Svet sa ešte neprestal dohadovať o tom, čo znamenal rok 2014. Odpoveď bude jasná, keď sa dozvieme, aké závery svetové spoločenstvo – v prvom rade Západ – urobilo z otrasu, ktorý v tomto roku prežilo.
Foto: Natalia Kolesnikova / AFP / Getty Images
Zatiaľ je isté jedno: až teraz sa naplno ukázalo, že sa vyčerpala postmoderná epocha, ktorá sa začala pádom ZSSR a koncom studenej vojny. Bolo to obdobie politického impresionizmu – poltónov, nedostatku jasných vektorov, odmietania ideológie a snahy riešiť problémy dohodou a kompromismi. Bolo to obdobie manipulácií, potemkinských dedín v svetovom meradle, zlučovania nezlučiteľného a cynickej výroby ilúzií. Bolo to obdobie pragmatikov, pre ktorých stratégia spočívala v lenivých úvahách na tému: hm, a čo budeme robiť dnes večer? No práve v tomto období sa elity autoritárskych štátov naučili prežiť cez integráciu do tkaniva západnej spoločnosti. Západ demoralizovala lobbystická mašinéria, ktorá sa rozrastala v jeho vnútri a pracovala v záujme svetových korupčných systémov. Ešte nevieme, akú cenu bude Západ musieť zaplatiť za svoju kolísavosť, za to, že toleroval nezákonnosť a bol ochotný obetovať princípy za cenu momentálnych výhod. Alternatíva Západu, ktorá utrpela porážku v studenej vojne, sa naučila fungovať tak, že zvnútra rozkladala Západ, no súčasne si vychutnávala jeho slasti. Asi najúspešnejším predstaviteľom tejto alternatívy sa stala ruská vládnuca elita, ktorej sa cez partnerstvo s liberálnymi demokraciami podarilo dosiahnuť viac než jej sovietskym predchodcom konfrontáciou so Západom.
Život v režime kontroly vplyvu a opozície pripomína jazdu na pretekárskych boboch
Toto prechodné obdobie bezcieľneho unášania prúdom by sa mohlo ťahať ešte veľmi dlho. Zdá sa, že liberálne demokracie v posledných dvoch desaťročiach stratili nielen jasný smer, ale aj schopnosť nájsť novú energiu a podnety pre vlastné obnovenie. Zrejme sa nemýlia tí, čo sa nazdávajú, že svetové spoločenské systémy sa rozvíjajú ako príroda: keď im chýba konkurencia a rivalita, rozkladajú sa a upadajú. Zo scény odišiel Sovietsky zväz, ktorý bol kedysi neutíchajúcim zdrojom adrenalínu pre západnú demokraciu, a to ju zjavne dohnalo k strate životaschopnosti a stagnácii. A v práve v tej chvíli sa na scéne objavil Vladimír Putin a obrátil šachovnicu.
Zatiaľ nie je celkom jasné, prečo sa Kremeľ v rokoch 2012 – 2013 rozhodol zavrhnúť model prežívania, uvrhol Rusko do Vojnového stavu a vrátil sa k vojensko-vlasteneckej mobilizácii stalinského typu. Žeby sa moskovský tím skutočne načakal rozhnevaných občanov, ktorí vyšli do ulíc a chceli len vylepšiť (ale nie zvrhnúť) samoderžavie? Alebo sa ozval inštinkt chátrajúcej samovlády, ktorá sa snaží kompenzovať stratu svojej sily hľadaním nepriateľov? Tak či onak, koncom roku 2013 Putin vrátil Rusko na cestu konfrontácie so Západom a Ukrajina sa pre Kremeľ stala priestorom pre obmedzenie západného vplyvu. Keby nie ukrajinského Majdanu, kremeľský experiment prežitia pomocou vojny by si bol našiel inú zámienku. Roku 1991 ruská vládnuca trieda vyprázdnila pole bez boja. Tým, že Kremeľ roku 2014 obnovil konfrontáciu so Západom, pripravil sa o možnosť ďalšieho manévru. Ale to nie je všetko: samotná skutočnosť, že sa ruské samoderžavie vrátilo k vojenskému vlastenectvu a predstave obliehanej pevnosti, svedčí o jeho agónii, ako aj o tom, že je ochotný riskovať, že bude bolestná nielen pre Rusko, ale aj pre okolitý svet.
Život v režime kontroly vplyvu a opozície pripomína jazdu na pretekárskych boboch – pri najlepšej vôli je ťažké vyskočiť z dráhy. Svedčí o tom aj znovuvzkriesená ruská Vojenská doktrína, ktorou Rusko priznalo, že sa nachádza v hodnotovom konflikte so Západom a je ochotné vojensky reagovať dokonca aj na nevojenské ohrozenie existujúcej moci. Nie je vylúčené, že nové vedenie nebude vládať zastaviť rozbehnutý obrnený voz.
