Foto: Peter Župník
Ležím a premýšľam o slovenskom prezidentovi.
Vy ste analfabeti? opýtal sa občanov, čiže nás všetkých. Najmä tých, čo ho nevolili. Videli sme to v televízii. Urobil to tak, že otázku položil jednej novinárke, ktorú tesne predtým zaujímalo, prečo ešte stále nevymenoval generálneho prokurátora, schváleného v parlamente. Jasná vec, nemala sa pýtať! Vieme, prečo ho nevymenoval: pretože nemusí. Nik ho tu neprinúti plniť si ústavné povinnosti, prípadne riadiť sa rozhodnutím ústavného súdu. Vylepil občanom facku arogantnou protiotázkou, riadnu im struhol z pozície sily. Takto nás oslovuje slovenská politická moc: fackami a pľuvancami. A ja sa zrazu bojím o tom mlčať, hoci viem, že hovoriť je zbytočné, príval rečí sa valí zo všetkých strán, ale jednotlivé slová a významy biedne hynú v šume bezvýznamnosti, sú dekoráciami, zvukovou kulisou, poletujú ako vínne mušky, vínne mušky sú však aspoň sľubným príznakom prítomnosti vína. Bojím sa mlčať, preto hovorím, a možno robím chybu, keď hovorím, ale keby som mlčal o tomto prezidentovi, musel by som spolu s mlčiacou väčšinou mlčať o komkoľvek a čomkoľvek. Smiem hovoriť? Lebo opľúvači tu dnes chcú určovať, o čom sa smie a o čom nie. Majú skúsenosti s určovaním, určovali už pred vyše dvadsiatimi rokmi a veria, že im je to predurčené.
Veru: poctivo oddeľujme výnimky od pravidla ako zrno od pliev.
Ležím a sledujem svoju mladú priateľku. O prezidenta sa nezaujíma, akoby ani neexistoval. Ale bojí sa včiel. Včely to vedia a rady ju všade vyhľadávajú, aj v tomto byte si ju v lete našli. A raz si tu nebezpečného sršňa poplietla s neškodným hmyzom a vyhlásila, že po izbe lieta rozkošný trúdik. Priateľka je zraniteľná a citlivá a jej strach zo včiel mi naháňa strach, lebo jeden druh strachu mi hneď pripomína druhý, a teraz mi pripomenul ustráchaných wittgensteinovcov, ktorí tu žijú, je ich veľmi veľa a riadia sa heslom „o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“. Bystro pochopili, že hovoriť sa neoplatí, ak nechcú mať problémy. Aj voliči vládnej strany mlčia, ale tí mlčia potmehúdsky, tešia sa, ako s tými ostatnými vypiekli, mlčia však aj opatrne, pre istotu, lebo vedia, že aj súčasná moc pominie. Netrápi ich, že ponižujúci, nedôstojný strach ostane. Priaznivec súčasnej moci tají svoj politický názor, lebo kalkuluje s tým, že neskôr by sa hodilo pridať na opačnú stranu. Mlčiaca väčšina sa ozýva len vtedy, keď chce viac peňazí a má šancu vydierať. Raz sú to lekári, ktorým už nestačia úplatky – česť výnimkám – potom učitelia, táto elita národa, ktorá bez mihnutia oka vyučuje napríklad o literatúre komunistické bludy – česť výnimkám – a o čosi by sa radi pokúsili aj finančne podvyživení úradníci, lenže tí sú v opatrníckom mlčaní najvytrénovanejší, sú priam esenciou opatrníctva, takže od nich vládnej moci nič nehrozí, navyše, mnohí z nich sú jej súčasťou.
Veru: poctivo oddeľujme výnimky od pravidla ako zrno od pliev.
Lenže zrno som už dávno nevidel, myslím si v posteli a sledujem priateľku, ako v kuchyni pripravuje sójový nápoj a zalieva ním lupienky. Neznášam zdravú stravu, najmä na raňajky, ale mlčím. Naučil som sa. Veď mlčanie má stáročnú tradíciu. Premena ticha na zlato: to alchymistom nezišlo na um? Zbytočne sa trápili s olovom. Keď už je reč o zbytočnosti: mlčiaci človek nikdy nebude zbytočný. Hodí sa do výroby, zvláda administratívne práce a úplne najvhodnejší je na legitimáciu aktuálnej moci. A večer čo večer sa podrobuje mystickej transmutácii na dav, hulákajúci na štadiónoch a ručiaci v krčmách. Lebo našinec drží hubu len vtedy, keď naozaj treba hovoriť.
A nebolo by teda lepšie žiť kdesi inde?
Ruku na srdce: žili by sme my niekde inde skutočne inak?