V šestnástom storočí v Paríži bolo obľúbenou formou zábavy sledovať upálenie mačky: mačku na pódiu vytiahli kladkou zavesenú v popruhoch a potom pomaly upaľovali. Historik Norman Davies píše: “Diváci vrátane kráľov a kráľovien sa zachádzali od smiechu, keď zviera jačalo od bolesti, zvíjalo sa, ako sa postupne pálilo a napokon zhorelo na uhoľ.” Dnes by takýto sadizmus bol vo väčšine sveta nepredstaviteľný. Táto zmena senzibility je len jedným z príkladov zrejme toho najvýznamnejšieho a zrejme aj najnedoceňovanejšieho trendu: v dlhých meandroch dejín ubúda násilia, a my dnes pravdepodobne žijeme v jednom z najmierumilovnejších okamihov nášho druhu na Zemi. V dekáde […]

Boris Jeľcin je v Rusku už dávno politicky mŕtvy. V čase, keď sa píšu jeho nekrológy, nechám na historikov, aby – dúfam, že veľkoryso – načrtli portrét tejto nejednoznačnej osobnosti, aparátčika, ktorý sa postavil proti aparátu. Zamerajme sa skôr na poststalinské Rusko a na ilúzie, ktoré ho zaslepujú. Keď tanky vojsk východného bloku rozdrvili Pražskú jar, na Červenom námestí ich stálo deväť. Deväť disidentov, deväť mužov a žien, ktorí sa odvážili vzdorovať sovietskej diktatúre. Pohlo to len niekoľkými európskymi intelektuálmi, ktorým sa podarilo zachrániť týchto osamelých hrdinov z psychiatrických liečební, kam ich zatvorila politická polícia. O dvadsaťjeden rokov však západné […]

Určite by som sa nebola rozhodla písať o Alicji Tysiacovej, ktorej poľskí lekári odmietli prerušiť tehotenstvo, hoci bolo jasné, že pôrod tretieho dieťaťa ju pripraví o zrak, keby som ju dva týždne pred tým, ako vyhrala proces na Európskom súdnom dvore, nebola stretla na ulici. Presnejšie povedané, stretla som Kazimieru Szcukovú, historičku a kritičku, keď sa práve rozprávala s krehkou ženou v čudných okuliaroch so zväčšovacími sklami, ktoré pôsobili ako ďalší pár očí. S Kaziou sme si vymenili pár slov o tom, či sa človek má niekedy zapliesť s reklamou. Ja tu, samozrejme, zastávam veľmi odvážny postoj a` la Kurt […]

V Rusku je každý človek, taxikár či funkcionár, politik, alebo intelektuál, literárnou postavou. U nás nerobíme rozdiel medzi literatúrou a životom. Pre spisovateľa je táto krajina eldorádom. Vo Francúzsku musia spisovatelia prekopať zem, len aby našli postavu. V Rusku chodia postavy po povrchu. Svojich spisovateľov od Tolstého po Pasternaka považujeme za bohov. Preto ma v románe Belasá slanina bavilo predstavovať si roku 2068 klony Tolstého, Čechova, Dostojevského či Platonova. To je môj spôsob boja proti sakralizácii literatúry. V literatúre si na rozdiel od života môžem dovoliť všetko. Zato si zakazujem nudnosť a vulgárnosť, tú slávnu “pošlosť”, ktorú nemal rád Nabokov. […]

Paríž, tri hodiny popoludní. Metro je skoro prázdne. Oproti mne si sadá mladá žena, pred má kočík, v ňom bábätko. Bábo sa na mňa usmeje. A ja naňho. Úsmev, druhý, tretí, striedame sa, najprv dieťa, potom ja – dlhá, bezslovná, ale o to srdečnejšia konverzácia. O pár staníc ďalej matka vstane a dieťa mi zakýva na rozlúčku. V nasledujúcej chvíli ku mne pristúpi muž stredného veku. „Ste pán Glucksmann?“ pýta sa. „Áno,“ hovorím. „Pozoroval som vás,“ tichým hlasom pokračuje. „Ako sa môžete usmievať na dieťa, a pritom hlasovať za Sarkozyho?“ V Paríži sú plagáty kandidáta občianskej pravice UMP premaľované hitlerovskými fúzikmi o ofinou. „Sarko-fascho“, „Sarko-Hitler“, „Sarko-Mussolini“ dočítate sa […]

