Foto: Reuters
V mediálnom spracovávaní smrti zvierat je čosi zvláštneho. Ešte prednedávnom sa každá mŕtva labuť a každá mŕtva kačka, ktoré uhynuli na dedinskom rybníku, rozposielali ako trofej vo forme obrazov okolo sveta. Bolo to obdobie takzvanej hrozby vtáčej chrípky. Mŕtve vtáky sa stali ikonou infikovaného tela ako takého a sprievodné správy často nepripúšťali žiadne pochybnosti o tom, že nám je bez týchto vtákov lepšie.
Masová smrť kačíc, sliepok alebo husí privodená plynom každopádne neprebúdzala práve v tých médiách, ktoré dávali mŕtve labute na titulnú stránku, žiadne ochranárske impulzy. Nedošlo ani k politickým protestom. Je kuriózne, že teraz postupujú tie isté médiá pre usmrtené mláďatá mačiek a levov v berlínskej zoologickej záhrade presne opačne. Zrazu sa pohľad na tri usmrtené, a ako sa zdôrazňuje, zdravé indické levíčatá mení na šok a indíciu týrania zvierat. Prípad je ilustrovaný fotografiou dvoch pri sebe čupiacich levíčat, ktorú dopĺňa skľučujúca otázka: “Také rozkošné levíčatá usmrtila injekcia?”
Bez toho, že by som chcel spochybniť oprávnenosť tejto otázky, by som si dokázal predstaviť, že požiadavka hľadať dôvod smrti zvierat spôsobenej človekom mohla byť vznesená aj v časoch vtáčej chrípky. Povedzme v takejto forme: prečo treba pozabíjať milióny zdravých sliepok? Táto otázka sa vtedy mohla prepojiť aj s anketou, ktorá by bola personalizovaná v menšej miere než tá dnešná, ktorá sa pýta len na to, či môže riaditeľ berlínskej zoologickej záhrady zotrvať vo funkcii. Dalo sa napríklad spýtať: je v súlade s právom, že držíme zvieratá v celách, ktoré “sú také tesné ako rakvy na státie z Oranienburgu”? Alebo aj: je v súlade s právom, že “ich základné životné potreby ubíjame chemickým obuškom”? Takto sa v roku 1987 pýtal spisovateľ Hans Wollschläger vo svojom komentári Zvieratá sa na teba dívajú k zákonu o ochrane zvierat Nemeckej spolkovej republiky.
Odpovedzme si na tieto otázky hneď: samozrejme, že je to v súlade s právom. Deje sa to každý deň na takmer každej slepačej farme a aj v takmer každej zoo. Tak ako je na slepačích farmách malá cela bežná, je v takmer každej zoo alebo safari parku pri istých zvieratách úplne bežné nasadzovanie antikoncepčných prostriedkov.
V chovateľskej praxi v tejto krajine sa to všetko nepociťuje ako rozpor s paragrafom 1 zákona o ochrane zvierat, v ktorom stojí: “Nikto nesmie zvieraťu bez rozumného dôvodu spôsobovať bolesť, utrpenie alebo ujmu.” Tým sa dostávame priamo do stredu právnej praxe ochrany zvierat, ktorá postavila “rozumný dôvod” do vratkého terénu. Konkrétne zváženie toho, kedy môže byť rozumné napríklad vo vedeckých pokusoch zlomiť krysám krátkym úderom odborne väzy o hranu laboratórneho stola, alebo podobnou metódou ušetriť choré sliepky v masovom chove ešte strašnejšieho trápenia, ktoré im už tak či tak hrozí, sa pohybuje v šedej právnej zóne, ktorej predpoklady boli zriedka vytvorené zúčastnenými osobami.
Tieto predpoklady patria ku konštitutívnemu ukotveniu inštitúcií, či už je to zoologická záhrada, alebo slepačia výkrmňa, alebo vedecké laboratórium, v ktorých sa zvieratá chovajú na komerčné alebo vedecké účely. No predtým než z doteraz povedaného vyvodíme záver, že chybné zaobchádzanie so zvieratami je problémom vedy a komercie, je vhodné, aby sme sa pozreli na rozsudky súdov. Drvivej väčšiny prípadov týrania zvierat, ktoré sa dostanú až k súdnej žalobe, sa ľudia dopúšťajú v súkromných domácnostiach. A to je len zdanlivo paradox.
Vo vedeckých a komerčných zoologických inštitúciách sa práve v desaťročiach po udelení Nobelovej ceny za medicínu v roku 1973 trom biológom zaoberajúcim sa etológiou nahromadili všeobecné i špeciálne poznatky o zvieratách v takom rozsahu, na akom sa žiadna súkromná domácnosť ani zďaleka nemôže podieľať.
