Hitlerovi chalpci v roku 1939. Foto: Heinrich Hoffmann / Time Life Pictures / Getty Images
Keď Barack Obama prisahá, že zničí znamenie zla – Islamský štát, a David Cameron vyhlási, že Islamský štát je organizáciou zla, ktoré musí byť vyhladené, znie v tom ozvena verdiktu Tonyho Blaira nad Saddámom Husajnom: Veď to je výnimočne zlý človek, či nie? Blair vyslovil tento svoj komentár v novembri 2002, štyri mesiace pred inváziou do Iraku, keď si na Downing Street pozval šesť expertov, ktorí ho mali nabrífovať o možných dôsledkoch vojny. Experti varovali, že Irak, ktorému Saddám 35 rokov vládol, je komplikovaná krajina, drásaná hlbokým vzájomným nepriateľstvom medzi komunitami. Že zničenie režimu prinesie vákuum; krajinou začnú otriasať vzbury sunnitov a môže ľahko spadnúť do občianskej vojny. Tieto riziká premiéra nepresvedčili. Podstatná bola preňho amorálnosť, obludnosť Saddáma. Rozdelená spoločnosť, ktorú ovládal, bola irelevantná. Treba sa zbaviť tyrana a jeho režimu, a sily dobra zvíťazia.
Ak bol pred dvanástimi rokmi výnimočným zlom Saddám, dnes máme autoritami našich lídrov potvrdené, že výnimočné zlo je Isis. Než Isis pred niekoľkými mesiacmi vpadol do Iraku, bolo to len jedno z množstva džihádistických skupín, ktoré využili vojnu vedenú západnými vládami a ich autoritárskymi spojencami v Zálive na podporu sýrskej opozície, snažiacej sa zvvrhnúť Bašara al Asada. Odvtedy Isis permanentne pranierujeme, čím ďalej, tým intenzívnejšie; no nič to nemení na jeho nemilorsdnej krutosti, ktorá odjakživa praktizovala to, čo radikálny islamistický teoretik menom Abu Bakr Naji roku 2006 vo svojej internetovej príručke opísal ako meneždment divokosti.
Odkedy sa Isis približne pred desiatimi rokmi odčlenil od Al-Kájdy, jasne deklaroval svoje predsavzatie stínať hlavy odpadlíkom a neveriacim, zotrovačovať ženy a vyhladzovať komunity, ktoré sa nepodriadia jeho ultrafundamentalistickému výkladu islamu. V starostlivo vyhovotených videách sami robia reklamu svojim zločinom. Vždy bolo nepochybné, že Isis praktizuje metodické barbarstvo ako integrálnu súčasť svojej stratégie a integrálnu súčasť vojny. Nebránilo to neúspešnému pokusu zo strany americkej a britskej vlády v auguste 2013 o vojenskú podporu sýrskych rebelov – krok, ktorý mohol urobiť z Islamského štátu najväčšiu silu v krajine. Isis sa stal primárnym nepriateľom západných vlád, až keď využil bezvládie spôsobené vládami, vytvorenými Západom po tom, ako s veľkolepým plánom zmeny režimu vpadol do Iraku.
Paradoxne táto viera v pominuteľnosť zla stojí za jeho hysterickým vzývaním.
Vzhľadom na toto všetko je vcelku jednoduché dospieť k záveru, že diskurz zla v medzinárodných konfliktoch nie je ničím iným ako cynickou technikou, ktorá má za úlohu pripraviť verejnú mienku na vojnu. Ale to by bola chyba. Blairovým tajomstvom – a to kľúč k veľkej časti súčasnej politiky – nie je cynizmus. Cynik je človek, ktorý vedome koná proti tomu, o čom vie, že je pravdivé. Blairova morálka je taká zjednodušená, že nie je schopný nemorálnosti, z ktorej býva tak často obviňovaný. Čo robí a čo si myslí, je postavené na premise, že čokoľvek priblíži triumf toho, čo vidí ako dobro, je dobré. Keď si predstavil, že môže Blízky východ a svet zbaviť zla, tak nemohol inak ako sám seba o dôsledkoch svojej politiky oklamať. V tom je Blair jedným z najzápadnejších lídrov. Nejde o to, že by boli posadnutí predstavou zla. Je to skôr tak, že v skutočnosti neveria, že by zlo mohlo byť v ľudskom živote trvalou hodnotou.
