Ak by slovenský štát nevznikol roku 1993 ako spor slovenských tzv. pronárodných, teda separatistických a slovenských tzv. nenárodných či priam protinárodných, teda federačných či rovno čechoslovakistických síl, ale prinajmenšom ako spor slovensko-český, tak by aj ideový a ideologický fundament nového štátu mal možno hlbšie geopolitické zázemie. Ibaže, vznikal zo starej, takmer dve storočia trvajúcej čisto vnútroslovenskej dichotómie. Aj preto zrejme nedošlo pri jeho prípravách takmer vôbec na úvahy o Európe, ani strednej, hoci samotný akt zrodu si to kategoricky žiadal. Na rozdiel od Čechov nás však akoby nikdy veľmi netrápila otázka: Slováci v Európe, my sme často nedokázali odpovedať ani na otázku, čo Slováci doma. Bola v tom istá zahľadenosť do seba, tradičná autarkia, provinčnosť, ktoré potom urobili svoje aj vtedy, keď sa ukázalo, že tému európsku nemožno ani u nás celkom obísť, lebo štát musí mať zahraničnú orientáciu, ba priamo politiku. Vtedy však prišla na rad neuveriteľná megalománia spojená s insitnosťou a sebakarikatúrou známou v tom čase vari len na Balkáne.
Ale kým k tomu došlo, predsa len sa v hlbších vrstvách slovenského politického sebauvedomovania vytvárali koncepty, ktoré sa geopolitickým úvahám aspoň ako−tak približovali a mohli by byť zabudované v slovenskom historickom vedomí či sebavedomí, ak čosi také naozaj jestvuje.
Slovenské uvažovanie o geopolitickom zaradení národa, krajiny, štátu predstavuje však skôr labyrint ako priamu dráhu, väčšmi hľadanie, ba vajatanie než nachádzanie pevných opôr – v minulosti takisto ako dnes, keď sú už veci zdanlivo, ale len zdanlivo jasné.
Prinajmenšom od obrodeneckých, najmä od romantických počiatkov sme sa pohybovali pri uvažovaní o mieste Slovákov v Európe medzi autoritárskym, nedemokratickým, oligarchickým Východom a liberálnejším, demokratickejším Západom. Trvalým problémom našej východnej náklonnosti bolo, že Rusko nikdy nepredstavovalo demokratickú štruktúru a aj dnes sme o nej náchylní hovoriť skôr v kondicionále. K stredoeurópskej identite v pravom zmysle slova, ktorá vždy inklinovala k Západu, sme sa prepracúvali len veľmi opatrne, vlastne skôr latentne či tajne ako otvorene, transparentne. Až v 20. storočí a fakticky len na pár desaťročí, ak nie rokov, ale vtedy priamo programovo a historicky podstatne.
Kam sme však mohli uprieť zrak, ak sme chceli hľadať spojencov na našej národno−emancipačnej púti?
Prinajmenšom od národného obrodenia, keď sme sa začali konštituovať, teda od čias romantických nacionalizmov, bez štátu, ba čo i len pocitu štátnosti, sme nemali na výber. Od začiatku tohto národno−formatívneho procesu sme boli v spore s Maďarmi, ktorí si nárokovali byť geopolitickým hegemónom priestoru a nechceli sa o túto pozíciu s nikým podeliť, nechceli pripustiť jeho pluralitu či multikulturalitu (ako výstižne písal Štúr, osvetu a slobodu chcel maďarský liberalizmus „mať výlučne pre národ maďarský, bol teda na najvyššom stupni egoistickým a tyranským“). Pre slovenských romantikov odkojených na Kollárovej slovanskej vzájomnosti – kultúrnej, nie politickej – bolo teda zrejmé, že ak majú hľadať pre budúcu čo i len virtuálnu geopolitickú formáciu nejakú oporu, môže ňou síce byť myšlienka slovanstva, slovanskej vzájomnosti, ale ak nebude mať konkrétneho, medzinárodnopoliticky rešpektovaného garanta, nebude mať praktický zmysel.
A tým garantom vtedy fakticky nemohol byť nikto iný ako Rusko, to, s Kollárom vraviac, mohutné dubisko, o ktoré sa isto dalo oprieť. Slovák Ján Kollár, človek skrz−naskrz apolitický.
svojou Slávy dcerou, prvou bibliou panslavizmu, ako ju charakterizoval Václav Černý a jej ideologickým fundamentom, rozpravou o slovanskej vzájomnosti, vytvoril základy slovanskej orientácie, ktoré mali všeobecnú vážnosť a boli, samozrejme, od tých čias vždy politicky využívané.
