Lekár červenej armády so skupinou preživších pri bráne do Osvienčimu, krátko po oslobodení tábora v januári 1945. Foto: Heritage Images / Getty Images
Dvadsiateho siedmeho januára 1945 vyšiel zo zasneženého lesa 70 kilometrov od Krakova výzvedný oddiel sovietskej 107. Delostreleckej divízie. Vojaci sedeli na malých chlpatých koníkoch, s hompáľajúcimi sa samopalmi na chrbtoch. Pred nimi bol tábor Auschwitz-Birkenau, najtemnejší symbol moderných dejín. Dôstojníci neveriacky civeli pred seba. Potom zavolali zdravotníkov, aby sa postarali o tri tisícky väzňov v hroznom stave, ktorých tam nacisti nechali.
Osvienčim bol síce oslobodený koncom januára 1945, ale detaily vyšli najavo až po konečnom víťazstve v máji.
Je veľká škoda, že nepozvaný Vladimír Putin nebude na budúci týždeň na spomienkovej slávnosti k sedemdesiatemu výročiu – prinajmenšom by to svetu pripomenulo, že postupujúce sily červenej armády prinútili jednotky SS opustiť vyhladzovacie tábory na východe. Ale napriek tomu, tichý škandál okolo neprítomnosti ruského prezidenta pripomína, že táto osobitná kapitola v dejinách Druhej svetovej vojny a roly Ruska v nej, bola a stále je plná rozporov.
Prvým táborom smrti, ktorý červená armáda oslobodila, bol v júli 1944 Majdanek, ležiaci hneď za Lublinom. Prozaik a vojnový korešpondent Vasilij Grossman bol s 8. Gardovou armádou, ktorá bránila Stalingrad. Zhora prišiel príkaz, že o tomto nemá písať. Namiesto neho to dostal za úlohu Konstantin Simonov, obľúbenec režimu, ktorý sa úspešne vyhol akejkoľvek zmienke o tom, že by v Majdanku bola čo len jedna židovská obeť.
Napriek varovaniam priateča IľjuErenburga Grossman stále nechcel cekom pochopiť, že v sovietskej hierarchii existuje antisemitizmus aj uprostred zápasu na život a na smrť s nacizmom. Zato v štyridsiatom treťom už zaregistroval, že každú zmienku o utrpení Židov mu z jeho spravodajstva vyhadzujú.
Napísal sťažnosť Alexandrovi Ščerbakovovi, vedúcemu politrukovi červenej armády. Ščerbakov mu odpovedal: “Vojaci chcú počúvať o Suvorovovi (ruský hrdina z bojov s Napoleonom) a vy mi citujete Heineho.” Grossman sa – tak ako Erenburg – stal členom Židovského protifašistického výboru, zaznamenávajúceho zločiny nacistov. Nedochádzalo mu celkom, aké to môže byť nakoniec nebezpečné. Viacerých jeho kolegov zavraždila tajná polícia. Niektoré pravdy o šoa nesmeli byť nikdy zverejnené. Keď Grossman písal o vyhladzovacom tábore v Treblinke, nemohol napísať, že väčšinu pomocnej stráže tvorili Ukrajinci. Kolaborácia s nepriateľom bola tabu, pretože to by podkopávalo rétoriku Veľkej vlasteneckej vojny.
Ako sa vojna chýlila ku koncu, dozor sa ešte sprísnil. Osvienčim bol síce oslobodený koncom januára 1945, ale detaily vyšli najavo až po konečnom víťazstve v máji. Židovský protifašistický výbor čoskoro zistil, že jeho práca je v priamom rozprore s príkazom strany: “Nerozdeľovať mŕtvych!”. Židia nemali vyzerať ako osobitná kategória trpiacich. Mali byť charakterizovaní len ako občania Sovietskeho zväzu a Poľska. Prvým popieračom holokaustu bol tým pádom Stalin, aj keď jeho antisemitizmus nebol celkom tým, čo antisemitizmus nacistov. Zrejme bol skôr založený na xenofóbnom podozrievaní z medzinárodných prepojení než na rasovej nenávisti.
Sovietska propaganda označovala mŕtvych, zavraždených v Osvienčime, kolektívnymi anonymnými pojmami ako “obete fašizmu”, a vyhladzovacie tábory vykresľovala ako definitívnu verziu kapitalistickej továrne, vraždiacej robotníkov, keď už prestali byť užitoční.
A ešte v niečom sovietska propaganda prekrúcala pravdu. Stalinisti zdôrazňovali, koľko tam zomrelo Poliakov, aby odviedli pozornosť od vlastných zločinov na poľskom národe – jednak zločinov, ktoré nasledovali po nevyprovokovanej invázii červenej armády za paktu Molotov-Ribbentrop a potom za brutálnej okupácie roku 1944. Osvienčim vykresľovali ako miesto, symbolizujúce martýrstvo poľského národa. A v súvislosti s Osvienčimom hovorili len o poľských katolíkoch, ktorí tam zahynuli, akoby dúfajúc, že Poliaci všetok hnev za svoj trpký osud nasmerujú proti Nemecku, a nie proti Sovietskemu zväzu.
Veľa Poliakov tým po vojne a v rokoch sovietskeho útlaku nepresvedčili. A terajšia zle maskovaná snaha Putina znovuzískať kontrolu nad Ukrajinou pochopiteľne Poliakom veľmi zreteľne pripomenula, čím bolo pre nich sovietske “oslobodenie” v štyridsiatom piatom. A tak nečudo, že za kulisami tušíme diplomatické bitky, zatiaľ čo obidve strany ubezpečujú, že sa nič nedeje.
Kremeľ sa tvári, že nie je urazený faktom, že prezident Putin nebol pozvaný na spomienkovú slávnosť; a poľská vláda zasa trvá na tom, že formálne pozvánky neposielala.
Medzinárodný výbor Osvienčimu, v ktorom sedí aj predstaviteľ Ruska, len jednoducho každej vláde položil otázku, kto ju bude zastupovať.
Putin v Osvienčime rečnil pred desiatimi rokmi, na šesťdesiate výročie, a určite vyhlási aj 9. mája – na Deň víťazstva Ruska v Moskve to, čo povedal kedysi v Osvienčime: že červená armáda porazila “fašistickú beštiu” a zachránila Európu pred zotročením nacistami. No tie krajiny – a osobitne Poľsko spolu s baltskými štátmi – ktoré zažili nasledujúcich štyridsať rokov komunistickej diktatúry, sa znovu nervózne obzerajú na východ. Rusko, po stáročia posadnuté strachom z obkľúčenia a nečakaného útoku, malo vždy pocit, že má nárok ovládať svoje “blízke zahraničie”. Šok Stalina, keď ho Hitler v štyridsiatom prvom napadol, a odhodlanie vytvoriť obranný kordón – to prinieslo Studenú vojnu. Našťastie, Putin je len bledou napodobeninou svojho hrdinu.