Foto: © Josef Koudelka / Magnum
Môj otec pochádzal z Írska a mal podrezaný jazyk. Íri majú podrezaný jazyk z jedného jednoduchého dôvodu. Sú ostrovným národom. Museli sa navzájom znášať. Nie žeby sa vždy znášali. Ale museli sa aspoň snažiť. A tak sa vyvinul spôsob rozprávania, ktorý im umožnil hovoriť strašné veci. A hovoriť ich šarmantne.
Nie som Ír. Som Američan írskeho pôvodu. Podaktorí vravia, že aj ja mám podrezaný jazyk. Ak je to pravda, je to len preto, lebo som počúval, svojho otca, strýkovia a niektoré tety prekárať v našej obývačke v Bronxe. Pamätám si sobotné večery, keď sa pila žitná a zázvorové pivo, fajčilo sa, rozprávalo, spievalo a tancovalo a ja som tiež spieval a tancoval s tetami a načúval som cez dymovú clonu. A keďže som si vypočul toľko rečí a toľko hudby, možno ma to zachránilo pred skutočne nešťastným osudom a nevyrástol zo mňa nevýrečný írsky Američan.
Môj otec hral na veľmi zvláštnu harmoniku. Mal na nej vysádzané svoje meno z umelých drahokamov a celé meno bolo vyzdobené prekríženou írskou a americkou vlajkou, tiež z umelých drahokamov. Bol to svadobný dar od kohosi, tuším od starých rodičov. Všetci moji starí rodičia boli Íri, zomreli dávno predtým, ako som sa narodil a v moji predstavách sa všetci zliali do akejsi monolitickej starodávnej zelenej kaše. Môj otec hrával na harmonike írske pesničky a ‚Love Me Tender‘ Elvisa Presleyho. V jeho podaní to bola tá najírskejšia pieseň.
V Írsku som bol po prvý raz r. 1993, keď som mal 42 rokov. Môj otec sa blížil k deväťdesiatke a tak som sa s ním vybral na návštevu rodinnej farmy pri dedine Killucan, neďaleko mestečka Mullingar vo Westmeathskom grófstve. Niekoľko týždňov predtým som v New Yorku zložil vodičskú skúšku a šoféroval som príšerne. A teraz som musel riadiť 160 kilometrov na nesprávnej strane cesty. Môj otec každú chvíľu vykríkol „Pozor!“, pár sekúnd ako som nás oboch zabil. Kým sme dorazili na farmu, prišiel som o bočné zrkadlo a bola zo mňa citová troska.
Zabočili sme na nevydláždenú dedinskú príjazdovú cestu. Farma nejavila žiadnu známku života. Ďaleko na hrebeni som zazrel zopár nehybných oviec, inak nikde nič. Zviezol som sa s prenajatým autom dolu k usadlosti a vypol som motor. Obklopilo ma také hlboké ticho, až som ho fyzicky cítil na koži.
Zaklopal som. Dvere sa pomaličky a opatrne otvorili. Predo mnou stál bratranec Anthony. Z očí mu žiarilo intenzívne belasé šialenstvo. Ticho nás pozdravil a pozval ďalej. Do domu sa vchádzalo cez kuchyňu a vnútri sme našli kopu ľudí, samých blízkych príbuzných.
Sotva sme prešli cez prah rozpútalo sa hotové peklo. Teta Mary sedela pri piecke na rašelinu a opierala sa o palicu. Spustila temperamentný prejav, z ktorého som nerozumel ani slovo, hoci podľa všetkého hovorila po anglicky. Jej manžel, môj strýko Tony, s gréckou rybárskou čiapkou, v bielej košeli a ošúchanom tričku, mával fajkou. Tiež mal elektricky belasé oči, oči eskimáckeho psa a prefíkaný, škodoradostný výraz. Aj on rečnil, a hoci som ani jemu nerozumel ani slovo, hovoril s celkom iným prízvukom ako jeho žena. Rozprával pomaly a dôrazne, zatiaľ čo tiráda Mary sa valila tempom vody, striekajúcej z požiarnickej hadice.