Istotne je na mieste otázka, či by bolo lepšie (pre Rusko i pre svetové spoločenstvo) ďalej sa hrať na ilúzie, predstierať partnerstvo so Západom a pritom diskreditovať jeho hodnoty? Táto hra by sa skôr či neskôr skončila. Irónia je v tom, že to bol práve Putin, kto zatvoril svetový politický cirkus, keď vyšiel na scénu a vyhlásil: Prestaňte sa klamať! My sa budeme hrať vlastnú hru. Ak s tým nesúhlasíte, môžete sa zlostiť len sami na seba! Samozrejme, bolo to obyčajné vydieranie. No vydieranie donedávna fungovalo, a zaskočených západných lídrov nútilo robiť všetko, čo sa dalo, len aby nepodráždili vládcu Kremľa. Pomôžeme Putinovi zachrániť tvár! Nebudeme ho tlačiť k múru! – ozývalo sa z hlavných miest Západu.
A vtedy sa stalo to, čo sa muselo stať: snaha putinovského samoderžavia o prežitie prebudila pud sebazáchovy Západu. Politicky mľandravé a cynicko-pragmatické západné elity si odrazu uvedomili, že obchod a výhody spolupráce s Kremľom sú samozrejme dobrá vec, ale ak teraz nevytýčia červenú čiaru, budú musieť znovu ustupovať. Áno, samozrejme, dodnes sa nájdu západní politici a komentátori, ktorí naďalej volajú po dohode s Putinom. Títo ľudia však už nebudú rozhodovať o kurze západného spoločenstva, ktoré pocítilo ohrozenie a začalo hľadať kolektívnu odpoveď. Kremeľ strategicky prehral vo chvíli, keď Západ uvalil na Rusko kolektívne sankcie. A to je len začiatok. Prehra Kremľa zatiaľ ešte len nadobúda jasné črty a formálnu podobu jej dá nová stratégia NATO, nové vojenské rozpočty západných krajín a nové finančno-ekonomické indikátory, s ktorými sa Rusko stretne. Takže jeden z výsledkov bilancie roku 2014 znie: prebudenie Západu a jeho hľadanie kolektívnej odpovede na výzvu Kremľa. Pozrime ho, aký darček Putin priniesol liberálnym demokraciám!
Je pravda, že liberálne demokracie sú pomalé, že rozhodovanie a definovanie nového kurzu prebieha nenáhlivo. Ale keď už raz rozhodnutie prijmú, rozbehnú sa plným prúdom, bez zastavovania. Je pravda, že Západ zastal kdesi v prechodnom období, kým si sformuluje novú politiku a naučí sa chápať novú realitu. No k starému formátu vzťahov k Rusku sa už zjavne nevráti!
Ako zastaviť čas: snahy staromilov
Zatiaľ čo Západ rozmýšľa, pozrime sa na jeden moment celkového politického obrazu, ktorého význam si všetci neuvedomujú. Priveľa pozornosti venujeme politikom a propagandistom v médiach a zabúdame na ďalšiu kategóriu pracovníkov, zodpovedných za údržbu nášho samoderžavia. Odporúčam vám lepšie sa prizrieť analytikom a staromilom, ktorí sa tak úžasne uplatnili v predchádzajúcom kontexte a teraz si snažia vytvoriť si nové miestečko. A všimnite si, že do kategórie staromilských odborníkov patria ruskí, ale aj západní komentátori, ktorí (možno z bezradnosti) často jednoducho reprodukujú tvrdenia svojich ruských kolegov. Skrátka, sú to odborní plagiátori. Úloha, ktorú komunita odborníkov zohráva v tom, čo sa deje v politike a spoločnosti, je pochopiteľne samostatnou témou a zaslúži si vážnu pozornosť. Zatiaľ načrtnime aspoň v hrubých rysoch to, čo vyšlo najavo.
Naši staromili však nemajú v úmysle vzdať sa podobne ako kedysi sovietológovia.
Toto čosi možno bez váhania označiť za fiasko analytického mainstreamu. Je porovnateľné len s debaklom sovietológie, ktorá až do posledného momentu rozpadu ZSSR neprestávala tvrdiť, že ZSSR je životaschopný ako nikdy predtým! Dnešná komunita odborníkov sa pre zmenu dopúšťa chyby za chybou. Všetko, čo od konca deväťdesiatych rokov predstavitelia mainstreamu tvrdili o Rusku a Západe, sa rozchádzalo so skutočnosťou: v Rusku sa nekonala žiadna liberálna revolúcia; Jeľcin nebol žiadny demokratický reformátor; ruské partnerstvo s Európou neviedlo ani k modernizácii Ruska, ani ku vzniku spojenectva; z Medvedeva sa nielenže nevykľul žiadny modernizátor, ale ani pán Kremľa; reset nemal za následok nové zblíženie Ameriky a Ruska; trhová ekonomika sa nestala motorom demokracie; z Ruska sa nestal postimperiálny štát atď. Tento zoznam analytických debaklov by mohol pokračovať donekonečna.
