Christina Viragh hľadá v Osle a v svojich troch vlastiach európske orientačné body.
Foto: Peter Župník
Keď sa ma niekto spýta, kde som doma, či v Maďarsku, kde som sa narodila, do Švajčiarska, kde som vyrástla alebo do Talianska, kde žijem, odpovedám, že vo všetkých troch krajinách, v rozličných odtieňoch a v rôznej intenzite; a keď zbadám, že človek, ktorý mi túto otázku položil, nemá trpezlivosť pre podobné rozlišovanie, odpoviem jednoducho, v Európe. No úprimne povedané, v skutočnosti sama neviem, čo to znamená, ak nejde o životopisné fakty, ako že som sa narodila som sa v Európe ako Európanka európskym rodičom. Alebo o to, že mi je Európa celkovo známa, že by som sa v Osle, kde som nikdy nebola, s najväčšou pravdepodobnosťou pohybovala s určitou istotou, keď pre nič iné tak preto, že by som si so sebou priniesla svoju predstavu o tom, ako vyzerá európske mesto. Oslo by som interpretovala v duchu týchto predstáv, to znamená, že by som svoj pohľad upierala na veci, ktoré už poznám. A čo poznám? Poznám historické centrá miest, viac-menej vyhlodané v službe komercii, obklopené viac-menej ohavným novým mestom. Nemyslím tým Oslo, veď ho vôbec nepoznám, vykresľujem tu len typický obraz mesta, ktorý v sebe nosím, podobne ako asi všetci z nás. Hoci, mimochodom povedané, žijem v meste, ktoré tomuto obrazu neodpovedá, centrum Ríma nie je vyhlodané, ale zažité, prechod na perifériu je priestranný a plynulý. Je to výnimka, vďaka ktorej ešte ľahšie rozoznávam schému, keď sa prechádzam po peších zónach iných európskych miest, prešpikovaných obchodmi. A mám pocit, že tam nepatrím.
Čiže preč z Európy? Samozrejme, že nie. Koniec-koncov, Európa núka množstvo oporných bodov.
Spoznávam ich obraz, je mi blízky, no napriek tomu ma ruší. Ruším ma na ňom to, čo sa za skrýva za fasádou mesta. Brutálne hemženie, nereflektované siahanie po všetkom, čo je na predaj. Iste, celý dnešný svet je takýto, ale to my Európania sme ho to naučili, odkedy naše krajiny zneisteli pod náporom zbohatlíkov. Sami sme sa pripravili o istotu. Niekdy si niesme istí, akú hodnotu majú naše estetické a duchovné výdobytky a či ich príležitostne nebudeme musieť obetovať okolnostiam. Nie sme si ani istí, či právo hľadať šťastia má byť súčasťou našich ústav, a dokonca keby sme mali a mohli diskutovať nielen o prostriedkoch, ale aj o samotnom pojme šťastia, na ktoré má náš Majster Eckhart iný názor ako trebárs broker z Wall Streetu, predsa len je toto právo v podobe, v akej je formulované v preambule k americkému vyhláseniu nezávislosti, vo svojej humanistickej a realistickej prostote určitým orientačným bodom.
Nám však takéto orientačné body chýbajú, respektíve ich máme priveľa, čo vyvoláva všeobecnú vlažnosť. Dokonca aj konzumu sa oddávame len vlažne, skomercionalizované centrá miest sa kŕčovito snažia zachovať si historické prvky a my sa kŕčovite snažíme spolu s nimi. A tak nečudo, že ani po svojich najväčších vymoženostiach netúžime naplno, hoci sú výslovne zakotvené v našich ústavách, ako demokracia, pluralitný systém, oddelenie politiky od súdnictva, sloboda vyjadrovania, sloboda tlače, aby som spomenula len tie najdôležitejšie. Chcieť by sme to všetko chceli, pričom My sa netýka úplne všetkých, nemáme však dosť energie, aby sme to presadili v celej Európe.
Kto chce, a mnohí to naozaj chcú, môže využíviť našu mľandravosť a snažiť sa zvrátiť chod dejín do obdobia pred osvietenstvom, stavom, ktorý sa do nášho európskeho DNA zapísal ešte hlbšie než ľudské práva. Zvrátiť naspäť do éry svojvôle, utláčania a právnej neistoty. A tak sa nedá povedať, že obyvatelia krajín, kde sa situácia obráti týmto smerom majú proste smolu, pretože je to prejav nášho celoeurópskeho nešťastia.
Ľudia sa ma nepýtajú len, kam patrím, ale aj aké pocity vo mne vyvoláva krajina môjho pôvodu. Na túto otázku môžem odpovedať len, že zlé. Žijem v zahraničí a nesledujem veci zblízka, ale ten zlý pocit je reálny a vyvoláva ho práve to, že mi tamojšia čoraz komplikovanejšia situácia pripadá príliš európska.
Čiže preč z Európy? Samozrejme, že nie. Koniec-koncov, Európa núka množstvo oporných bodov. Patria k nim všetci tí, ktorí nestrácajú z očí naše neodňateľné práva, priatelia, miesta, voňavý dym dreva, ktorý sa za jesenných dní vznáša nad Palombarou, dedinkou neďaleko Ríma, zvuk švajčiarskych dialektov, v ktorých sa vyskytujú slová ako „gumpe“ a „obsi“, amtosféra zimného Margitinho ostrova, ktorú opisuje Krúdy: „Biele vetvy stromov nadobudli tmavomodrú farbu, sivým vzduchom vrany v dlhom čiernom kŕdli leteli k vysokému brestu.“ („A fák fehér gallyai sötétkékek lettek, és a varjak hosszú fekete seregben mentek a szürke levegőégben egy nagy szilfa felé.“)