch, povedal jeden zo svedkov. Ďalší hovorili o uliciach, lemovaných mŕtvolami. Informácie o počte mŕtvych sa rozchádzajú, ale podľa správ Amnesty International mohlo zahynúť až 2000 ľudí, čo sa rovná približne 133 atentátom na Charlie Hebdo.
Bez ohľadu na presný počet to bol doteraz najvražednejší útok Boko Haram. Aj jeden – pre nich – z najvýznamnejších: od chvíle, keď sa Boko Haram zmocnil Bagy a dôležitej vojenskej základne, ktorá sa v meste nachádza, majú pod kontrolou celú provinciu Borno. Toto už nie sú obyčajní teroristi, pomaly je to de facto štát.
Hodnotné životy
Masakra v Bage nie je jedinou tragédiou v tejto krajine, ktorú zapríčinili ľudia. Túto sobotu na rušné trhovisko v Maiduguri, hlavnom meste severovýchodu, prišlo mladé dievča – podľa pôvodných správ len desaťročné, no z najnovších správ vyplýva, že trochu staršie. Dievčina bola opásaná výbušninami a keď sa k nej priblížili bezpečnostné zložky, bomba vybuchla a zabila prinajmenšom 16 ľudí. Nevie sa, či bombu detonovala sama, ani či si vôbec bola vedomá toho, že má na sebe samovražednú vestu. Hoci sa Boko Haram sa k tomuto zločinu neprihlásil, iní plauzibilní podozriví neexistujú.
Žijeme síce v 21. storočí, no africké životy ešte stále platia za mediálne menej zaujímavé.
Za normálnych okolností by sa povedalo, že išlo o čin ohromujúcej brutality. Nie je na tom však nič ohromujúce. Naopak, je to všetko do omrzenia známe a je to len ďalší dôkaz toho, že nigérijská vláda nie je schopná ochrániť svojich ťažko skúšaných občanov.
Tieto tragické udalosti nevzbudili ani mimoriadnu pozornosť médií. Masakra v Bage sa takmer stratila v záplave správ, venovaných Charlie Hebdo. Rozhodne sa nikde nedostala na prvé stránky zvláštnych vydaní a nebola ani témou rozhorčených úvodníkov. Dokonca aj v Nigérii, k večnej hanbe novinárskeho cechu, sa písalo oveľa viac o 15 mŕtvych v Paríži než o stovkách mŕtvych doma, ako skonštatoval analytik médií Ethan Zuckerman, ktorý upozornil aj na to, že nigérijský prezident Goodluck Jonathan vyslovil sústrasť francúzskej vláde, no nepovedal ani slovo o Bage.
Žijeme síce v 21. storočí, no africké životy ešte stále platia za mediálne menej zaujímavé a tým vlastne aj menej hodnotné než západné životy.
Vlastné tragédie
Výhovoriek je, samozrejme, neúrekom. Nemáme žiadne dramatické filmové záznamy z Bagy. Ťažko sa vyznať sa v tom, čo sa tam deje a tamojšia situácia sa nedá šikovne zhrnúť do pôsobivej tézy o konflikte civilizácií (nehodí sa do nej najmä to, že hlavnými obeťami islamského fundamentalizmu sú moslimi). A na rozdiel od Charlie Hebdo, v Nigérii nešlo o útok na žurnalistiku ako takú, a tým pádom to nevyvolalo úprimné sympatie redaktorov na celom svete.
Predsa však. Predsa však. Vyše 2000 ľudí prišlo o život a svet to obišiel mlčaním. Ba čo viac, mlčaním to obišla aj Afrika. Pokrytectvo je na tomto kontinente bežné, no úplne do neba volajúcou ukážkou bola skutočnosť, že sa nedeľného masového pochodu solidarity v Paríži zúčastnil prezident Gabonu, Ali Bongo Ondimba. Africký diktátor, ktorý sa zasadzuje za slobodu slova vo Francúzsku, a doma potláča slobodu slova, občas aj násilne. Africký líder, ktorý si nájde čas vyjadriť solidaritu s obeťami vo Francúzsku, ale oveľa väčšie množstvo obetí na vlastnom kontinente ignoruje.
Kde sú africkí lídri, ktorí odsúdili masakru v Bage? Kde sú africkí novinári, ktorí ju neúnavne analyzujú a podávajú o nej správy? Kde sú africké pochody solidarity?
Takže áno, sme Charlie. Ale pokiaľ všetci nebudeme aj Baga, naše rozhorčenie a solidarita s parížskou masakrou sú súčasne aj symbolom toho, že my, Afričania, zanedbávame naše vlastné, africké tragédie, a prikladáme západným životom väčší význam než našim vlastným.