Moslimovia sa modlia pred mešitou v Saint-Etienne popri nápisoch, odsudujúcich vraždy.
Foto: Jean-Philippe Ksiazek / AFP / Getty Image
Bolo správne, že jedným z prvých, kto zareagoval na masakru Charlie Hebdo, bol práve Salman Rushdie, muž, ktorý po dlhé roky vzdoroval iránskej fatwe a hrozbám smrti, vyvolaných údajným bohorúhačstvom. Rushdie síce nepatrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom, vždy som však obdivoval jeho pevný postoj za slobodu slova a privítal som, že britská vláda v sebe našla dosť odvahy brániť jeho práva.
Takisto nemám ani v najmenšom v úmysle upierať mu právo na vyhlásenie, ktoré spravil pred niekoľkými dňami, hoci s ním hlboko nesúhlasím. Pripomínam, čo povedal:
Náboženstvo, stredoveká forma bláznovstva, sa v kombinácii s modernými zbraňami stáva skutočnou hrozbou pre naše slobody. Tento náboženský totalitarizmus zapríčinil smrtiacu mutáciu v srdci islamu a my dnes v Paríži vidíme tragické následky. Stojím pri Charlie Hebdo, my všetci musíme, na obranu umenia satiry, ktoré odjakživa bolo silou slobody proti tyranii, nečestnosti a hlúposti. Úcta k náboženstvu sa stala kódom, ktorý znamená strach z náboženstva. Náboženstvá, tak ako iné myšlienky, si zasluhujú kritiku, a áno, aj našu odvážnu neúctu.
Voči poslednej vete nemám žiadne výhrady. Neviem si predstaviť slobodnú spoločnosť, v ktorej neexistuje možnosť prejaviť neúctu. Keby ktokoľvek z nás mohol ukončiť dialóg s odôvodnením, že ho urazilo alebo sa ho dotklo dačo, čo niekto povedal, dialóg by sa nekonal. Takže potiaľto je všetko v poriadku.
Nie, na Rushdieho vyhlásení mi prekážajú jeho prvé slová.
Náboženstvo. Každé náboženstvo. Nie určitá viera (čo by samé o sebe bolo obrovské zovšeobecnenie), ale v podstate každý veriaci. Nájdu sa možno takí, čo budú tvrdiť, že toto všetko zahŕňajúce tvrdenie zmierňuje trochu nesúrodo prilepený dodatok v kombinácii s modernými zbraňami, ale nemôžem povedať, že by ma to presvedčilo. Prívlastok táto stredoveká forma bláznovstva naznačuje, že jadrom problému pre Rushdieho je samotná podstata náboženskej viery. Ak ste presvedčený, že všetky náboženstvá sú formou šialenstva, je jasné, že s nimi nemôžete viesť racionálny dialóg.
Volá sa to fanatizmus a je to desivá cieľavedomosť, vďaka ktorej sú aj inteligentní ľudia schopní uveriť, že ich presvedčenie ospravedlňuje akúkoľvek formu brutality.
V tomto ponímaní sú jednoducho všetci nábožensky založení ľudia šialenci.
Je možné, že Rushdie použil slovo náboženstvo diplomaticky, ako synonymum pre islam. Koniec-koncov, teroristi, ktorí sa hlásili k al-Kájde, si zjavne vytypovali Charlie Hebdo preto, lebo časopis uverejňoval neúctivé karikatúry islamu. Pokladám však za prehnané obviniť z tohto útoku všetkých príslušníkov celého náboženského spoločenstva, do ktorého patrí vyše 1,7 miliárd ľudí. Na celom svete mnohí moslimovia vraždy okamžite kritizovali. Odsúdila ich Arabská Liga a celý rad vlád s moslimskou väčšinou. Univerzita al-Ažar, vrcholná vzdelávacia inštitúcia sunitského Islámu, označila atentát za zločin.
To neznamená, že v rozličných častiach dnešného islamského sveta neexistujú problémy. Často tu panuje vysoká neznášanlivosť voči odlišnej mienke – jej prejavom sú napríklad fanatické a odsúdeniahodné zákony proti rúhačstvu. Bolo by však priveľkým zjednodušením zvaliť všetku vinu na údajne monolitický Islam. Nedávno som čítal text od istého konzervatívneho amerického komentátora, ktorý tvrdí, že neznášanlivosť voči slobode prejavu je hlboko zakorenená v klasickom islame. Predpokladám však, že do svojej definície klasického nezahrnul obdobia, keď sa islamský svet vyznačoval oveľa väčšou mierou tvorivej kultúrnej aktivity a slobodného hľadania pravdy než jeho kresťanský proťajšok.