Ak ich vzrušená rétorika niečo znamená, tak to, že zlo možno premôcť. Touto svojou vierou zavrhli tí, čo nám v súčasnosti vládnu, ústredné poznanie náboženstva Západu, ktoré nájdeme aj v gréckej dráme a v prácach rímskych historikov: že deštruktívny ľudský konflikt má korene v samotných ľudských bytostiach. V tomto staromódnom chápaní zlo znamená sklon k deštruktívnemu a sebadeštruktívnemu správaniu, ktoré je ľudsky univerzálne. Limity morálky majú túto vrodenú ľudskú slabosť tlmiť; ale morálka je krehký vynález, ktorý pravidelne kolabuje. Kto sa zaoberá zlom, musí akceptovať, že zlo nikdy nikam neodíde.
Máločo je dnešnému pohľadu na svet také vzdialené. Nech stoja v politickom spektre kdekoľvek, takmer všetci dnešní lídri sa držia nejakej verzie melioristického liberalizmu, ktorý je implicitnou vierou Západu a učí, že ľudská civilizácia postupuje vpred – aj keď obchádzkami – do bodu, v ktorom ľudstvo zanechá najhoršie formy ľudskej deštruktívnosti za sebou. A podľa tohto názoru zlo, ak niečo také existuje, nie je to vrodená porucha, ale produkt chybných spoločenských inštitúcií, ktoré sa dajú časom opraviť natrvalo.
Paradoxne táto viera v pominuteľnosť zla stojí za jeho hysterickým vzývaním, ktoré je teraz také aktuálne. V dnešnom svete je veľa nemorálnych a poľutovaniahodných síl, ale nie všetky démonizujeme ako zlo: zlom sú tie, ktoré podkopávajú našu vieru, že ľudstvo je schopné polepšiť sa. Vladimir Putin nevyviedol Západ z miery jednoducho tým, že prenasleduje gejov či tým, čo jeho imperiálne ambície ohrozujú susedné krajiny, ale faktom, že nemá miesto v liberálnej schéme postupujúceho ľudského pokroku. Preto môže byť líder Ruska jedine zlom. Na summite v Moskve v máji 2002 sa George W. Bush zahľadel Putinovi do očí: Zachytil som jeho dušu. Keď bol v Kremli roku 2011 Joe Biden, jeho dojem bol celkom iný. Putinovi povedal: Pán premiér, myslím, že vy nemáte dušu. A podľa Bidenových slov sa Putin pousmial a odvetil: My si rozumieme. My si nerozumieme. Náboženský jazyk nám hovorí: pred deviatimi rokmi bol Putin pragmatický líder, s ktorým Západ mohol spolupracovať; teraz je to diabol bez duše.
Najsystematickejšie však víťazný liberálny pohľad na svet stroskotáva na Blízkom východe. Hlbokou príčinou je zrejme neschopnosť západných lídrov myslieť mimo melioristickej viery, to pre ňu sa im nedarí učiť z vlastných skúseností. Po viac ako desaťročí intenzívneho bombardovania podporovaného masívnou pozemnou ofenzívou má Taliban aj naďalej pod kontrolou veľkú časť Afganistanu a zdá sa, že získa celé územie, keď sa americká misia vyčerpá. V Líbyi – kde David Cameron so svietiacimi očami pred tromi rokmi triumfoval, keď západné letecké vojenské sily pomohli zvrhnúť Kaddáfího – je teraz bezvládie, pekelná diera, ktorú žiadny západný líder nemôže ani bezpečne navštíviť. Človek by povedal, že jedna taká skúsenosť musí stačiť na to, aby vlády odradila od ďalších pokusov meniť režim. Lenže naši lídri nedokážu pripustiť, že hranice ich moci sú úzke. Nemôžu akceptovať, že keď jeden druh zla odstránia, podarí sa im len privolať ďalší – anarchiu namiesto tyranie, islamistickú ľudovú teokraciu namiesto sekulárnej diktatúry. Potrebujú naratív postupujúceho pokroku, ak si majú zachovať svoju predstavu zmysluplnosti toho, čo vo svete robia, a to ich zakaždým znovu privedie k opakovaniu chýb, ktorých sa už dopustili.