Aj keď v ruských geopolitických úvahách Slovensko v tom čase nemohlo mať väčšiu rolu, bola to preň aspoň šanca a navyše: pasovala do slovenského antimaďarizmu (s nemeckou priazňou Slováci rátať nemohli, počítali s ňou skôr Maďari). Tak sa Slováci dostali od ruskej sféry vplyvu oveľa väčšmi ako historicky etablovanejší Česi, ktorí tiež zvádzali svoje nemecké zápasy, nehovoriac o Poliakoch, ktorí mali s Rusmi historicky najkomplikovanejší pomer a na ktorých sa Slováci nemohli v čase svojho národného formovania geopoliticky opierať (Poliaci chýbali aj v Štúrových geopolitických predstavách, lebo svojou nesvornosťou podľa neho neboli súci na zjednocovanie).
Slováci si tak vypestovali pomerne rýchlo k Rusku a Rusom najpriamočiarejší a asi aj najoddanejší vzťah. Keď ho potom Ľudovít Štúr (po prehratej revolúcii) sformuloval vo svojom testamentárnom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, kodifikoval fundamentálne slovenské rusofilstvo, panslavizmus, ale aj antiliberalizmus a antimaďarizmus, a to všetko nielen z nevôle k Pešti a Viedni. Vytvoril tradíciu, na ktorej sa cez Vajanského prinajmenšom po Jána Čarnogurského vyhrievali všetci slovenskí slavianofili a rusofili. My sme nemali českú tradíciu, reprezentovanú kritickým Havlíčkom (na rozdiel od Štúra, ale aj Kollára, poznal Rusko dobre z autopsie), ktorý v tom istom čase ako Štúr už vedel, že zjednocovanie Slovanov sa nemôže diať pod Ruskom, kým bude despotickou krajinou.
Byť pod ochrannými krídlami východného hegemonistického slovanského brata bolo pre Slovákov príjemné, nebolo preto treba prinášať veľké obete a dalo sa to vždy použiť, najmä proti Maďarom (aj proti Nemcom, samozrejme, hoci v čase prvého slovenského štátu sa tento slovanský či rusofilský slovenský uzol poriadne zahrčkavil). Ale na prelome 19. a 20. storočia dokonca i proti Čechom, keď napríklad z provinčného, ale rusofilského Turčianskeho Svätého Martina vtedajší hlavný ideológ, Svetozár Hurban Vajanský, odkazoval slovenským učeníkom T. G. Masaryka, preferujúcim česko−slovenskú vzájomnosť a neobľubujúcim ruský fatalizmus martinčanov, že ak už sa Slováci majú potopiť či stopiť, tak radšej v ruskom mori ako v českom močiari. A ďalší národný ideológ, Jozef Škultéty, z tej istej turčianskej meky len rezignovane konštatoval: „náš život nie je západným svetom a pravdepodobne ním ani nikdy nebude“ (to všetko napriek gotike, reformácii, baroku, národnému obrodeniu stavajúcemu na západnom osvietenstve, skrátka napriek západnej orientácii slovenskej kultúry).
Slovensko sa tak v 19. storočí akoby napriek tomu necítilo byť ani východom Západu, vzdávalo sa svojich západoeurópskych kultúrnych konexií, Západ bol vnímaný ako hrozba liberálneho, materialistického, nemravného sveta. V lepšom prípade to neskôr sociológia charakterizovala tak, že „Slovensko a jeho kultúra je súčiastkou západoeurópskeho civilizačného okruhu, ale súvisí historicky i rasove aj s východom a juhom“ (Anton Štefa nek v Základoch sociografie Slovenska roku 1944).
