Len čo diváci uvidia na obrazovke STV novú tvár riaditeľa, zapracuje pavlovovský reflex
Aká len vlna nesúhlasu a kritiky sa zdvihla po voľbe nového riaditeľa Slovenskej televízie Štefana Nižňanského!
Foto: TASR
A aké argumenty proti nemu sa začali valiť zo stránok zaujatej tlače: že bol tvárou Československej televízie z konca osemdesiatych rokov, že bol členom komunistickej strany, že bol zástupcom šéfredaktora redakcie Televíznych novín pred novembrom 1989, že v roku 1990 sa stal nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady na kandidátke Komunistickej strany Slovenska, ba dokonca jeho odporcovia neváhali použiť až také kvázi psychologické postrehy, že patril medzi ľudí, “ktorí mali prirodzene v sebe zabudovaný kódex vedúcej úlohy strany”.
Pritom Štefan Nižňanský síce všetkým tým bol, ale zároveň – ako o sebe vraví nielen on sám, ale ako ho posudzujú aj jeho vtedajší spolupracovníci – popri tom všetkom bol aj “veľkým profesionálom”. To dosvedčuje napríklad moderátor Jozef Hübel zdôrazňujúc, že Nižňanského “spracovanie politických reportáží bolo také, že ľudia nemuseli mať pocit, že mu to niekto nadiktoval”. Šíriť komunistickú propagandu elegantným, ba priam nepostihnuteľným spôsobom je akiste mimoriadny profesionálny dar! A pokiaľ išlo o “usmerňovanie” či “cenzurovanie” jeho vtedajších podriadených spravodajcov, Štefan Nižňanský si pochvaľuje, že “viac-menej fungovala autocenzúra vo vymedzených mantineloch a externá manipulácia informačných zdrojov” a “služba vedenia dohliadala na istú ideologickú čistotu”, takže na otázku redaktorky SME Mirky Kernovej, či mal kontakty s politbyrom, mohol Jozef Nižňanský pokojne odpovedať: “Z môjho pohľadu sa riešili skôr otázky jazykovej čistoty ako politické. Tá politika bola vtedy jednoznačná.”
Z hľadiska jazykovej čistoty teda bude Slovenská televízia v dobrých rukách.
A akiste aj z hľadiska autocenzúry, dôverne známej z čias “normalizácie”, vďaka ktorej po čistkách v rokoch 1969 a 1970 priame zásahy už ani neboli nutné. “Áno,” odpovedá Štefan Nižňanský v spomínanom rozhovore, “bolo to v polohe autocenzúry. Ľudia si asi uvedomovali, čo sa smie, čo sa môže, vnímali tie mantinely.”
Autocenzúra je vlastnosť mimoriadne výhodná pre obe strany: pre štátnu moc i pre štátne médiá. Pravidlá sú jasné a rešpektované. Moc nemusí nič nariaďovať (a teda ani cenzurovať) a médiá sa môžu sústrediť na technickú profesionalitu (a teda aj na jazykovú čistotu). Médiá nespochybňujú moc, moc nespochybňuje médiá. Keď takáto ideálna “vyváženosť” (aby som použil dnes módne slovíčko) dosiahne dokonalosť, zbytočná je akákoľvek cenzúra či tlačový zákon.
Čakajú nás teda v Slovenskej televízii zrejme harmonické časy. Časy v duchu osvedčenej spoločenskej zmluvy medzi štátnou mocou a štátnymi médiami. Ich symbolickou ikonou sa môže stať tvár nového riaditeľa. Len čo ju podstatná časť divákov staršej generácie pamätníkov uzrie na obrazovke, zapracuje “pavlovovský reflex” a my už budeme vedieť, ako sa treba zariadiť. Jednoducho “prepneme na Viedeň” a ani nebudeme mať pocit, že nám to niekto nariadil. “Zeit im Bild, čiže čas sú peniaze,” ako vravieval Fero Dibarbora.