Život je plný zázrakov a jedným z najväčších je dobro, ktoré prýšti z tmy.
Jediné, čo mal ich jazykový prejav spoločné bol dôraz. Všetko, čo hovorili, vyslovili s takým presvedčením, že sa zdalo byť nemožné, že by s nimi dakto mohol nesúhlasiť. Nesúhlasili však a obaja sa snažili prekričať a zavrhnúť každé tvrdenie toho druhého.
Strýko Tony a teta Mary neboli jediní ľudia, čo rozprávali v tejto malej dedinskej kuchyni, voňajúcej čiernym chlebom, ovsenou kašou, fajkovým dymom a rašelinou. Bolo tu aj niekoľko bratrancov, a tí rozprávali tiež. Niektorí kričali, že sme istotne vyčerpaní, hotoví po namáhavom cestovaní alebo že sme určite hladní alebo si musíme sadnúť. Toľko sa mi prinajmenšom podarilo vyrozumieť.
Môj otec to všetko nerušene pozoroval. Chodieval sem už roky, narodil sa tu a zrejme to pre neho nebola žiadna novinka. Mohlo byť asi 10 hodín ráno. Dákym zázrakom v rozhovore nastala prestávka a sesternici Audrey sa podarilo opýtať sa, či chceme raňajky. Môj otec povedal, že by si dal whiskey a sadol si.
Miestnosť nemala osvetlenie. Lepšie povedané, lampy tam boli, ale ani jedna nebola zažatá. Cez jediné maličké okienko dovnútra preniklo zopár fotónov, ktoré prežili dážď a oblaky. Tieto hrdinské, trochu chudokrvné lumeny niesli celé bremeno osvetlenia kuchyne. Nestačili na to.
To, čo som tu zažil, bola v podstate kopa Írov, vykrikujúcich po tme.
Prisadol som si v prítmí k otcovi, namiesto whiskey som si dal čaj a ovsenú kašu a opýtal som sa, či im vypadol prúd. Vyvolalo to prúd nadávok a výkrikov na adresu vypínača, ktorý nakoniec môj bratranec Anthony stlačil, akoby podpaľoval národný poklad alebo mal elektrickým prúdom zabiť jedinú ženu, ktorú kedy miloval. Keď sa svetlo zapálilo, Anthony cúvol pred jeho lúčmi. Žmúril a zatváral oči, zrejme aby sa mu nespálila sietnica.
Táto taktika však vyvolala ďalšiu nepríjemnosť. Teraz totiž s hrôzou vykríkol, že podlaha je v hanebnom stave, so zapečenou špinou a kúdeľmi prachu. Pozrel som sa na linoleovú dlážku, ale nič som nevidel. Schmatol metlu a začal zametať ako diabol, až mu príbuzní museli odskakovať z cesty. Namietol som, že dlážka úplne v poriadku. Povedal, že som sa zbláznil, že mi šibe a možno som aj nebezpečný. Rozhodol som sa byť ticho a jesť ovsennú kašu. Môj otec pokojne popíjal whiskey.
Pes Flossie sa na nás spokojne pozeral. Strýko Tony sedel v poničenej umelohmotnej stoličke, ktorá vyzerala, akoby ju vyhrabali zo zbúraniska, potichúčky zahŕňal Flossie nekonečným prúdom nežnostá, škrabkal ju za ušami a poťahoval z fajky. Občas, keď hrozilo, že rozhovor nadobudne zvládnuteľné rozmery, sa Tony prestal maznať s Flossie a zakríkol syna alebo dcéru a poznamenal, že odo dňa, kedy sa narodili, sa im v hlave nezrodila jediná rozumná myšlienka. Po izbe prešla mačka, pazúriky jej klopkali na linoleu ako vysoké podpätky a kožušina žiarila ako norka.