Rozpad Rakúsko−Uhorska, vznik Československa aj ďalších štátov zmenil mapu nielen strednej Európy, ale aj geopolitické zaradenie Slovenska v rámci Československa. Podľa Štefana Osuského dokonca „víťazstvo v roku 1918 definitívne umiestnilo Slovákov medzi rad západných štátov“. Stáročné spolužitie s Maďarmi však podľa tohto svetaskúseného diplomata prinieslo vraj Slovákom „metódy a spôsoby, ktoré sú priamym protikladom západnej kultúry“, preto „únik Slovenska z východnej do západnej oblasti kultúry je udalosťou pre jeho budúcnosť nie menej vážnou než skutočné dosiahnutie slobody“. Táto Osuského zdanlivo patetická a isto vo vzťahu k Maďarom trochu jednostranná charakteristika situácie Slovenska v československom a stredoeurópskom aj európskom kontexte z roku 1931 našla svojho realizátora v netradičnej, originálnej stredoeurópskej vízii politika, ktorý má v slovenskom geopolitickom uvažovaní výnimočné značenie – v Milanovi Hodžovi, ktorý Osuského spomínanej západnej línii dal výrazne stredoeurópsky rozmer a perspektívu nadčasovú.
Milan Hodža, pravdaže, nebol „vynálezcom“ stredoeurópskej spolupráce či federácie, ale bol už od začiatku 20. storočia pri diskurzoch o jej podobách. Najprv v okolí následníka trónu Františka Ferdinanda, neskôr o nej uvažoval v rámci medzivojnového Československa a počas druhej svetovej vojny, v exile, už s víziou povojnovej prognózy, napriek dočasnej nereálnosti veľmi perspektívnej. Už na začiatku tridsiatych rokov presadzoval stredoeurópsku kooperáciu — bez Nemcov, ale aj bez Maďarov a s veľkou rolou Poliakov aj s účasťou baltských štátov. Hoci Hodža zdôrazňoval hospodársky rozmer stredoeurópskej spolupráce, vychádzal z axiómy kultúrnohistorickej či dokonca kultúrnopsychologickej, keď hovoril: „Existuje stredná Európa, existuje stredoeurópska mentalita, existuje stredoeurópska situácia“. Medzivojnové Československo mu bolo so svojimi štátnopolitickými problémami „akoby dobrou strednou Európou v malom“ a aby ešte – v roku 1931 – priklincoval starý osvedčený antimaďarizmus, dodáva: „Ak sa o strednú Európu nepričiní Československo so svojimi priateľmi, pričiní sa o ňu Maďarsko so svojimi protektormi. Nie je ľahostajné, či bude strednú Európu utvárať naša priemyselná a roľnícka demokracia, alebo maďarský aristokratizmus“. Vylučovanie Maďarska zo strednej Európy malo príčiny v poversailleskom usporiadaní Európy i v revizionistickej maďarskej politike, o tradičnom antimaďarskom slovenskom pohľade nevraviac, ale neboli historicky perspektívne.
Neskoršia Hodžova vojnová vízia stredoeurópskej federácie (1942) preto už bola, samozrejme, širšia (malo v nej byť Československo, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia a Grécko), vychádzala z konceptu, ktorý, ako hovoril v jednom novinovom rozhovore z decembra 1941, už nebol imitáciou Malej dohody, ale skutočnou federáciou, ktorá by umožnila „riešenie stredoeurópskych problémov priamo na mieste, kde sa im rozumie, bez zásahu iných… Bola by to zároveň priehrada medzi nacistickými ideológmi a ruskými boľševikmi,“ uvažoval Hodža o projekte, ktorý predjímal mnohé z povojnovej integrácie Európy, ako sa začala formovať najprv v Európskom hospodárskom spoločenstve a neskôr v Európskej únii. Hodžova koncepcia, oproti Benešovej, spoliehajúcej sa v tom čase na Rusov (v naivnej nádeji, že budú súčasťou „demokratickej štruktúry slovanských národov“), o komunistickej ani nehovoriac, vychádzala z predstavy, ktorá nebola naviazaná na Rusko či slovanský, v dobovej terminológii všeslovanský kontext. Zo zrážky dvoch konceptov budúcnosti vyšiel po druhej svetovej vojne načas víťazne Benešov, ale vlastne komunistický, po roku 1989 sa však ukázalo, že Hodžova idea stredoeurópskej kooperácie neumrela – bola produktívnejšia, zmysluplnejšia, perspektívnejšia.
Hodžova geopolitická jasnozrivosť nemala v slovenskom, ale ani v československom politickom a kultúrnom prostredí obdobu. V medzivojnovom období boli isté snahy hľadať spoluprácu v slovenskom polonofilstve (v prostredí Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, čo malo aj svoje katolícke konotácie), v prípade rozbitia Československa sa v septembri 1938 dokonca v týchto kruhoch uvažovalo o nereálnej slovensko−poľskej únii, ale po 14. marci 1939 sa Slovensko dostalo do pozície nemeckého vazala so všetkými geopolitickými konzekvenciami.
