Foto: Lise Sarfati / Magnum Photos
Kedysi som si myslel, že v próze sa nepatrí spomínať sny. Dakedy koncom sedemdesiatych rokov som čítal esej Johna Leonarda, vyšla tuším v The New York Times Book Review a písal v nej, že v románoch sa nemajú vyskytovať sny. Už dávno som však túto myšlienku zamietol. Sny sú súčasťou pravdy o živote a úlohou knihy je precítiť dni i noci hrdinov. Práve som dopísal knihu a figuruje v nej sen, v ktorom môj rozprávač nájde starý zvonček z bicykla na schodoch do metra blízko Columbie. A prečo nie? Pred niekoľkými rokmi sa mi to skutočne snívalo.
Písmeno O sa hodí k snom. Je to prvé písmeno slova “oneirický”, temného slova so zaujímavými, tvrdými hranami. Univerzitní profesori ho kedysi používali na prednáškach miesto slova “snový”. Mával som dosť časté oneirické sny o tom, že mám ústa napchaté nežuvateľnou, unavenou žuvačkou bez chuti. Uvedomil som si, že sa mi sníva môj vlastný nudný jazyk. Spomenul som tento sen v jednom zo svojich románov a pretože som o ňom napísal, sen sa prestal vracať a začal mi chýbať.
Pred niekoľkými dňami som mal nepríjemný sen. Bolelo ma v ňom koleno. Pozrel som sa dole na nohu a zistil som, že mi z nej visí zdrap čerstvo zahojenej kože, čo zakrýval celé koleno a drží už len na úzkom pásiku boľavého mäsa. Rozhodol som sa, že tento výrastok musím odstrihnúť nožnicami. Neuspel som. Keď som sa zobudil, pochopil som, v čom bol problém: bolela ma noha, lebo sa mi v spánku dostala do čudného uhla.
V najstarších snoch, ktoré si pamätám, som skákal z nevýslovne nádherných zlatých skál a odrážal sa od zeme. Jedna nočná mora sa opakovala niekoľkokrát: z rovného, nevýrazného obzoru sa ku mne blížila vzdialená postava na bicykli. Spočiatku to bola len malá bodka, ale ako sa približovala, videl som, že ženie ku mne naklonená dopredu a zahalená do hrubého poľovníckeho kabáta s množstvom vrecák, plných vecí, slúžiacich nepriateľským účelom. Bicykel sa v jazde zlovestne nakláňal zboka na bok, ako hračkový zotrvačník tesne pred pádom, a potom sa zas vyrovnal. Tým knísaním mi naháňal veľký strach. Spomienku na tento sen som celé roky využíval v škole ako pomôcku, keď som sa chcel prestať smiať – v tom čase som mával nekontrolovateľné výbuchy potláčaného smiechu.
So snami sa nedá bojovať. Navštevujú nás. Sú súčasťou všetkého, čo robíme. Kedysi som mal teóriu, ktorá tiež figuruje v jednom z mojich románov, že nočné mory často spôsobuje obyčajná telesná potreba, keď v noci musíme vstať a ísť na záchod. Zo stochastického guláša, ktorý chladne na šporáku nášho spánkom oslabeného vedomia dakto naberačkou vyloví zopár obrazov, posype ich zvláštnou neurologickou štipľavou omáčkou, aby pôsobili strašidelne a zobudili nás. Hovoril som si, že naše podvedomie sa nám iba snaží pomôcť tým, že vraví: Priateľu, máš mechúr plný na prasknutie, mal by si vstať a vyprázdniť ho. A vie to urobiť len tak, že nám rozbúcha srdce a myseľ naplní strachom. Dodnes si myslím, že týmto modelom sa dajú vysvetliť mnohé, hoci určite nie všetky, nočné mory.
V súčasnosti k najhorším snom patria tie, v ktorých musím vystúpiť na pódium a predniesť prednášku pred inteligentným a pozorným publikom, nie som však vôbec pripravený. Očakávajú sa odo mňa veľké múdrosti na dáku úzko špecializovanú tému – povedzme Voltairova obsiahla korešpondencia so Stanislawom Lemom – a môj mozog sa zúfalo snaží pripomenúť si, čo o tejto téme viem. No nenachádza nič. Prečo ma sem pozvali? Snažím sa spomenúť si na dáky vtip alebo vtipnú hlášku na úvod, ale nič mi neprichádza na um. Inšpicient oznámi, že je čas vyjsť na scénu. Zdvihnem prst a ospravedlním sa, zúfalo hľadám v aktovke vrecúško s maličkým flakónikom zázračného alkoholu, ktorý mi pomôže uvoľniť sa, spomenúť si a dodá mi odvahu blufovať, no všetky fľašky v aktovke sú prázdne. A odrazu som na pódiu, do tváre mi trčí mikrofón ako bytosť, čo vyskočila z brucha postave vo filme Alien a ja si uvedomím, že som absolútne triezvy a že tento večer sa neskončí dobre. Uvidím, ako sa v tmavej sále na inteligentnej tvári poslucháča v prvom rade začína zračiť sklamanie. Hrôza.
Občas, keď sa zobudím a zlý sen, ktorý sa mi sníval sa pomaly rozplýva, ale ešte stále je prítomný a znepokojujúco uveriteľný, prepíšem ho tak, aby sa skončil happy endom. Je to úžasný pocit zachrániť rodinu pred nebezpečenstvom – napríklad pred obrovskou vlnou, valiacou sa z bazéna. Hrozivá smaragdovo zelená vzdúvajúca sa vlna už-už pohltí môjho maličkého syna a mňa, ale vďaka mojej čerstvo prebudenej a bdelej schopnosti bleskovo sa rozhodovať ho dokážem vytiahnuť z bazéna a rýchlo ho odvliecť do bezpečia za nehybným betónovým stĺpom – nie, nie za stĺpom, tam by sme sa utopili. Spolu so synom schmatneme nafukovačku, ktorá sa objaví nablízku, s jej pomocou prekonáme vodnú záplavu a zistíme, že moja žena a dcéra sú tiež v bezpečí. Celý čas boli v samoobsluhe, kupovali krmivo pre mačky. Ale sa mi uľavilo!