Mnohí vidia v týchto zásahoch Západu len geopolitiku. Ale je za tým aj istý typ morálneho infantilizmu a akéhosi úporného bláznovstva. Napriek tomu, že je jasné, že Isis nemožno natrvalo oslabiť, kým pokračuje vojna proti Assadovi, tento fakt všetci ignorujú – a nielen preto, že proti Západom dojednanej mierovej dohode, ktorá by Assada ponechala pri moci, by sa postavili štáty Zálivu, ktoré stranili v Sýrii džihádistom. Hlbšou príčinou je, že akákoľvek dohoda by znamenala dať legitimitu režimu, ktorý západné vlády odsúdili ako väčšie zlo, než akákoľvek mysliteľná alternatíva. V Sýrii sú v skutočnosti len tri alternatívy buď prežitie Assadoveho sekulárneho despotizmu – v nejakej podobe, alebo radikálny islamistický režim alebo pokračujúca vojna a anarchia. verejne si vybrať medzi týmito možnosťami. Verejne si vybrať medzi týmito možnosťami je v liberálnej politickej kultúre prevládajúcej na Západe nemožné.
Niektorí si myslia, že sama myšlienka zla je prekonaný relikt náboženstva. Podľa väčšiny sekulárnych mysliteľov je to, čo bolo v minulosti definované ako zlo, prejavom spoločenských neduhov, ktoré sú v zásade liečiteľné. No veľmi často sa práve tí istí myslitelia odvolávajú na sily zla, aby im mohli pripísať vinu za to, že ľudstvu sa nedarí napredovať. Sekularizácia moderného morálneho slovníka, ktorú už mnohí z nás videli prichádzať, nenastala: verejný diskurz o dobre a zle má stále korene v náboženstve. Idea zla, na ktorú sa odvolávame, pritom vôbec nie je v ústredných náboženských tradíciách určujúca. Viera, že zlo možno raz a navždy poraziť, korení skôr v dualistických kacírskych prúdoch staroveku a stredoveku než v ktoromkoľvek pravovernom náboženstve Západu.
Radikálne dualistický názor na svet, v ktorom dobro a zlo sú oddelené sily, ktoré existovali vedľa seba od počiatku čias, zastávali manichejci a zoroastriáni. Tieto náboženstvá sa nevenovali problému, s ktorým sa kresťanskí apologetici tak bolestne a tak dlho trápili – ako zmieriť existenciu všemocného a dokonale dobrého Boha s faktom, že vo svete existuje zlo.
Isté je, že v kresťanstve je obsiahnutých mnoho veľmi odlišných ponímaní zla.
Svetonázor Georgea W. Busha a Tonyho Blaira by sa dal zbežne charakterizovať ako manichejský, ale to by bolo dosť nefér voči tejto starodávnej viere. Mani, prorok, ktorý žil v 3. storočí, zakladateľ, bol totiž presvedčený, že výsledok tohto boja je neistý, zatiaľ čo pre Busha a Blaira nemôže existovať najmenšia pochybnosť, že dobro napokon zvíťazí. Väčšina západných lídrov sa v tom od nich dvoch veľmi nelíši.
Svätý Augustín od Caravaggia. Foto: The Guardian
Západ vďačí za svoje idey o zle kresťanstvu, hoci je otázne, či by ich židovský disident a prorok Ježiš, zo života a výrokov ktorého svätý Pavol vyčaroval kresťanské náboženstvo – schvaľoval. Personifikácia zla ako démonickej prítomnosti nie je rysom biblického judaizmu, zatiaľčo postava Satana vystupuje predovšetkým ako posol či žalobca, ktorého Boh poslal za hriešnikmi.
Napriek tomu, čo tvrdia veriaci, a aj napriek pokrokom vo výskumoch, nevieme dosť na to, aby sme mohli s istotou povedať, čomu veril sám Ježiš. Isté je, že v kresťanstve je obsiahnutých mnoho veľmi odlišných ponímaní zla.
