“Prípad Amstetten sa na prvý pohľad musí javiť nielen ako možný, ale ako priam nutný,” píše na svojej webovej stránke Elfriede Jelinek. “Rakúsko je malý svet, ktorý je vzorkou veľkého sveta. V ešte menšej amstettenskej pivnici sa koná predstavenie, vo dne aj v noci. Predstavenie nikdy kvôli ničomu neodpadne. Aj pôrody patria k behu dňa a predstavenia. (…) Nech nikto neprerastie samého seba, všetko nech zostane medzi nami, aby sa o nás v cudzine nehovorilo. Otcovo slovo radi šírime všetkými kanálmi domoviny, a radi ho sem zasa privádzame naspäť, keď už sme sa ním dosť potešili. V cudzine prosím počúvať naše slovo, počúvať Opernball a Novoročný koncert, všetko […]

V mediálnom spracovávaní smrti zvierat je čosi zvláštneho. Ešte prednedávnom sa každá mŕtva labuť a každá mŕtva kačka, ktoré uhynuli na dedinskom rybníku, rozposielali ako trofej vo forme obrazov okolo sveta. Bolo to obdobie takzvanej hrozby vtáčej chrípky. Mŕtve vtáky sa stali ikonou infikovaného tela ako takého a sprievodné správy často nepripúšťali žiadne pochybnosti o tom, že nám je bez týchto vtákov lepšie. Masová smrť kačíc, sliepok alebo husí privodená plynom každopádne neprebúdzala práve v tých médiách, ktoré dávali mŕtve labute na titulnú stránku, žiadne ochranárske impulzy. Nedošlo ani k politickým protestom. Je kuriózne, že teraz postupujú tie isté médiá […]

V centre všeobecnej pozornosti sa ocitli dve absolútne rôzne udalosti spojené s Vladimirom Putinom. K jednej z tých udalostí ešte nedošlo a nie je známe, či dôjde. No o neexistujúcich udalostiach sa medzi ľudom diskutovalo niekedy živšie ako o tých, čo sa stali. Hovoríme, pochopiteľne, o tom, že Vladimir Putin sa postavil do čela Jednotného Ruska a že sa chystá oženiť! Sú to rôzne udalosti, ale podstatu majú tú istú. Keď sa Vladimir Putin stal hlavou Jednotného Ruska, zďaleka nie všetci hneď pochopili, že pritom nevstúpil do strany. Fantastické kúzlo: lídrom strany je nečlen! Je to neuveriteľné. Dokonca aj ústavu […]

Z Rumunska po roku 1968 mnohí skôr alebo neskôr odišli na Západ. Dvadsiateho prvého augusta 1968 sa jednému šestnásťročnému skončilo leto, mne. Bolo to leto so Stepným vlkom, s Jimim Hendrixom a Stones. Bolo to leto v jednej pracovitej banátskej dedine, kde sa polozrelé paradajky debnička za debničkou vozili na vlak, na export na Západ. A tiež leto pri rieke, s dievčatami v západných bikinách, darmi od západného príbuzenstva. Ich západné autá parkovali vedľa našich bicyklov, my sme sa snažili pamätať si ich mená, mená áut, a ony sa smiali na menách našich bicyklov, ktoré sa všetky volali Victoria, čiže […]

Z nórskej pevniny to helikoptére trvá presne pol hodiny. Napriek tomu sú ropné plošiny Severného mora nedostupnou, uzavretou krajinou. Pred referendom o vstupe do EÚ ma odbory pozvali na Oseberské pole. Spolu s posádkou vŕtačov som odletel z kopcov na vrtuľníku Braathens Superpuma. Bol sivý jesenný deň s búrlivými nápormi vetra. Sedeli sme tam v oranžových overaloch vybavených na prežitie, v ušiach nám hučal hlas Whitney Houston: Didn’t We Almost Have it All?. Čo nevidieť uvidíme horiaci plyn faklí Severného mora. A už boli pod nami vrtné plošiny Oseberského poľa, ako nôž zabodnutý v mori hlboko vo fosílnych vrstvách. Pod […]