Rovnako ľahko by sme mohli tvrdiť, že patologické prejavy, pevne zakotvené v krajinách ako Pakistán, Saudská Arábia či Irán, majú viac spoločné s modernou politikou než s koránom – knihou, v ktorej, ako správne poznamenal Fareed Zakaria, sa slovo bohorúhačstvo vôbec nevyskytuje.
Pre niekoho to možno bude šok, ale za svojho života som spoznal množstvo moslimov a ani jeden z nich neprejavil najmenší záujem zabiť ma pre moje presvedčenie. Asi celkom nepochopili klasický islam.
A čo Rushdieho ďalekosiahlejšie tvrdenie, že náboženstvo ako také je formou duševnej choroby, z ktorej sa kedykoľvek môže stať skutočná hrozba pre naše slobody? Zdá sa, že tento názor si v poslednom čase získava čoraz väčšiu obľubu medzi stúpencami ateistických mysliteľov ako sú Richard Dawkins a Sam Harris, ktorí sa pýšia svojou bezúhonnou poctivosťou a tým, že sú ochotní hrdinsky zahodiť barličky iracionálnej viery. (Ako sa dalo očakávať, Dawkins sa hneď prihlásil k slovu na sociálnych médiách a z teroristického činu obvinil všetkých moslimov na svete.)
Tieto argumenty však pokrivkávajú, pretože do radov veriacich chtiac-nechtiac musíme počítať aj ľudí s obrovskými zásluhami pre ľudstvo. Mierumilovný boj za slobodu Martina Luthera Kinga je neodmysliteľný od toho, že bol baptistickým kazateľom. Luteránskeho pastora Dietricha Bonhoeffera nacisti popravili preto, lebo odsúdil holokaust a Hitlerov režim označil za zločinný. Zapálení buddhisti ako Aung San Suu Ťi či Dalajláma zasvätili celý život obrane ľudských práv. Augustiniánsky mních Gregor Mendel veril, že koná Božie dielo tým, že kladie základy modernej genetiky.
V posledných rokoch nám nositelia Nobelovej ceny ako Shirin Ebadi z Iránu či Tawakkol Karman z Jemenu prípomínajú, že veriaci moslimovia tiež môžu byť vynikajúcimi aktivistami a bojovníkmi za občianske práva. Nie je tomu dávno, čo hlboko pobožní Paštunovia v dnešnom Pakistane dali svetu pacifistu Khana Abdula Ghaffara Khana, presveděeného moslima a odporcu kolonializmu, ktorý zastával názory, podobné Ghándímu.
Na druhej strane skutočnosť, že je niekto ateistom, nie je zárukou slušného správania. Zločiny džihádistov sú príšerné, ale al-Kájda i Islámsky štát by sa museli riadne vynasnažiť, aby by dosiahli neuveriteľné množstvo obetí, aké majú na svedomí ateisti 20. storočia ako Mao, Stalin či Pol Pot, ktorí dohromady zavraždili tisícky miliónov ľudí. (Stojí za pripomienku, že Hitler sníval o tom, ako raz obesí pápeža na Námestí sv. Petra). V súčasnosti je takmer určite najneznášanlivejším režimom na svete Severná Kórea, kde každý občan, ktorý si dovolí čo len najmenší prejav viery v čokoľvek iné ako rodinu Kimovcov, musí počítať s trestom smrti alebo dlhoročným pobytom v koncentračnom tábore.
Skutočný problém nie je náboženstvo. Je to hlbšia forma psychologického zlyhania, ktorá postihuje všetky druhy ľudí, či sú nábožensky založení alebo nie. Volá sa fanatizmus a je to desivá cieľavedomosť, vďaka ktorej sú aj inteligentní a vzdelaní ľudia schopní uveriť, že ich presvedčenie ospravedlňuje akúkoľvek formu brutality. Je pravda, že mnohých takýchto ľudí priťahuje absolútna verzia náboženstva, dejiny však ukazujú, že ich rovnako lákajú aj svetské formy politického extrémizmu. Pochybujem, že sa nám dakedy celkom podarí ľudskú existenciu zbaviť tejto pliagy . Obávam sa, že s ňou neprestaneme bojovať dovtedy, kým tu ľudstvo bude.
To však neznamená, že by sme sa mali vzdať. A konkrétne v týchto dňoch to znamená, že musíme brániť hodnoty, ktoré sa zabijaci z Rue Nicolas-Appert pokúšali zničiť. No zvaľovať vinu na náboženstvo nie je najlepší prvý krok na tejto ceste.