Svätý Augustín, konvertita z manichejizmu, nastolil v štvrtom storočí mocnú ortodoxiu – tým, že oddelil kresťanstvo od dualizmu a zároveň zachoval tézu, že zlo nie je nezávislou silou, rovnakou starou ako dobro, ale že prišlo na svet vo chvíli, keď ľudské bytosti zneužili dar slobodnej vôle.
Myšlienka prvotného hriechu, ktorú rozvinul Augustín, má svoj podiel na nezdravom zaoberaní sa sexom, ktoré pozorujeme v priebehu celých doterajších dejín kresťanstva. No ak Augustín umiestnil zlo do vnútra ľudských bytostí, bolo to ľudskejšie než mýty, v ktorých je zlo temnou silou, aktívne podvracajúcou Božiu dobrotu. Tí, čo veria, že zlo sa dá vyhubiť, majú sklon samých seba stotožňovať s dobrom a útočia na každého, ktorý podľa nich stojí v ceste jeho triumfu.
Augustínov vplyv bol obrovský, no dualistický svetonázor, v ktorom zlo existuje ako nezávislá sila, sa v kacírskych tradíciách kresťanstva vynára znovu a znovu. Katarské hnutie, ktoré sa v častiach Európy rozvinulo v 13. storočí, oživilo manichejskú kozmogóniu v postave zlovoľného anjela či demiurga. Kacírsky smer teológa zo 4. storočia, Pelagia, Augustínovho oponenta, popierajúceho prvotný hriech, vehementne presadzoval slobodnú vôľu. Pelagius veril, že ľudské bytosti môžu byť dobré aj bez Božieho zásahu. Viac než ktorýkoľvek iný staroveký grécky filozof sa sústredil na myšlienku autonómnosti človeka. Dnes je tento kacír síce takmer zabudnutý, ale zato by si pokojne mohol robiť nárok na otcovstvo moderného liberálneho humanizmu.
Vo svojich oficiálnych formách sekulárny liberalizmus ideu zla odmieta. Mnoho liberálov by ideu zla najradšej nahradilo diskurzom ubližovania: mali by sme namiesto zla hovoriť o tom, ako si ľudia navzájom alebo sami sebe ubližujú. No tento názor prináša pozoruhodne podobný problém so zlom, ako ten, s ktorým sa trápili kresťanskí veriaci. Ak sa každá ľudská bytosť narodila ako liberálna – ako sú o tom podľa všetkého presvedčení títo oneskorení Pelagiovi žiaci – prečo potom toľko šudí, podľa všetkého z vlastnej vôle, odovzdalo svoje životy režimom a hnutiam, ktoré sú hlboko represívne, kruté a násilné? Prečo ľudské bytosti vedome ubližujú sebe a iným? Liberáli, neschopní vysvetlenia, sa uchýlili k jazyku síl temnôt a zla, ktorý sa tak ponáša na jazyk dualistických náboženstiev.
Inou verziou moderného úniku pred zlom je názor, že zlo je zo svojej podstaty banálne.
Snahy veriacich vysvetliť, prečo Boh dovolí príšerné utrpenie a nespravodlivosť, nepriniesli nič, čo by bolo presvedčivé; ale veriaci aspoň pripustili, že Božie cesty sú tajomné. Jób síce nakoniec akceptoval Božiu vôľu, ale otázky, ktoré Bohu položil, ostali navždy bez odpovede. Augustín napriek všetkému úsiliu nájsť východisko uznal, že ľudský rozum na takúto úlohu nestačí. Zato keď sa snažia vysvetľovať zlo svojimi racionálnymi pojmami sekulárni liberáli, na rozdiel od Augustína dospejú k výsledku, ktorý je len primitívnejšiou verzia manichejského mýtu. Keď sa ukazuje, že ľudský rod sa odmieta polepšiť, stoja mu v ceste sily zla – zlodušskí kazatelia, demagogickí politici, dravé korporácie a podobne – všetci títo aktívne maria univerzálny zápas za slobodu a osvietenosť. Plynie z toho ponaučenie. Skôr či neskôr každý, kto verí vo vrodenú ľudskú dobrotu, musí v surovej, neopracovanej forme prísť na ideu zla. Sekulárni liberáli chceli vymiesť zlo z modernej mysle, a tak nakoniec skonštruovali inú verziu démonológie, v ktorej je všetko, čo sa protiví tomu, čo je podľa nás racionálny kurz ľudského vývoja, prekliate.
