V jednom z posledných čísel časopisu L’Internazionale som čítal článok, v ktorom sa píše o istom prieskume, uskutočnenom vo Veľkej Británii, kde vyšlo najavo, že štvrtina Angličanov sa domnieva, že Winston Churchill je vymyslená postava, a to isté aj Gándhí či Charles Dickens. Mnohí opýtaní (nie je uvedené koľkí) by však zaradili medzi reálne existujúce postavy Sherlocka Holmesa, Robina Hooda a Eleanor Rigbyovú.
Nedramatizoval by som to. Zaujímalo by ma však, ku ktorej spoločenskej vrstve patrí tá štvrtina, ktorá to nemá celkom jasné ohľadom Churchilla a Dickensa. Keby boli robili prieskum medzi Londýnčanmi za Dickensových čias, ktoré poznáme z Dorého rytín či Hogarthových obrazov chudobného, biedneho Londýna, aspoň traja zo štyroch špinavých, nepekných a vyhladovaných ľudí by celkom iste netušili, kto bol Shakespeare. A nečudujem sa ani tomu, že ľudia verili v skutočnú existenciu Holmesa či Robina Hooda; toho prvého preto, lebo existuje celá holmesovská legenda a s tým spojený priemysel, v Londýne možno dokonca navštíviť jeho byt na Baker Street, a toho druhého preto, lebo postava, ktorá inšpirovala legendu o Robinovi Hoodovi, naozaj existovala (jediná vec, ktorá spochybňuje jej existenciu, je to, že v časoch feudálnej ekonomiky sa kradlo bohatým a dávalo chudobným, kým po nastolení trhovej ekonomiky sa kradne chudobným a dáva bohatým). Na druhej strane, aj ja ako dieťa som si myslel, že Buffalo Bill bol vymyslená postava, až kým mi otec neprezradil, že Bill nielen žil, ale on sám ho dokonca na vlastné oči videl, keď prišiel do nášho mesta s cirkusom, on, hrdina divokého západu, takto skončil v mestečkách piemontského vidieka.
Na druhej strane je pravda, a uvedomujeme si to, keď kladieme otázky našim mladým (a nehovorím povedzme o mladých Američanoch), že ich vedomosti o minulosti, aj celkom nedávnej, sú veľmi hmlisté. Z istého vedomostného testu vyplynulo, že sa nájdu aj takí, ktorí si myslia, že Aldo Moro bol členom Červených brigád, De Gasperi fašistickým pohlavárom, Badoglio zasa partizánom a tak ďalej. Poviete si: odvtedy prešlo toľko času, prečo by osemnásťroční museli vedieť, kto bol vo vláde päťdesiat rokov predtým, než sa narodili? Nuž, možno to fašistická škola brala inak, ale ja som už ako desaťročný vedel, že v čase pochodu na Rím (dvadsať rokov predtým) bol premiérom Facta a v osemnástich mi bolo jasné, kto boli Rattazzi či Crispi, a tí veru boli z minulého storočia.
Faktom je, že sa náš vzťah k minulosti zmenil a to pravdepodobne aj v škole. Kedysi sme sa veľmi zaujímali o minulosť, pretože správ zo súčasnosti nebolo veľa, ak vezmeme do úvahy, že denníky mali dohromady osem strán. S modernými masovokomunikačnými prostriedkami sa rozšírilo obrovské množstvo informácií o súčasnosti, na internete si môžem nájsť správy o milióne udalostí, ktoré sa dejú práve v tejto chvíli (aj o tých najbezvýznamnejších). Minulosť, o ktorej referujú masmédiá, ako napríklad príbehy o rímskych cisároch či o Richardovi Levie srdce, či dokonca o prvej svetovej vojne, prúdi (cez Hollywood a podobný priemysel) spolu s tokom informácií z prítomnosti, a je veľmi ťažké, aby divák postrehol časový rozdiel medzi Spartakom a Richardom Levie srdce. Rovnako sa deformuje či rozhodne mení konzistenciu rozdiel medzi imaginárnym a skutočným. Veď uznajte sami, podľa čoho by si chlapec, ktorý sa pozerá na film v televízii, mal uvedomiť, že Spartakus existoval a Vinitius z Quo vadis nie, že grófka Castiglioneová bola historická postava a Elisa z Rivombrosy nie, že Ivan Hrozný bol skutočný a tyran Ming z krajiny Mong nie, veď sa tak veľmi podobajú!
V americkej kultúre sa tento súčasný sploštený pohľad na minulosť pestuje úplne bezostyšne a môže sa vám dokonca stať, že tam stretnete profesora filozofie, ktorý vás bude presviedčať, aké nedôležité je vedieť, čo povedal Descartes o našom spôsobe myslenia, keďže to, čo nás zaujíma, dnes skúma kognitívna veda. Zabúda sa, že kognitívna veda dospela tam, kam dospela, aj preto, že filozofi v 17. storočí začali istý diskurz, no predovšetkým sa odmieta vyvodiť zo skúseností v minulosti nejaké poučenie pre súčasnosť.
Mnohí si myslia, že staré príslovie História je učiteľkou života je banalita z úst vlasteneckého učiteľa 19. storočia, no isté je, že keby si bol Hitler pozorne preštudoval dejiny Napoleonovho ťaženia v Rusku, nebol by padol do pasce, v ktorej sa ocitol, a keby si bol George W. Bush dobre preštudoval materiály o bojoch Angličanov v Afganistane v 19. storočí (ale čo to hovorím, stačila aj celkom posledná vojna Sovietov proti Talibanu), bol by sa zachoval celkom inak.
Možno to vyzerá, že medzi anglickým hlupákom, ktorý je presvedčený, že Winston Churchill bol imaginárna postava, a Georgeom W. Bushom, ktorý vtrhne do Iraku s presvedčením, že o pätnásť dní je po vojne, je priepastný rozdiel, no nie je to tak. Ide o rovnaký fenomén zatemnenia historickej dimenzie.