Foto: Cristina Garcia Rodero
V šestnástom storočí v Paríži bolo obľúbenou formou zábavy sledovať upálenie mačky: mačku na pódiu vytiahli kladkou zavesenú v popruhoch a potom pomaly upaľovali. Historik Norman Davies píše: “Diváci vrátane kráľov a kráľovien sa zachádzali od smiechu, keď zviera jačalo od bolesti, zvíjalo sa, ako sa postupne pálilo a napokon zhorelo na uhoľ.” Dnes by takýto sadizmus bol vo väčšine sveta nepredstaviteľný. Táto zmena senzibility je len jedným z príkladov zrejme toho najvýznamnejšieho a zrejme aj najnedoceňovanejšieho trendu: v dlhých meandroch dejín ubúda násilia, a my dnes pravdepodobne žijeme v jednom z najmierumilovnejších okamihov nášho druhu na Zemi.
V dekáde Darfúru, Iraku a len nedávno po storočí Stalina, Hitlera a Maa môže tvrdenie, že násilie slabne, vyzerať trochu fantazmagoricky a trochu zvrátene. No presne k tomuto záveru dospeli posledné výskumy, ktoré sa snažili kvantifikovať historické prílivy a odlivy násilia.
Niektoré dôkazy sme mali po celý čas pod nosom. Konvenčná historiografia nám už dávno ukazuje, že v mnohých ohľadoch sme zvľúdneli a zjemneli. Krutosť ako zábava, ľudské obete vyžadované poverami, otroctvo ako spôsob nadobúdania pracovnej sily, genocída ako spôsob nadobúdania nehnuteľností, mučenie a znetvorovanie ako rutinný trest, trest smrti za priestupky a odlišný názor, vražda ako mechanizmus politickej zmeny, zabíjanie ako najrozšírenejšia forma riešenia konfliktov – to všetko boli úplne bežné prejavy života po väčšinu ľudských dejín. Dnes sú však – na Západe zriedkavé, až vylúčené, a inde nie sú už zďaleka také obvyklé, ako bývali, a keď k nim dochádza, tají sa to, a pokiaľ vyjdú najavo, bývajú všeobecne odsúdené.
Existovala doba, ktorá tieto fakty vysoko oceňovala. Boli zdrojom pojmov ako pokrok, civilizácia, vzostup ľudstva z divošstva. No v istom momente sa tieto myšlienky začali javiť staromódne, ba až nebezpečne. Démonizovali totiž – či aspoň sa zdalo, že démonizujú ľudí iných dôb a na iných miestach, legitimizujú koloniálne výboje – a zakrývali zločiny, ktorých sa dopúšťali naše spoločnosti.
Doktrína vznešeného divocha – myšlienka, že ľudia sú od prírody mierumilovní a že ich pokazili moderné inštitúcie – sa veľmi ?asto objavuje v textoch intelektuálov ako José Ortega y Gasset (“Vojna nie je inštinkt, ale vynález”) či Stephen Jay Gould (“Homo sapiens nie je zlý, ani deštruktívny druh”). Zato spoločenskí vedci začali počítať mŕtvoly v rôznych historických obdobiach a zistili, že romantická teória má svoj rub: moderná doba z nás vôbec neurobila násilnejšie bytosti, naopak, niečo z nej a z jej inštitúcií nám muselo pomôcť k tomu, že sme trochu vznešenejší.
Iste, akýkoľvek pokus zdokumentovať zmeny v páchaní násilia nutne viazne v neurčitosti. Vo väčšine sveta bola vzdialená minulosť voľným pádom do pralesa, ktorý nikto nepočul, a aj pri udalostiach, ktoré boli historicky zaznamenané, sú štatistiky až do nedávnych dôb veľmi kusé. Dlhodobé trendy možno identifikovať, len ak odsledujeme cik-caky a vrcholy desivého krviprelievania. A rozhodnutie sústrediť sa skôr na relatívne než na absolútne čísla prináša aj mravne neriešiteľnú otázku, či je horšie, že je zabitých 50 percent z nejakej populácie, alebo jedno percento z miliardy.
Napriek takýmto výhradám však obraz nadobúda istý tvar. Ubúdanie násilia je fraktálový jav, viditeľný v mierke tisícročí, storočí, desaťročí a rokov. Týka sa viacerých kategórií veľkosti násilia, od genocídy po vojnu, od vzbúr po zabíjanie a týranie detí a zvierat. A zdá sa, že ide o svetový trend, aj keď nie homogénny. Jeho najvyššie vrcholky sú v západných spoločnostiach, osobitne v Anglicku a Holandsku, bodom zvratu tu podľa všetkého bol začiatok veku rozumu na počiatku 17. storočia.