Inou verziou moderného úniku pred zlom je názor, že zlo je zo svojej podstaty banálne. Tento pohľad predostrela Hannah Arendt v knihe Eichmann v Jeruzaleme (1963). Hannah Arendt tvrdila, že ľudské bytosti sa dopúšťajú zverstiev z istého typu hlúposti, tým, že upadnú do stavu nemyslenia, a tak navzájom splynú v praxi, ktorá iným ľudským bytostiam spôsobuje hrozné utrpenie. Práve takáto morálna inercia, ako dôvodí Hannah Arendt, umožnila Eichmannovi prevziať hlavnú rolu v spáchaní holokaustu. Arendtovej teória banálnosti zla má tendenciu podporovať obhajobu skutkov, ako ju Eichman v tomto procese prezentoval: v tom, čo robil, nemal na výber. Ukázala Eichmana ako bezfarebného byrokrata, ktorý si plnil presne definovanú funkciu v neosobnej byrokratickej mašinérii; no nacistický štát bol v skutočnosti do veľkej miery chaos, chaos najrôznejších inštitúcií, ministerstiev a jednotlivcov, ktorí navzájom súperili o Hitlerovu priazeň. Dôkladný historický výskum ako bol výskum Davida Cesaraniho v knihe Eichmann: Jeho život a jeho zločiny (2004) ukazuje, že Eichmann nebol pasívnym nástrojom v rámci štátu, ale že sa rozhodol, že mu bude slúžiť. Keď organizoval deportácie a masové vyvražďovanie Židov, nebol len jednoducho poslušne vykonávajúci úradník na svojom kariérnom stupni nacistickej hierarchie. V tom, čo robil, sa odrážal jeho hlboko zakorenený antisemitizmus. Eichmann sa podieľal na holokauste, pretože chcel. V tom sa nelíšil od mnohých iných, ibaže jeho zločiny mali mimoriadnu mierku.
Je isté, že čosi také ako typ zla, ktorý identifikovala Hannah Arendt, je veľmi reálne. Veľké časti obyvateľstva Nemecka nasledovalo nacistickú politiku rasového prenasledovania a genocídy – medzi jeho motívmi bola sociálna konformnosť a poslušnosť voči moci. Počet lekárov, učiteľov a právnikov, ktorí odmietli uskutočňovať nacistickú politiku, bol mizivý. Ale znovu: nebolo to len pasívnou poslušnosťou. Kým nezačalo byť jasné, že Hitlerova vojna môže dopadnúť zle, bol nacizmus mimoriadne populárny. Slovami veľkého amerického novinára Williama Shirera, očitého svedka Hitlerovho rozmachu, The Nightmare Years (Roky nočnej mory):
Väčšina Nemcov, aspoň pokiaľ som mal možnosť to vidieť, nevyzerala tak, že by si ľudia mysleli, že im niekto berie osobnú slobodu, alebo ničí ich nádhernú kultúru, či že ju nahrádza barbarstvom, alebo že ich život a ich práca sú organizované do šíkov v miere, v akej to nikdy predtým nezažili ľudia ako celok sa podľa všetkého necítili ohlupovaní a utláčaní bezohľadnou tyraniou. Naopak, vyzerali, že ju s nepredstieraným nadšením podporujú.
Keď sa veľké populácie dávajú dokopy s represívnymi režimami, nemusí to byť výsledok nemyslenia či inercie. Liberálni melioristi si radi pestujú myšlienku, že ľudský život obsahuje plno vecí, ktoré sú zlé, a niektoré z nich sa možno nikdy nedajú eliminovať bezo zvyšku; no že v ľudských bytostiach samotných nič vnútorne deštruktívne alebo zlovoľné nie je. Nič, čo by, inými slovami, zodpovedalo tradičnej myšlienke zla. Ale možný je aj iný pohľad, pri ktorom sa ani nemusíme odvolávať na teológiu.