Do východnej orientácie — nielen slovenskej i českej – sa v čase medzivojnovej republiky akumulovalo aj mnohé z ľavicového myslenia, ktoré malo ohlas najmä u intelektuálov a umelcov na rôzny spôsob spojených s avantgardou, fascinovaných Ruskom a východom, čo je téma čakajúca ešte na svojho skúmateľa. Kým však v roku 1936 Laco Novomeský ešte videl možnosť kompromisu v kultivovanosti Paríža a revolučnosti Moskvy, koncom druhej svetovej vojny už jeho mladší druh, Gustáv Husák, nedvojznačne sníval o tom (neodvolávajúc sa pritom ani na Štúra, ktorý pred necelými sto rokmi mal podobné sny), že „náš ľud by nadšene uvítal, keby medzi nami a ostatnými slovanskými národmi, menovite medzi Slovákmi a Rusmi, nestáli hranice a colníci“. A aby neboli žiadne pochybnosti, prorocky pridal, v tom septembri 1944: „Prečo máme hľadať spásu v Benešovi, keď osvedčený recept je u Stalina“. Keď potom, po druhej svetovej vojne nastal rozkvet slovanstva zafarbeného červenou farbou, bolo jasné, že dlho nebude osnované len na antinemeckej vlne, po vojne pochopiteľnej, ale pomerne rýchlo, roku 1948, už na kanonizovanej láske k Sovietskemu zväzu (a v ňom, hoci nám ho dlho prekrývali Rusi, bolo množstvo Nerusov a Neslovanov). V tomto duchu, hovorilo sa mu aj proletársky internacionalizmus (bolo však treba doň zapojiť Maďarov, Rumunov, ale i enderákov, o Číňanoch, Korejcoch, Mongoloch, Vietnamcoch, Kubáncoch, ktorí všetci s nami budovali na jednej tretine planéty svet komunizmu, šťastnej budúcnosti celého ľudstva, hoci Juhoslovanov sme z tejto rodiny po roku 1948 exkomunikovali) postupne zaniklo aj slovanstvo. Dva svety na jednej planéte dali však zabudnúť aj na taký mikrosvet, aký predstavovala vtedy už len virtuálna, ale najmä načisto tabuizovaná stredná Európa.
Keď sa potom – po roku 1968 (zásluhou invázie sovietskych a spojeneckých vojsk do Československa) – nanovo petrifikovala oficiálna ideológia (jej základný slogan bol naďalej napriek všetkej vierolomnosti: So Sovietskym zväzom na večné časy), malo to už viac ráz karikatúrny, hoci smutný. Po absolútnej a u niektorých možno aj úprimnej viere v slovanstvo, najmä ale v sovietske Rusko z päťdesiatych rokov a nemožnosti reparovať nereparovateľné koncom šesťdesiatych rokov, sa zdala byť geopolitika vtedajšieho Československa spečatená. U nás totiž aj gorbačovovská vízia spoločného európskeho domu z konca osemdesiatych rokov bola prijímaná s nevôľou. A tak hoci východ, rusofilstvo boli historicky predestinované na kladné prijímanie v slovenskom (a sčasti aj v českom) prostredí, rana z augusta ’68 sa už nedala zaceliť. Preto bola rozlúčka s nimi po roku 1989 taká bezbolestná a nesentimentálna. Ale takmer poldruhastoročie tejto mentálne výraznej geopolitickej orientácie Slovákov vykonalo svoje. Jej recidívy, latentné aj otvorené, možno nájsť i v nasledujúcom období.
Jedna z nich bola prinajmenšom pozoruhodná nielen časom svojho vzniku a jeho autorstvom. V júni 1989, pár mesiacov pred zrútením komunistického impéria, na medzinárodnej konferencii o strednej Európe vo Varšave odznela prednáška Jána Čarnogurského, v ktorej sa zo slovenskej strany prvý raz po vyše štyridsiatich rokoch sformulovali aj praktické politické kroky smerujúce k revitalizácii stredoeurópskej myšlienky na budúcich troskách komunizmu. Ján Čarnogurský ako „kľúčové štáty strednej Európy“ už vtedy nominoval Poľsko, Maďarsko a Československo (neboli medzi nimi „žiadne antagonistické rozpory“), pričom naznačoval niečo zo slovenských vízií, ktoré prišli o pár rokov: „Je to megalomanstvo, ak upozorním, že v samom strede takejto konštelácie leží Slovensko a bez aktívnej účasti Slovenska nie je možná žiadna organizácia strednej Európy?“, pýtal sa na tie časy smelo. Okrem toho, že Čarnogurský tu už – nenápadne, ale celkom nezakryte – deklaroval geopolitickú hodnotu Slovenska, a nie Československa, prišiel v tom júni 1989 aj s odpoveďou na vlastnú otázku: „Aká iná myšlienka tu zostáva, ktorá nás spája? Myslím, že jedinou takou myšlienkou je kresťanstvo“. O pár mesiacov sa ukázalo, že Čarnogurského vízie sa môžu zmeniť na realitu, hoci nie celkom kresťanskú.
