Foto: Eric Gaillard
Stretneme sa, keď bude znovu preliata krv a my budeme znovu solidárni. Celá tá pozornosť, blízkosť, to všetko ochabne, rozpustí sa, a my si dáme ďalšie stretnutie po najbližšej masakre. Budú objatia, bude aj presvedčenie, že slobodu prejavu musíme brániť za každú cenu, pretože to ona je fundamentom našich našich práv. A dovtedy, kde boli všetci dovtedy?
Sloboda prejavu sa ničí vydieraním a strachom. A nemýľme sa, už ju ničia.
Európsky parlament, hlavy štátov, od Mattea Renziho, Angelu Merkel, po Françoisa Hollanda a Davida Camerona, od nich, že zorganizujú, mesiac po útoku na redakciu Charlie Hebdo, európsky výbor venovaný tým, čo platia a platili vysokú cenu za obranu slobody slova, tým, čo žijú pod policajnou ochranou, ktorí boli terčami vyhrážok a agresie, tým, čo sa stali obeťami vydierania a násilia všetkého druhu. Čakám, že Európa sa spojí a vypočuje si tých, čo v mene kultúry, v mene umenia, v mene informovania riskujú život. Čakám, že pochopí, že spočíva na využívaní týchto slobôd – že na ňom spočíva náš život.
Šokovala ma Charbova prorocká veta: “Nebojím sa pomsty. Nemám deti, nemám manželku, nemám auto, nemám žiadny úver. Je to možno trochu patetické, čo vám teraz poviem, ale radšej umriem postojačky, než by som mal žiť na kolenách.” Povedali by ste, že to hovorí dobrovoľník so zbraňou, príslušník bojovného mníšskeho rádu, človek, ktorý vie, že za jeho voľbu môžu draho zaplatiť jeho blízki. Charb bol karikaturista, šéfredaktor Charlie Hebdo, ale toto sú slová človeka odchádzajúceho na front, lekára, vyrážajúceho do samého stredu epidémie.
Sloboda prejavu sa ničí vydieraním a strachom. A nemýľme sa, už ju ničia.
Nesúhlasím s tými, čo vravia, že posolstvo Charlie sa teraz dostalo všade a že oni tým pádom zvíťazili. To je romantická predstava, ale také ľahké to nie je. Nie. Nie: ich život bol vzácnejší než toto, znovupotvrdenie práv nie je potvrdením toho, že ho mali obetovať. A podceňovalo sa riziko. Charb nemal ozajstnú policajnú ochranu, mal len šoféra a jedného ozbrojeného človeka.
Salmanovi Rushdiemu sa často hovorilo – už si presne nepamätám tie slová – aby šiel “položiť kytičku na hrob ajatoláhov Chomeínímu, lebo to on ťa preslávil.” V situácii hrozby, vyhrážok, takmer nikdy niet skutočnej solidarity, skôr podozrievanie voči tomu, kto sa stal ich terčom, že sa mu to páči, že sa teší, že sa o ňom hovorí.
Sloboda prejavu nie je nadobudnutým právom, ktoré využívame len v tlači a pred súdmi: je to fakt, je to najsilnejší princíp znenia zákonov. Je to podstata, ich telo, je to to, čo robí západný svet slobodným, napriek všetkým jeho rozporom a tlakom. Je to obzor, ku ktorému kráčajú milióny ľudí.
Písanie môže byť nebezpečné, to je zjavné. Ale keď má píšuci zo svojich textov ekonomický zisk, keď sa ľudia dozvedia, že jeho texty sa dobre predávajú (knihy, noviny, komiksy, filmy), potom z nejakého nevysvetliteľného dôvodu usúdia, že si nezaslúži až takú ochranu, že jeho bezpečnosť nie je zasa taká dôležitá, že v konečnom dôsledku by to všetko nerobil, keby nesledoval svoj vlastný záujem. Záver: veď to sám tak trochu chcel, nie? To sa predhadzovalo aj Wolinskému a jeho kolegom.
V skutočnosti Francúzsko na prvé hrozby a prvú agresiu voči Charlie Hebdo odpovedalo omnoho lepšie než iné európske krajiny v porovnateľných situáciách, a potvrdilo, že ľudia, ktorí sa cítili byť obeťami útokov, sa môžu vždy dožadovať spravodlivosti. Práve na ňu, na spravodlivosť, sa odvolával tento útok, nie vo forme žaloby či právneho postupu, ale jedinou justíciou, ktorú fanatici poznajú a praktizujú: ozbrojeným násilím.
Súčasná Európa zabúda brániť slobodu prejavu.
Tak trochu odvšadiaľ bolo počuť polohlasnú kritiku na karikatúry, ktoré uverejňoval Charlie, hovorilo sa, že karikatúry boli na hrane, za hranou, že autori tlačili na pílu, pretože potrebovali zlepšiť ekonomickú situáciu časopisu, vytiahnuť čísla, že necitlivý, surový humor bez nuansí viac bije do očí, lepšie sa predá. Ale je pravda, že keď kladiete otázky, ktoré sú principiálne, rúhať sa stáva vaším právom, a to právo samotné sa stáva nedotknuteľným. Pripomeňme, že noviny, ktoré kritizovali údajné excesy Charlie Hebdo, uverejňujú všetky možné klebety, bez akýchkoľvek rozpakov porušujú právo na súkromný život, čo v Charlie Hebdo nikdy neurobili.