To, čo sa v minulosti charakterizovalo ako zlo, možno chápať ako prirodzený sklon k napätiu a deštrukcii, ktorý v ľudských bytostiach koexistuje so súcitom a kooperáciou. Tento názor prezentoval Sigmund Freud vo svojej slávnej korešpondencii s Albertom Einsteinom z rokov 1931 – 1932. Einstein sa pýta: Je možné mať pod kontrolou mentálnu evolúciu človeka tak, aby bol odolný proti psychóze nenávisti a deštruktívnosti? Freud mu odpovedá, že je nepravdepodobné, že by sme boli schopní potlačiť agresívne sklony ľudstva.
Krehkosť civilizácie odráža rozdelenú povahu samotného ľudského zvieraťa.
Freud predpokladal, že ľudské bytosti sa riadia impulzmi či inštinktmi, erosom a thanatosom, ktoré ich ženú smerom k životu a tvorbe, alebo k deštrukcii a smrti. Vystríhal pred tým, aby sme tieto sily jednoducho stotožňovali s dobrom a zlom. či už spolupracujú alebo sú vo vzájomnej opozícii, obidva sú potrebné. Freud bol však napriek tomu presvedčený, že najväčšia hrozba všetkému, čo by sme mohli nazvať dobrým životom, pochádza z vnútra ľudských bytostí. Krehkosť civilizácie odráža rozdelenú povahu samotného ľudského zvieraťa.
Dav na Olympijských hrách1936 v Berlíne zdraví prichádzajúceho Hitlera. Foto: Bettmann / Corbis
Človek nemusí podpísať celú Freudovu teóriu (ktorú Freud v tom istom liste charakterizuje ako určitý typ mytológie), ale musí uznať, že na tom niečo bude.
Možno väčšmi než psychoanalýza nám môže osvetliť ľudskú náchylnosť k nenávisti a deštrukcii evolučná psychológia. Deštruktívne správanie tohto typu totiž plynie zo závad, ktoré sú neodmysliteľne v nás. Rozhodne nejde len o intelektuálne defekty, dokonca ani nie prevažne. Nijaký pokrok ľudského poznania nezastaví ľudí v prenasledovaní iných ľudí. Jedovaté ideológie ako nacistický vedecký rasizmus také správanie legimitizujú. Tieto ideológie však nie sú len chybné teórie, ktoré možno zrušiť, len čo sa preukáže ich lživý základ. Myšlienky tohto typu prichádzajú znovu a znovu, vždy, keď spoločnosti hrozia vleklé a ťažké útrapy. V súčasnosti sa antisemitizmus a etnický nacionalizmus, spolu s nenávisťou ku gejom, imigrantom a ďalším menšinám vynárajú znovu naprieč kontinentom. Toxické ideológie vyjadrujú a posilňujú ľudskému druhu vlastné odpovede na sociálny konflikt.
Masová podpora despotickým režimom má veľa zdrojov. Bez ekonomického pohybu, ktorý zruinoval veľkú časť nemeckej strednej triedy by nacisti boli zrejme ostali okrajovým hnutím. Mnohí sa iste upínali k nacistickému režimu ako možnej ochrane pred ekonomickou neistotou. Ale bol by to omyl, tvrdiť, že keď sa ľudia priklonia k tyranom, robia to napriek zločinom týchto tyranov. Veľmi mnoho ľudí obdivovalo tyranské režimy a aktívne ich zločiny podporovalo. Keby nebol existoval nacizmus, niečo podobné by v chaose medzivojnovej Európy rozhodne bolo vzniklo.
Keď sa Západ spojil so Sovietskym zväzom v Druhej svetovej vojne, vybral si menšie z dvoch ziel, pričom obidve boli radikálnymi typmi zla. To bol názor Winstona Churchilla, čítame ho v jeho slávnom výroku o večeri s diablom – ak to pomôže zničiť toho zloducha Hitlera. Churchillovo poctivé pomenovanie povahy jeho voľby svedčí o tom, ako odvtedy diskurz zla spovrchnel. Dnes by ani jeden západný politik nedokázal pripustiť, že stál pred takouto voľbou.