Z najširšieho uhla pohľadu je zreteľný výrazný rozdiel medzi tisícročiami, ktoré nás delia od našich prehistorických predkov. Na rozdiel od niektorých antropológov, ktorí ospevovali vznešeného divocha, pomer prehistorických kostier poznačených sekerami a hrotmi šípov a pomer mužov v kmeni, ktorí zomreli rukami iných mužov – hovorí, že prehistorické spoločnosti boli omnoho násilnejšie ako naše. Pri prepadoch a bitkách síce zahynulo len malé percento počtu ľudí, ktorí sú obeťami súčasných vojen, no v kmeňovom násilí boli zrážky častejšie, percentuálne zastúpenie bojovníkov v populácii omnoho väčšie a straty na životoch na jednu bitku vyššie. Podľa antropológov keby vo vojnách dvadsiateho storočia zahynula proporčne rovnako veľká populácia ako množstvo ľudí, ktorí umierali vo vojnách typických kmeňových spoločenstiev, boli by v nich miliardy mŕtvych, nie milióny.
Viacerí historici tvrdili, že výskyt zaznamenávaných vojen sa v priebehu storočí zvyšuje, takže najvyšší je vlastne dnes. Ako si všíma politológ James Payne, možno je to len prejav toho, že Associated Press je oveľa zdatnejšia vo vyhľadávaní informácií o bitkách než mnísi zo 16. storočia. Sociálne dejiny Západu majú množstvo dôkazov o barbarských praktikách, ktoré sa v posledných piatich storočiach stali neúnosnými – otroctvo, amputácie, oslepovanie, upaľovanie, štvrtenie, lámanie na kolese, a tak ďalej. Kriminológ Manuel Eisner nahromadil stovky odhadov počtov vrážd v lokalitách západnej Európy: v každej krajine, ktorú analyzoval, sa výskyt vrážd v období približne od roku 1200 do polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia znižoval – napríklad z 24 vrážd na 100 000 Angličanov v 14. storočí na 0,6 na 100 000 na začiatku šesťdesiatych rokov.
Videné z pohľadu storočí: komplexné údaje nám načrtávajú obraz, ktorý je až zarážajúco šťastný: globálne násilie od stredoveku po 20. storočie neustále klesá. Západná Európa a obidve Ameriky zažili v druhej polovici 20. storočia strmý pokles počtu vojen, vojenských prevratov a krvavých etnických nepokojov.
Po studenej vojne vo všetkých častiach sveta takmer ustali medzištátne konflikty, a tie, ktoré vznikli, speli skôr k tomu, že budú diplomatickou cestou ukončené, než že sa budú musieť krvavo dobojovať až do trpkého konca.
Ubúdanie zabíjania a krutosti prinieslo niekoľko výziev našej schopnosti dať svetu zmysel. Hneď prvá: ako sa mohlo tak mnoho ľudí mýliť v niečom, čo je také dôležité?
Čiastočne je to preto, že ide o kognitívnu ilúziu: pravdepodobnosť udalosti hodnotíme podľa toho, ako ľahko si spomenieme na príklady. Je pravdepodobnejšie, že do našich obývačiek sa dostanú scény masakier a že sa nám vypália do pamäte viac než obrazy ľudí zomierajúcich na starobu. Čiastočne je to intelektuálnou kultúrou, ktorá nerada pripúšťa, že na inštitúciách civilizácie a západnej spoločnosti môže byť niečo dobré. Čiastočne je to mobilizujúcou štruktúrou aktivizmu a povahou súperenia mienkotvorných aktérov: nikdy nikto nepritiahol nasledovníkov ani donorov vyhlasovaním, že pomery sa zlepšujú. A časť vysvetlenia je súčasťou samotného fenoménu, o ktorom je reč.
Ubúdanie násilného správania paralelne sprevádza ubúdanie postojov, ktoré tolerujú či glorifikujú násilie. Akokoľvek sú poľutovaniahodné – incidenty v Abú Grajb či popravy vrahov Texase – sú veľmi mierne v porovnaní s normami hrôz, ku ktorým v ľudských dejinách došlo. My ich však pochopiteľne dnes vnímame ako znaky toho, ako hlboko môže naše správanie klesnúť, nie do akej výšky sa dostali naše normy.
Ďalšou veľkou výzvou, ktorú ubúdanie násilia spôsobilo, je vysvetliť ho. Sila, ktorá tlačí rovnakým smerom, je však výsmechom našich štandardných nástrojov vysvetľovania javov. Naši najbežnejší podozriví – zbrane, drogy, tlač, americká kultúra – tentoraz sotva budú na vine. Ťažko to tiež môžeme vysvetľovať evolúciou v biologickom zmysle slova: aj keby pokorní mali zdediť Zem, prirodzený výber nemôže dostatočne rýchlo uprednostni? gény miernosti. Ľudská povaha sa v každom prípade nezmenila až tak veľmi, že by sme stratili chuť na násilie. Sociálni psychológovia tvrdia, že minimálne 80 percent ľudí si niekedy v živote predstavuje, že zabíjajú človeka, ktorého nemajú radi. A moderní ľudia majú stále z násilia pôžitok – súdiac podľa obľúbenosti tajomných vrážd, Shakespearových drám, filmov Mela Gibsona, videohier a hokeja.