Nikdy by sa nemalo stať, aby sme mlčali, či podrobili sa autocenzúre zo strachu, že sa staneme obeťami vydierania, hrozieb, dokonca vraždy – o tom niet sporu.
Súčasná Európa zabúda brániť slobodu prejavu. Zabúdanie neznamená, že by sa tohto práva zriekala, znamená prehliadanie, nečinnosť – až do do dňa, keď sloboda prejavu skončila pochovaná horou projektilov. Ten problém nenastolil len prípad islamistického terorizmu, aj v prípadoch mafiánskych káuz vlády otáľajú. Súdy považujú mechanizmy hrozieb sa okrajové delikty, a odsúdia ich, až keď je preliata krv.
Kladiem si otázku: vie sa vôbec, koľko novinárov zahynulo v priebehu minulého roka? Bolo ich šesťdesiatosem. A ďalších sedemdesiatosem šlo do väzenia.
V Turecku je dvadsaťtri novinárov vo väzení jedine za to, že písali do novín, kritizujúcich vládu.
Kladiem si otázku: ako sme mohli tak ľahko zabudnúť, že v Mexiku človek riskuje život len za tweet, že v Saudskej Arábii odsúdili Raifa Badawiho na tisíc šľahov bičom (prvých päťdesiat už pred niekoľkými dňami dostal) za to, že otvoril internetové debatné fórum o islame a demokracii? Ako sme mohli zabudnúť, že v Taliansku sú desiatky ľudí nútené žiť pod ochranou polície, že v Dánsku už došlo k pokusom o vraždu karikaturistu Kurta Westergaarda, autora karikatúr Mohameda? Už sme zabudli na režiséra Thea Van Gogha, zabitého v Holandsku? A v Mexiku na Maríu del Rosario Fuentes Rubio eliminovanú pre jej kampaň na Twitteri, a na desiatky študentov, ktorí sa zúčastnili demonštrácie? Stačí, ak sa to nestalo v Paríži či Berlíne, a už na to zabudneme?
Iste, “všetci sme Charlie”, v mene inštinktívnej emocionálnej solidarity, to bol onen impulz, ktorý Kant opisuje ako schopnosť bezprostredného vnímania ešte pred rozumom, čo je spravodlivé a čo nie. Je to akoby sme túto rozlišovaciu schopnosť mali v sebe zakódovanú. Ale pridávame sa vždy až v momente, keď už bola krv preliata.
Charlie Hebdo sa neobracal na milióny čitateľov. Časopis mal problémy, permanentne hrozilo, že ho zatvoria. Terčom útoku sa nestala TF1 či veľký celoštátny denník. Dôvody mohli byť taktické: ľahšie je zaútočiť na malú štruktúru, než na mohutnú, s veľkým ochranným aparátom. Ale to nie je jediné vysvetlenie a nie je to ten hlavný dôvod: nezávisle od veľkosti – ak je tu posolstvo, ktoré sa dokáže odlíšiť od masy článkov a novín, tak zasiahne silnejšie, zabolí, je to klinec trafený po hlavičke. Už nevzbudzuje strach ten, kto je najväčší, ale ten, kto vynájde výrazovú formu a dá ju do obehu, kto vie vytiahnuť na svetlo to, čo je sporné, a komu nestačí hrať svoj obvyklý part. Ostatne, každá vojenská obranná stratégia identifikuje citlivé miesta, odteraz však je jasné, že už nimi nie sú parlamenty, ministerstvá a kasárne. Vrhať sa ne znamená vojnový akt spúšťajúci konflikt v sfére vojny. Zasiahnuť politikov znamená “rozriediť” vojenský dosah posolstva: dnes už akoby neexistovala európska politická osobnosť, ktorá by bola inkarnáciou Histórie a hodnôt Únie. To by mohlo skončiť ako izolovaný útok.
No zabíjať umelcov, intelektuálov, blogerov – to pre islamistických teroristov, rovnako ako pre narkobiznis, znamená zabíjať myslenie. Tým môžu zastrašiť všetkých, vzbudiť okamžité stotožnenie verejnej mienky so zasiahnutou osobou, ukázať, že reflexia a šírenie myšlienky môžu byť potrestané.
Nie je to útok na oficiálne osobnosti alebo inštitúcie, ale na jediné teritórium, vďaka ktorému je Západ ešte stále mimoriadnym kusom zeme, teritórium slobody slova. Ak nebudeme konať, nastane ticho. Ak má mobilizácia ľudí a svedomia, ktorá dnes trasie západným svetom, rýchlo zhasnúť, tak po pár dňoch pobúrenia a jednej dvoch minútach rozjímania, si, áno, budeme môcť povedať: “Stretneme sa po najbližšom atentáte.”