Poznáte Baracka Obamu? Ak vám toto meno nič nehovorí, mali by ste sa oň začať zaujímať práve teraz alebo nikdy. Tento muž totiž už niekoľko dní šliape na päty Hillary Clintonovej v prieskumoch pred prezidentskými primárkami v rámci Demokratickej strany. Ak zvíťazí a ak potom porazí aj republikánskeho kandidáta, možno sa stane prvým čiernym prezidentom v dejinách Spojených štátov. Mimochodom, čierny nie je to správne slovo. Jeho otec je síce černoch, ale matka je beloška, rodáčka z Kansasu. A pôvod jeho čierneho otca je zvláštnosťou, ktorá v Amerike mení úplne všetko. Narodil sa v Afrike, konkrétne v Keni, a teda […]

Nemám slov. Väčšinou sa to hovorí, keď človek nevie opísať svoje pocity. Ja by som však svoje pocity ohľadne ťažby v Tichej a Kôprovej opísať vedel, no tu nejde iba o ťažbu, ale o všetko, čo sa okolo toho udialo a to je práve to, na čo naozaj nemám slov. Čokoľvek by som napísal, bolo by to len opakovanie slov a názorov, ktoré už mnohí (a povolanejší) povedali. Ale aspoň zopár otázok. Ako je možné, že polícia vždy zasahuje tam, kde sú zjavne viditeľné dobré úmysly? Prečo raz (doboha) nezasiahnu proti tým riaditeľom veľkých a špinavých firiem? A ako je […]

Rusko je odtrhnutá kryha. Pláva si, kam chce. Vo vzácnych liberálnych časoch svojej histórie sa sunula smerom k západnej civilizácii a hovorila si európska kryha, aj keď k európskemu brehu nikdy nedoplávala. Teraz ju však ženú iné vetry, a ona tieto studené vetry pozná lepšie, sú jej zrozumiteľnejšie – nesie sa na otvorený oceán, kde si bude žiť podľa vlastných zákonov a nezákonností. Na tejto kryhe odjakživa existovalo medzi ľudom a mocou zvláštne spojenie aj zvláštny odpor. To isté pozorujeme aj dnes. Veľké množstvo ruského obyvateľstva víta studené vetry, považuje ich za zdravý prírodný jav, a niektorí túžia po ešte silnejších mrazoch. Ale paralelne s tým, napriek všetkej […]

Ak by slovenský štát nevznikol roku 1993 ako spor slovenských tzv. pronárodných, teda separatistických a slovenských tzv. nenárodných či priam protinárodných, teda federačných či rovno čechoslovakistických síl, ale prinajmenšom ako spor slovensko-český, tak by aj ideový a ideologický fundament nového štátu mal možno hlbšie geopolitické zázemie. Ibaže, vznikal zo starej, takmer dve storočia trvajúcej čisto vnútroslovenskej dichotómie. Aj preto zrejme nedošlo pri jeho prípravách takmer vôbec na úvahy o Európe, ani strednej, hoci samotný akt zrodu si to kategoricky žiadal. Na rozdiel od Čechov nás však akoby nikdy veľmi netrápila otázka: Slováci v Európe, my sme často nedokázali odpovedať ani […]

Kdo by si byl pomyslel, že kdy pojedu do Ruska! Taková léta jsem se tomu vyhýbal, ba i v novinách to rozhlašoval – v jakémsi rozhovoru pravil jsem na přímý dotaz: “Je tam mráz, medvědi a bolševici.” A až se ozval starý přítel Tomáš Glanc, toho času ředitel Českého centra v Moskvě, a že pořádá tam festival Monarchia – přesněji: M@narchia – čili festival kultury zemí střední Evropy s volnou spojující myšlenkou společné minulosti a virtuálního života staré monarchie – proto tedy: M@narchia – a já si řekl: Teď, nebo nikdy! Jde-li o možnost propagovat českou monarchii, hájit práva českého […]