Píše sa január roku 1975 v Phnom Penh. Tí, čo ostali nažive, sa budú musieť pokúsiť prežiť ešte štyri roky masových vrážd. Ale zatiaľ to ešte nevedia.
Foto: Heng Sinith / AP
Let ponad dva kontinenty, dva prestupy, a teraz takáto patália. Asi tisíc ľudí. Prileteli sme na letisko Siem Reap poslednými linkami tohto dňa a tešili sme sa na sprchu, pohárik dačoho chladeného, kmérsky amok s krevetami alebo barakudou. Nič také. Ešte dve hodiny sa z nás lial pot, kým sme čakali na vízum a pasovú kontrolu. Niekoľko pánov v uniformách, síce nie usmievavých, ale ani nie zamračených, tiež unavených pečiatkovaním, lebo stále pristávajú noví ľudia a oni musia každému ukazovať, ako priložiť prsty na scanner: štyri prsty pravej ruky, potom palec, štyri prsty ľavej, palec. A odfotiť tvár, lebo tá papierová fotka, ktorú pred chvíľou vlepili do víza, nestačí. Podchvíľou okolo nás prechádzali nejakí privilegovaní ľudia z druhého konca haly, takí, čo len práve pristáli a trošičku sa aj hanbili za vlastné grobianstvo, nie žeby mali malé deti alebo sa len tak drzo vopchali dopredu, chráň Budha! Všetko prebiehalo s povolením vyššie postavených ľudí v uniformách, ba priam z ich iniciatívy. Miesto toho, aby kolegom pomáhali pečiatkovať tisícky pasov, miešali sa medzi dav a diskrétne oslovovali tých najunavenejších či najnetrpezlivejších. Päť dolárov alebo možno dvakrát toľko – chýry sa rozchádzali.
A mŕtvi. Na nich myslím teraz, keď sedím na rušnom bulvári v Phnom Penh, pri hrnčeku angkoru.
Niektorí turisti si pri návšteve chudobnejších krajín dovoľujú dačo, čo by doma v živote nespravili. Napríklad dávajú úplatky. Daktorí majú pre svoju účasť na korupcii pripravené ospravedlnenie: policajt tu zarába sedemdesiat dolárov za mesiac – ako má uživiť rodinu? Nepomôže jeho rodine tých pár drobných, čo mu strčím do vrecka?
Kambodža, jedna z najchudobnejších krajín sveta, sa otvára turistom. Nájde sa ich plno hneď vedľa v Thajsku. Bolo by dobre, keby sa čo najviac z nich zastavilo aj v Kráľovstve Kmérov. Veď aj na letisku ich obvykle veľmi rýchlo odbavia. Len ja som mal náhodou smolu. Stojí to tu za návštevu: priateľskí hostitelia, starodávny Angkor, hustá džungľa, mohutný Mekong, Phnom Penh, vibrujúci životom, piesčité pobrežie, ostrovy. A mŕtvi.
Na nich myslím teraz, keď sedím na rušnom bulvári v Phnom Penh, pri hrnčeku angkoru. Mám rád toto pestrofarebné a zelené mesto: ľudia sa tu srdnato a s akousi zvláštnou energiou vracajú k dôstojnému životu. Nemajú to ľahké. Minulý rok, keď krajčírky vyšli do ulíc, vláda zareagovala streľbou. Niekoľko ľudí zahynulo.
Foto: Adrees Latif / Reuters
Najbližšie obdobie bude ťažké. Blíži sa okrúhle, štyridsiate výročie pádu Phnom Penhu. Bol to začiatok genocídy. Takmer dva milióny ľudí za štyri roky. Bude sa k nim treba vrátiť. Vyrovnať sa s touto spomienkou.
Foto: Nicolas Asfouri / AFP / Getty Images
Snažím sa predstaviť si január roku 1975. Mesto, celé mesiace obliehané, ostreľované, tmavé, tesne pred čímsi neodvolateľným. Niet elektriny, paliva, jedla. Mekong – hlavná dopravná tepna – je zamínovaný. V priebehu predchádzajúcich rokov červení Kméri zosilneli, dobyli provinciu za provinciou, teraz už ovládajú takmer celú krajinu a stoja pred bránami hlavného mesta. Došlo k tomu z rozličných príčin, z ktorých tu spomeniem len dve: pomoc Číny a podpora vidieku. Roľníci sa postavili na stranu komunistických partizánov, lebo im vyslovil podporu aj zvrhnutý, no obľúbený kráľ Sihanouk. Tí, čo uskutočnili prevrat (roku 1970) a zosadili monarchu (kráľ je za hranicami) teraz vládnu v Phnom Penh. V posledných rokoch povolili Američanom tajné nálety na územia Kambodže, hraničiace s Vietnamom. Bombardovali základne a sklady munície Vietcongu, situované pozdĺž takzvanej Ho Či Minovej cesty. Ale aj obyčajné dediny, odvodnené ryžové polia, ktoré dávali obživu množstvám ročníkov. Kobercové nálety. Washington sa takto snažil prerušiť dodávky zbraní zo Severného do Južného Vietnamu. V priebehu štyroch rokov (1969 – 1973) bombardéry zhodili na tieto oblasti krajiny viac bômb než na Japonsko počas celej Druhej svetovej vojny. Bilancia? Možno aj pol milióna obetí. A to len v Kambodži, pretože Američania masakrovali aj susedný Laos, na čo sa tiež zabudlo.
Foto: Heng Sinith / AP Photo
Píše sa január roku 1975 v Phnom Penh. Tí, čo ostali nažive, sa budú musieť pokúsiť prežiť štyri roky hekatomby. Ale zatiaľ to ešte nevedia. Hoci už začínajú tušiť. Miliónové hlavné mesto už prijalo dva milióny utečencov. Američania otvorili vzdušný most – je to jediný spôsob, ako do obliehaného mesta dopraviť potraviny. Nestačí to, začína sa hlad, choroby a násilie. Ofenzíva Červených Kmérov pokračuje. Tí, čo ich ešte donedávna podporovali a teraz sem pred nimi utiekli, rozprávajú neuveriteľné veci. Na oslobodených územiach podpaľujú dediny a vraždia ľudí. Kto má pero a okuliare, zahadzuje ich do krovia. Lebo prebieha poľovačka na inteligentov. Masoví vrahovia sú prefíkaní: vyliezť na palmu! Kto to zvládne, je ročník a smie pracovať na kolektívnom ryžovom poli. Kto nie – ide na smrť. Zahraniční novinári neveria. Tých niekoľko desiatok, čo sa rozhodnú presvedčiť sa na vlastné oči o tom, čo sa deje na oslobodených územiach, sa odtiaľ nikdy nevráti.
17. apríla 1975 Červení Kméri vstupujú do Phnom Penhu. Všetkým obyvateľom prikážu vyzuť sa a opustiť mesto.
S touto spomienkou s treba vyrovnať. Vyrovná sa s ňou svet? A my, ktorí sem prilietame?
Foto: Adrees Latif / Reuters