Len čo diváci uvidia na obrazovke STV novú tvár riaditeľa, zapracuje pavlovovský reflex Aká len vlna nesúhlasu a kritiky sa zdvihla po voľbe nového riaditeľa Slovenskej televízie Štefana Nižňanského! A aké argumenty proti nemu sa začali valiť zo stránok zaujatej tlače: že bol tvárou Československej televízie z konca osemdesiatych rokov, že bol členom komunistickej strany, že bol zástupcom šéfredaktora redakcie Televíznych novín pred novembrom 1989, že v roku 1990 sa stal nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady na kandidátke Komunistickej strany Slovenska, ba dokonca jeho odporcovia neváhali použiť až také kvázi psychologické postrehy, že patril medzi ľudí, “ktorí mali prirodzene v […]

Ve Francii se o osvobozujícím (vzpoura proti konzervativnímu gaulisticko-komunistickému statu quo) či zhoubném (podlomení tradičních hodnot) odkazu roku 1968 debatuje s o to větším elánem, že se k pamětníkům přidává mladá generace podrážděná antiosmašedesátnickými výroky prezidenta Sarkozyho. V Polsku se poprvé od roku 1968 otevřeně diskutuje o antisemitské kampani, kterou rozpoutalo stranické vedení proti vědcům studentského hnutí ve snaze otevřeně použít nacionalismus pro legitimizaci komunistického vedení. V Praze po dvacetiletém zapomnění či zanevření vznikají podmínky pro nové pohledy na nedávné dějiny. Literárky otiskly slavnou debatu Kundera-Havel z roku 1968, na kterou už navázalo tucet dalších příspěvků, zatímco Ústav pro soudobé […]

Čo je problémom Pála Csákyho a s ním celej SMK? Pál Csáky po tom, čo oficiálne vyhlásil, že členovia parlamentnej frakcie Strany maďarskej koalície korporatívne, teda ako jednotná svorka odsúhlasia Lisabonskú zmluvu, urobil ešte jedno vyhlásenie: on ani jeho kolegovia sa nehodlajú stať “pudlíkom” nijakého politického zoskupenia. Potom už len stiahol chvost a zaliezol do kútika ako pinčlík. Problém Pála Csákyho je v tom, že chce vždy vyzerať múdrejší, než je. Okrem toho, odkedy sa dostal na javisko politiky, nikdy sa nevedel naučiť pridelený text. Preto keď sa ozval, čo len trocha pozorné publikum muselo mať pocit, že tam v […]

V jednom z posledných čísel časopisu L’Internazionale som čítal článok, v ktorom sa píše o istom prieskume, uskutočnenom vo Veľkej Británii, kde vyšlo najavo, že štvrtina Angličanov sa domnieva, že Winston Churchill je vymyslená postava, a to isté aj Gándhí či Charles Dickens. Mnohí opýtaní (nie je uvedené koľkí) by však zaradili medzi reálne existujúce postavy Sherlocka Holmesa, Robina Hooda a Eleanor Rigbyovú. Nedramatizoval by som to. Zaujímalo by ma však, ku ktorej spoločenskej vrstve patrí tá štvrtina, ktorá to nemá celkom jasné ohľadom Churchilla a Dickensa. Keby boli robili prieskum medzi Londýnčanmi za Dickensových čias, ktoré poznáme z Dorého […]

Každý deň prechádzam našou štvrťou Eigelstein za stanicou. Tu začujem arabčinu, tam poľštinu, vľavo čosi, čo znie balkánsky, pravdaže, turečtinu, občas perzštinu, pri ktorej spozorniem, francúzštinu (od Afričanov), ázijské jazyky, aj nemčinu v tých najrozmanitejších odtieňoch a kvalitách, hovoria ňou blondiaci i Orientálci, ľudia čiernej aj žltej pleti. Nie je to vždy len príjemné, tí povaľači, to množstvo čiernych koženkových búnd (možno sú aj z pravej kože, ktožehovie), panebože, zlaté predné zuby čiernovlasých žien v dlhých pestrých sukniach, čo kráčajú po ulici s bábätkami v šatke, držiac druhé a tretie dieťa za ruku, mládež, čo sa len tak poneviera, narkomani […]