Ešte som ani nestačil dojesť ovsenú kašu, keď Anthony vyhlásil, že mám ísť s ním. Poslúchol som, prešli sme cez dvor a nasadli sme do jeho otlčeného Land Roveru. Volal aj môjho otca, ale jemu sa dobre sedelo v teplej kuchyni a nechcelo sa mu vyjsť von do pošmúrneho, studeného a upršaného rána. To, čo sa odohralo v kuchyni bolo peklo. Akoby boli utrhnutí z reťaze. Vydýchol som si, keď som sa ocitol v aute, kde Anthony len sem-tam bubnovanie dažďa prerušil dákou poznámkou. Prešli sme mestečkom a zastavili sme pri kostole.
Vystúpili sme a Anthony ma zaviedol dozadu na cintorín. Lialo ako z krhly, no zdalo sa, že si to vôbec nevšíma. Mal na sebe rozodratú poľnú bundu. Kráčal som za ním, kým nezastal pri impozantnom viktoriánskom náhrobnom kameni, ktorý vyzeral ako dvere do hniloby a skazy. Na náhrobku bolo vyryté moje meno: SHANLEY. Písmená na mňa zapôsobili ako rozsudok, ktorý nemôžem prežiť. Bolo to miesto posledného odpočinku mojich starých rodičov.
Povedal mi, že si mám v daždi kľaknúť a pomodliť sa, a hneď to sám urobil. Samému mi to bolo sotva napadlo. Kľačali sme vedľa seba na čiernom štrku a modlili sa pred čiernym náhrobkom, ktorý mi pripomínal dosku z filmu 2001: Vesmírna Odysea. Neviem, za čo som sa modlil ani ku komu. Možno za dáždnik. Starých rodičov som nikdy nestretol, nevedel som si ich vôbec predstaviť a nespájalo ma s nimi žiadne citové puto. Ale ako som tam v daždi kľačal, pocítil som puto s niečím strašným a veľkolepým a hlavou mi preblesla myšlienka: Toto je moja rodina.
V priebehu nasledujúcich dní som sa vypytoval na svojich starých rodičov. Človek by čakal, že keď máte do činenia s takými zhovorčivými ľuďmi, získať informácie nebude problém. No nebolo to tak. Zakaždým, keď som nadhodil tému starých rodičov, môjho spoločníka sa zmocnila zvláštna obozretnosť. Tony nasadil neurčitý výraz. Môj otec sa stiahol do seba. Bratranci tvrdili, že nič nevedia. Dokonca aj teta Mary, ktorá rozprávala tak ako Proust písal (t.j. nekonečne), ani Mary mi nevedela veľa povedať.
Malo to svoj dôvod. Podľa všetkého z mojich starých rodičov šla prinajmenšom hrôza. Môj starý otec v našej rodine nevychádzal s nikým okrem môjho otca. Ešte aj zvieratá pred ním utekali. Keď potreboval koňa, musel sa skryť v dome, zatiaľ čo niektorý syn zviera priviedol, pretože keby kôň bol zazrel môjho otca, hneď by zmizol. Moja stará mama bola obézna a škriepivá. Vždy, keď starý otec postavil stodolu alebo zmajstroval nábytok, stará mama jeho prácu škodoradostne kritizovala, až kým nevybuchol. Neustále sa hádali, hádzali po sebe stoličky, vedrá a všetko, čo bolo poruke. Keď stará mama uvidela svoje prvé vnúča, moju sestru Kathleen, strhla bábätku z hlavičky pekný čepček a vyhlásila: „Nezaslúži si ho!“ Keď umrela, museli odmontovať zábradlie zo schodiska do jej spálne. Taká korpulentná bola.
Tieto smutné správy o svojich predkov som získal až postupne, z množstva rozhovorov. Moji žijúci príbuzní boli slušní ľudia a verili, že o mŕtvych sa hovorí len dobre. Preto zakaždým, keď reč zašla na túto tému, odpovedali vyhýbavo a neurčito. Obraz mojich starých rodičov sa začal vynárať až po mnohých dňoch. Boli chudobní, negramotní a zlomyseľní. Lámal som si hlavu nad tým, ako títo sympatickí, excentrickí ľudkovia, ktorí nás obklopovali, mohli vyrásť z takejto neúrodnej pôdy. Odpoveď na túto otázku som nikdy nenašiel.
Život je plný zázrakov a jedným z najväčších je dobro, ktoré prýšti z tmy.