Samozrejme, tým, čo sa zmenilo, je naša ochota vystupovať v týchto fantáziách. Sociológ Norbert Elias tvrdil, že európska modernita urýchlila civilizačný proces, ktorý je charakteristický zvýšenou sebakontrolou, nárastom dlhodobého plánovania a citlivosti voči myšlienkam a pocitom druhých. To sú presne funkcie, ktoré dnešní kognitívni neurovedci pripisujú prefrontálnej mozgovej kôre. To však len otvára otázku, prečo ľudia túto časť mozgu využívajú čoraz viac. Nikto nevie, prečo sa naše správanie dostalo pod kontrolu lepších anjelov alebo prírody, ale existujú na to štyri plauzibilné možnosti.
Prvá z nich je, že pravdu má Hobbes. Život v prírodnom štádiu je odporný, zverský a krátky nie pre primárnu krvilačnosť, ale pre logiku anarchie, pred ktorou niet úniku. Všetky bytosti s čo len najmenšou štipkou vlastného záujmu môžu mať sklon prepadnúť svojho suseda, zaútočiť naňho ako prví či v preventívnej sebaobrane, čo zasa u prvej skupiny vyvoláva nutkanie zaútočiť preventívne proti nim, a tak ďalej. Toto nebezpečenstvo možno odvrátiť politikou zastrašovania – neudrieť ako prvý, úder len opätovať, keby k nemu došlo, ale ako záruka hodnovernosti sa obidve strany musia zdržať všetkých urážok a navzájom mať vyrovnané všetky účty, ktoré by mohli mať za následok cykly krvavej vendety.
Takéto tragédie môže odvracať štát, ktorý má monopol na násilie, pretože môže ukladať nestranné tresty, ktoré eliminujú roznecovanie násilia, a tým rozptyľujú strach z preventívneho útoku a zároveň tým ukazujú, že odvetný úder sa musí zvažovať okamžite a presne. Manuel Eisner a Norbert Elias skutočne pripisujú pokles výskytu vrážd v Európe prechodu od rytierskych bojových spoločností k centralizovaným vládam ranej modernity. Dnes násilie ďalej preniká do zón anarchie, hraničných regiónov, rozvrátených štátov, skolabovaných impérií a území ovládaných mafiami, gangmi a dílermi kontrabandu.
James Payne zasa predpokladá inú možnosť: život je lacný. Keď sú bolesť a predčasná smrť každodenné javy nášho vlastného života, necítime také zábrany spôsobovať ich iným. čím viac nám životy predlžuje a zlepšuje technológia a ekonomika, tým väčšiu hodnotu pripisujeme životu ako takému.
Tretia teória – ktorú zastáva Robert Wright – sa odvoláva na logiku hier s nenulovým výsledkom. Scenáre, v ktorých môžu uspieť aj dvaja aktéri, ale len vtedy, ak budú spolupracovať, napríklad obchodovať medzi sebou, deliť si prácu či tešiť sa zo spoločných dividend z mieru, ktoré sú výsledkom toho, že obaja zložili zbrane. Keď ľudia získali know-how, o ktoré sa lacno môžu deliť s inými a vyvíjať technológie, ktoré im dovoľujú distribuovať svoje tovary a myšlienky na veľkých územiach za nízku cenu, ich vôľa kooperovať rýchlo narástla, pretože iní ľudia začali byť hodnotnejší nažive, než keby boli mŕtvi.
A potom je tu scenár, ktorý načrtol filozof Peter Singer. Evolúcia nadelila ľudom drobné dávky empatie, ktoré štandardne uplatňujú len v úzkom kruhu priateľov a vzťahov. V priebehu tisícročí morálne okruhy ľudí expandovali a zahrnujú čoraz širšie spoločenské útvary: klan, kmeň, národ, obidve pohlavia, iné rasy, a dokonca aj zvieratá. Kruh sa môže rozširovať, ale môže nastať aj inflácia, daná neúprosnou logikou zlatého pravidla: čím viac vieme a čím viac rozmýšľame o iných živých bytostiach, tým ťažšie je uprednostňovať pred ich záujmami naše vlastné. Empatia môže eskalovať pomocou kozmopolitizmu – žurnalistika, pamäť, realistická fikcia robia vnútorný život iných ľudí hmatateľnejším.
Užívame si mier, ktorý dnes máme, pretože ľudia v predchádzajúcich generáciách sa násilia vydesili a pracovali na tom, aby sa skončilo, a my by sme takisto mali pracovať na tom, aby sa skončilo hrozné násilie, ktoré v našej dobe existuje. Nemáme dnes ani dôvod na priveľký optimizmus, keďže svet nikdy predtým nemal lídrov, v ktorých sa prehistorické cítenie kombinuje s modernými zbraňami.
Ale je to fenomén, ktorý nás núti prehodnotiť naše chápanie násilia. Ľudská neľudskosť bola veľmi dlho predmetom moralizovania. S vedomím, že ju čosi dramaticky potlačilo, s ňou môžeme zaobchádzať aj ako s príčinou a následkom. Namiesto aby sme sa pýtali, “Prečo je vojna?” sa môžeme opýtať: “Prečo je mier?” Od pravdepodobnosti, že štáty budú páchať genocídy po spôsob, akým sa ľudia správajú k mačkám – čosi sa nám muselo podariť. A bolo by dobré presne vedieť čo.
Text nájdete na www.edge.org.