Naši staromili však nemajú v úmysle vzdať sa podobne ako kedysi sovietológovia. Nie sú ochotní priznať si chyby a spraviť harakiri. Sú pripravení podať nové výkony v oblasti tvorby mýtov. Čakajú ich však ťažké časy: včera ešte mohli byť západníkmi a súčasne ospravedlňovať Kremeľ – v období dvojakosti a amorfnosti si mohli dovoliť hrať niekoľko úloh naraz. Dnes sa musia rozhodnúť pre jednu úlohu a vieme si predstaviť, ktorú si väčšina staromilov vyberie, hoci možno predpokladať, že odborné cítenie a profesionalizmus niektorých našich kolegov sa búri proti tejto voľbe a proti tomu, čo hlásajú.
Staromili sa pokúšajú, i keď bez veľkého nadšenia, ponúknuť niekoľko variácií kremeľskej témy. Sú prosté a jednoduché: Západ robil versailleskú politiku a nevážil si nás; Západ obmedzuje Ruskú sféru slobody (!); Spojené štáty destabilizujú medzinárodné vzťahy; rozširovanie NATO je hlavnou príčinou ukrajinskej krízy; Západ sa prostredníctvom sankcií snaží zvrhnú? Putina; Rusko bráni svoju suverenitu.
No tieto analýzy sa riadia logikou, ktorá vyvoláva ošemetné otázky. Ak Západ skutočne neustále tlačí na Rusko a ponižuje ho, ako sa to zhoduje s ďalšou tézou staromilov o úpadku toho istého Západu a o konci jeho éry? Ak je hnijúci a zanikajúci Západ napriek tomu schopný ďalej expandovať a robiť nám nepríjemnosti, čo sa dá potom povedať o Rusku, ktoré sa necháva ponižovať upadajúcim systémom? A ako uviesť do súladu údajnú weimarskú politika Západu s hlbokou krízou EÚ a s tým, že NATO stratilo svoje poslanie a USA rezignovali na svoje ambície? Čo sa týka snahy Západu zvrhnúť Putina, všetci hovoria, že čelní predstavitelia západu nerobili celý minulý rok nič iné len sa snažili nepritlačiť ho k múru (spomeňme si na obrovskú snahu, ktorú v tomto smere vyvinula Angela Merkel!), pretože sa zjavne obávali Putinovej reakcie a toho, čo môže nastať v prípade, keby padol. A čo volanie po plnej suverenite Ruska? Veď by to znamenalo, že odíde zo všetkých medzinárodných organizácií, ktoré do istej miery obmedzujú suverenitu svojich členov samotným členstvom! Naozaj sa títo experti snažia vnútiť Rusku úlohu svetového vydedenca?
Staromili prirodzene chápu nedostatky svojej logiky, nie sú to predsa hlupáci. Bezpochyby si uvedomujú, že sa z nich stali propagandisti, a že tým podkopávajú nielen svoju vlastnú povesť, ale aj celú profesiu. Zjavne nevedia ako inak by mohli fungovať. A prečo by si vôbec mali robiť starosti, keď pošramotenú povesť nikto nedefinoval?
No ako ukázali udalosti roku 2014, úpadok profesionálnych analytikov predstavuje vážny problém, politický ako aj intelektuálny. Ak Rusko nebude mať kvalitných analytikov, ruskej spoločnosti sa sotva podarí nájsť konštruktívne východisko zo súčasnej historickej pasce. Aj v západnom mainstreame je situácia ešte stále na zaplakanie čo sa týka pochopenia Ruska a slepej uličky, v ktorej sa ocitlo.
Takže ďalšie ponaučenie z roku 2014 znie: zúfalo potrebujeme novú generáciu špecialistov, ktorí nie sú spojení ani s fiaskom prechodného obdobia ani so snahou legitimizovať samoderžavie Vojnového obdobia. Budú musieť nastúpiť na spálenisko a znovu od základov vybudovať povesť analytikov a dôveru k profesii. Mimochodom, budeme musieť znovu vytvoriť celú infraštruktúru ruského spoločenského a politického života, ktorá sa za posledných dvadsať rokov diskreditovala, demoralizovala alebo zničila.
Udalosti minulého roka, ktorý vyvrátil toľké predstavy, nádeje a ilúzie, by Schumpeter asi nazval tvorivou deštrukciou. A táto deštrukcia bude zrejme pokračovať aj v novom roku 2015. Je načase, aby sme sa spamätali z intelektuálneho ochrnutia a zamysleli sa nad tvorivou stránkou veci: ako budeme žiť v agónii politického režimu a ako ho môžeme prežiť! Pretože všetko sa môže zosypť skôr ako sme predpokladali a my na to zas nebudeme pripravení!