Paradoxné je niečo iné. Totiž skutočnosť, že práve zlepšené podmienky chovu, najmä chovu opíc alebo aj niektorých mačkovitých šeliem, ako napríklad levov, spôsobili dilemu, ktorá je aj príčinou usmrtení v berlínskej zoologickej záhrade, ktoré zoo napokon nepopiera. Odkedy etologický výskum zistil, že pre sociálne žijúce zvieratá – a levy sú jediným druhom veľkých mačiek, ktorý žije v skupinách – je fungujúci sociálny zväzok pre adekvátny chov často dôležitejší než priestorové vybavenie ich klietky, sú podmienky pre rozmnožovanie týchto zvierat jednoducho pridobré.
Pridobré znamená, že dokonca aj pre tie druhy opíc, pre ktoré nie je dôležité, s koľkými jedincami žijú v tesnom priestore, sa v istom momente stáva miesto v zajatí pritesným, pretože každých pár týždňov splodia a na svet privedú potomstvo. U levov sa to stáva problémom už len pre ich veľkosť. Berlínske zoo sa nedá jednoducho rozšíriť až po Kurfürstendamm a nemôže ani dať mláďatá inam, pretože všetky zoo chovajúce levy stoja pred rovnakým problémom. Navyše mnohé zvieratá v zoo sa dožívajú vyššieho veku než v takzvanej voľnej prírode, preto teda môžu aj dlhšie plodiť mláďatá do sveta zoologickej záhrady. Deje sa to v takej miere, s akou sa doteraz nepočítalo. Nielenže sa dožívajú vyššieho veku, ale sa aj rozmnožujú bez tých medzí, ktoré im vonku vytyčuje napríklad nedostatok potravy v období sucha. Mnohé zvieratá disponujú schopnosťou predpovedať potravnú situáciu a adekvátne na ňu zareagovať: Králiky tým, že ich embryá v maternici zaniknú, levice tým, že svoje potomstvo zožerú, a niektoré sovy tým, že jednoducho nakladú menej vajec, alebo ich vôbec nevysedia.
V zoo je stále čo žrať, zvieratá teda nemajú žiaden dôvod, aby samy regulovali svoje stavy. Tak sa rozmnožujú na plné obrátky. Zoologické záhrady na to už dávno zareagovali podávaním antikoncepčných prostriedkov. Ibaže aj pilulka niekedy zlyhá, stále znova dochádza k neželaným pôrodom. Nielen v Berlíne, ale všade.
Tunajšiu verejnosť len veľmi zriedka zaujímalo, čo sa dialo s týmto potomstvom. Rovnako sa nikto nezaujímal o jemné zmeny správania v sociálnych zväzkoch zvierat, ktoré pre pilulku zrazu museli žiť bez detí. Deti nemajú v rozvinutých sociálnych zväzkoch, ktoré nachádzame u mnohých druhov opíc, ale aj medzi levmi, len reprodukčnú funkciu. Deti často pôsobia ako sociálny tmel nielen vo vzťahu matka – dieťa, ale v celej skupine. Uľahčujú vzťahy medzi dospelými a sú dôvodom hádok a zmierovania. Sú akýmsi motorom sociálnej dynamiky. Keď detí niet, môže sa rozpadnúť celý sociálny zväzok, respektíve môže sa stratiť schopnosť “správne” zaobchádzať s deťmi. Návštevník zoo si nič z toho nevšimne. Takmer každá zoo má možnosť odstrániť z dohľadu návštevníkov sociálne nápadné zvieratá a môže aj zmysluplne izolovať choré zvieratá alebo zomierajúce nechať samy na seba, alebo ich usmrtiť. Medzičasom pri tom dochádza u niektorých zvierat aj k nepotrebne predlžovanému životu s chorobou alebo vôbec k takým možnostiam života, ktoré by predtým nikdy nemali. Na jednej strane to súvisí s enormnými pokrokmi dnešného zverolekárstva a na druhej strane s objavením enormnej trhovej hodnoty určitých mláďat cez prípad chudáka Knuta.
Až Knut, syn ľadovej medvedice, ktorú úplne zničila cirkusová drezúra a ktorá našťastie našla v zoo miesto chránené pred každodenným terorom drezúry, umožnil nový mediálny pohľad na mláďa, ktorý zrušil akúkoľvek biológiu zvierat. A ako ukazuje prípad jeho nástupkyne Vločky a terajší takzvaný škandál pre usmrtené levíčatá v berlínskej zoologickej záhrade, zdá sa, že zmes vzrušenia a sterility, neznesiteľná už v Knutovom prípade, je novým mediálnym trikom, ako preniesť naprázdno bežiacu hektiku spoločnosti aj na zviera. To, samozrejme, neveští nič dobrého. Znamená to, že odteraz aj v zoo už nejde o zlepšenie chovu a o uľahčenie životných podmienok reálnych zvierat, ale už len o bestsellery alebo exkluzívne správy.
O to, čo sociológ Niklas Luhmann raz nazval stále rýchlejším kmitaním na mieste. Proti tomu znejú argumenty riaditeľa zoo, ktorými zdôvodňoval smrť mačiek, asi tak rozumne ako kedysi vyhlásenie istého ochrancu zvierat, ktorý povedal, že Knuta mali hneď po narodení usmrtiť.
© Die Welt
Text vyšla pôvodne v denníku Die Welt
.