V hlbokom texte In his profound study On Compromise and Rotten Compromises (O kompromise a prehnitých kompromisoch) rozlišuje izraelský filozof Avishai Margalit medzi režimami, ktoré stoja na krutosti a ponižovaní – na ktorých stálo v dejinách množstvo režimov, a tými, ktoré idú aj ďalej, a niektoré ľudské bytosti úplne vyťali z platnosti morálky. Margalit tvrdí, že do tejto kategórie spadá nacistické Nemecko, charakterizuje ho ako radikálne zlo. Margalitovo rozlíšenie nie je kvantitatívne, ale kategorické: nacistický režim vytvoril nemennú hierarchiu, v ktorej nemohli byť všeobecné morálne záväzky. Margalit ďalej tvrdí, – nepochybne správne – že keď sa Západ spojil so Sovietskym zväzom v boji proti nacizmu, urobil potrebný a opodstatnený morálny kompromis. Ale nie preto, že by nacisti boli väčším zlom. Napriek všetkému útlaku ponúkal Sovietsky zväz víziu budúcnosti, ktorá zahrnovala celé ľudstvo. Nacizmus tým, že väčšinu ľudského druhu považoval za menej než ľudí, odmietol morálku ako takú.
Ťažko možno pochybovať o tom, že nacisti sú kapitolou samou osebe. Žiadny iný režim neodštartoval porovnateľný projekt vyhladzovania. Od počiatku existencie Sovietskeho zväzu tu boli koncentračné tábory, z ktorých nebolo ľahké vyviaznuť živý. Nikdy však v sovietskom gulagu neexistovalo niečo príbuzné táborom smrti, aké nacisti prevádzkovali v Sobibore a Treblinke. Viaceré hlasy v postkomunistických krajinách s tým síce nesúhlasia, no je fakt, že holokaust je stále ojedinelým druhom zločinu. Aj keď – podľa Margalitovho vzorca – aj Sovietsky zväz takisto implikoval radikálne zlo. Sovietsky štát presadzoval politiku vylučovania bývalých ľudí zo spoločnosti – táto skupina zahrnovala ľudí, ktorí žili zo sebou nezarobených príjmov, klérus všetkých vyznaní a cárskych funkcionárov – títo všetci boli zbavení občianskych práv, nesmeli sa uchádzať o verejný úrad a mali obmedzený prístup k potravinovým dávkam. Mnohí umreli od hladu alebo boli vyvezení do táborov, kde zomierali preťažení námahou, na podvýživu alebo následky brutálneho zaobchádzania.
Ak to považujeme za širokú morálnu kategóriu – to, čo Margalit definuje ako radikálne zlo, nie je nič výnimočné. Koloniálna genocída Herrov v nemeckej juhozápadnej Afrike (dnes Namíbia) na začiatku 20. storočia bola spáchaná s pseudovedeckou rasistickou ideológiou v pozadí – popierajúcou, že Afričania sú ľudia. (Ku genocíde patrilo aj zneužívanie Hererov na medicínske pokusy vedené lekármi, z ktorých niektorí sa vrátili do Nemecka učiť ďalších nemeckých lekárov, ktorí potom experimentovali na väzňoch nacistických táborov). Aj inštitút otroctva v Amerike spred občianskej vojny a juhoafrický apartheid spočívali na tomto popretí. Odmietnutie morálnych väzieb voči niektorým skupinám ovládaných sa objavuje v spoločnostiach veľmi rôzneho druhu, v rôznych časoch a na rôznych miestach. V tej či onej forme sa popieranie toho, že všetci sú súčasťou toho istého ľudstva, javí ako univerzálna ľudská črta.
Hrôza islamského štátu. Foto: Reuters
Označiť správanie Islamského štátu za psychopathické, ako to urobil David Cameron, znamená charakterizovať toto zoskupenie ako morálne aberatntné tak, že sa to vymyká našej škále. Okrem faktu, že svoje ohavné vraždenie Isis sama propaguje na internete, sa tieto hrôzy zasa až tak nelíšia od iných, ku ktorým dochádzalo v mnohých iných situáciách akútneho konfliktu. Vraždenie rukojemníkov, masové vraždy a systematické znásilňovanie – to všetko boli metódy vedenia vojny v bývalej Juhoslávii, v Čečensku, v Rwande a v Kongu.
Kampaň masového vraždenia nikdy nie je čisto prejavom psychopatickej agresivity. V prípade Isisu zohrala dôležitú úlohu ideológia wahhabizmu. Už od dvadsiatych rokov minulého storočia šírili vládcovia Saúdského kráľovstva túto zvlášť represívnu a neznášanlivú odrodu sunnitského islamu, bola to súčasť projektu legitimizujúceho saudský štát. Neskôr Saudi sponzorovali wahhabizmus ako odpoveď na ohrozenie, ktorým bol pre nich šiitský Irán. Ak zem nikoho, v ktorej Isis operuje, vznikla v dôsledku toho, že tu Západu skúšal meniť režim, úspechy tejto skupiny sú tiež vedňajším produktom boja o hegemóniu medzi Iránom a Saudmi. V takejto situácii intenzívnej geopolitickej rivality nemôže v Iraku efektívne vládnuť nikto, v Sýrii je koniec občianskej vojny v nedohľadne a v nedohľadne je aj zmyluplná regionálna koalícia proti samozvanému kalifátu.
No vzostup Islamského štátu je aj súčasťou náboženskej vojny. Máločo je také otrepané ako tvrdenie, že náboženstvo je nástrojom moci, ktorou vládnuce elity ovládajú ľud. Iste je to veľmi často pravda. Ale pravdivý je aj protinázor: politika môže byť pokračovaním náboženstva inými prostriedkami. V Európe bolo náboženstvo v politike po stáročia primárnou silou. Keď sa zdalo, že náboženstvo je na ústupe, zrodilo sa znovu v podobe politických vier – jakobinizmu, nacionalizmu a variácií totalitarizmu, ktoré boli svojou povahou čiastočne tiež náboženstvami. Niečo podobné sa odohráva na Blízkom východe. Zdá sa, že konflikt medzi šiitmi a sunnitmi, živený hnutiami, ktoré sú kombináciou radikálneho fundamentalizmu a prvkov vypožičaných od sekulárnych ideológií ako leninizmus či fašizmus, bude pokračovať aj po ďalšie generácie, aj po porážke Islamského štátu. Nebude to posledné hnutie tohto druhu. Spolu s vojnou náboženstvo neustupuje, ale priebežne mutuje na hybridné formy.
Západ zasahoval na Blízkom východe vedený svetonázorom, ktorý mal tiež niektoré funkcie náboženstva. Žiadne fakty nepodpopierajú predpoklad, že čosi ako demokratický národný štát je modelom, na ktorý by sa tento región dal prerobiť. Štáty tohto typu vznikali v modernej Európe, po masívnom krviprelievaní, no ich budúcnosť nie je ani zďaleka istá a nie sú ani cieľom, ani konečným bodom moderného politického vývoja. Z empirického hľadiska môže byť akýkoľvek konečný bod len aktom viery.
Naši lídri pomohli vytvoriť situáciu, aká v ich svetonázore nemôže existovať: neovládateľný konflikt, ktorý nemôže mať dobrý koniec.
Môžeme pozorovať iba sled politických experimentov s výsledkami, ktoré budú do veľkej miery náhodné. Brutálna tyrania Isisu sa rozbehla v situácii, keď sa štáty vybudované pod egidou západného kolonializmu následkom nedávnych intervencií Západu zrútili, a vstúpi do dejín ako jeden z týchto experimentov.
Slabina liberalizmu založeného na viere je v tom, že neobsahuje nič, čo by pomohlo v rozhodovaní, ktoré treba robiť medzi rôznymi druhmi a stupňami zla. Vzhľadom na to, akú rolu Západ zohral v nastolení bezvládia, v ktorom sa Jazidi, Kurdovia a ďalšie komunity ocitli pod smrteľnou hrozbou, Západ nemôže nezasiahnuť. Tým by sa morálne skompromitoval. Ak je k dispozícii dostatok zdrojov – čo nie je žiadna samozrejmosť – môže byť vojenský zásah opodstatnený. No prísť na to, ako by sa v tomto priestore bez fungujúceho štátu mohol ujať dlhodobo mier, nie je vôbec ľahké. Naši lídri pomohli vytvoriť situáciu, aká v ich svetonázore nemôže existovať: neovládateľný konflikt, ktorý nemôže mať dobrý koniec.