Keď sme sa roku 1989 v súvislosti s celkovým stredo−východoeurópskym geopolitickým zemetrasením stali takpovediac bez boja „víťazmi“ nad Východom, vedeli sme síce, že sa chceme vrátiť do Európy, teda na Západ, ale jasnozrivejší tušili, že to nebude blesková akcia. Idea Visegrádu, ktorá sa konštituovala vo februári 1991, dávala šance na revitalizáciu stredoeurópskej spolupráce, jej primárny cieľ však bol, aby sa tieto štáty čo najskôr integrovali do zjednocujúcej sa Európy a v súvislosti s blížiacou sa krvavou hrozbou juhoslovanskej krízy ponúkli možnosť pozitívnej terapie možných nacionalizmov (najmä slovenského a maďarského). Tu sa po prvý raz, hoci nie celkom zreteľne, ukázalo, že aj keď kolektívna identita Stredoeurópanov s ich regiónom nie je po polstoročí zápasu s fašizmom a vládou komunizmu najsilnejšia, spája tieto národy a štáty určitá multikultúrna historická skúsenosť, ktorá je predsa len odlišná od balkánskej etnokracie. A vo vzťahu k východu a Rusku relatívne, s výnimkou Slovenska, principiálna („Byť Stredoeurópanom zároveň značí nebyť Východoeurópanom alebo obyvateľom Balkánu,“ hovorí Eric Hobsbawm).
Osud visegrádskej trojky, od roku 1993 štvorky by si zaslúžil isto dôkladnejšiu reflexiu v rámci stredoeurópskej idey, konkurencia, prestíž, rivalita stáli už kdesi pri jej kolíske, takisto ako častá disfunkčnosť, neochota jednotlivých členov spolupracovať, ktoré len v lepších časoch vystriedali snahy o otvorené a úprimné
partnerstvo či zmysluplný dialóg. Úpenlivé zdôrazňovanie nein−štitucionalizácie, ale aj nerozšírenia (pri zakladaní o Rumunsko a potom stále o Slovinsko) je, pravdaže, len svedectvom permanentnej rigidnosti tohto spoločenstva. Malo zmysel pri prijímaní krajín zoskupenia do Európskej únie a NATO, menší alebo žiadny zmysel už zjavne má pri presadzovaní záujmov regiónu v širších súvislostiach.
Nie je náhoda, že po rozdelení Česko−Slovenska začal Visegrád stagnovať, keď vtedajšia demokratúra na Slovensku (výstižná charakteristika Timothyho Gartona Asha) nebola kompatibilná s ostatnými krajinami skupiny. Paradoxne však tento čas zakladania štátu a zároveň jeho medzinárodnej izolácie, ale aj izolácie v rámci Visegrádu, presnejšie jeho ochromenia, bol vari časom najfrekventovanejšieho skloňovania strednej Európy v slovenskej politike, predovšetkým vládnej. Zo správy Centra strategických štúdií, ktorej sa vláda venovala vo februári 1994, malo dokonca vyplynúť, že „Slovenská republika je kľúčom k samotnej strednej Európe“, že je „bránou k východu, cez ktorý bude možné podstatne ovplyvňovať vývoj v bývalom ZSSR“ a dokonca „spätne môže byť kľúčom k usporiadaniu a formovaniu uceleného ekonomického priestoru zo západnej a východnej Európy“.
Ničím nepodložený mýtus o výnimočnosti, kľúčovosti, precenení Slovenska nadšenými geostratégmi síce možno pripísať eufórii zo založenia štátu, ale skutočnosť, že sa tohto mýtu chytali politici nesvedčí o ich zmysle pre realitu. Keď o rok po insitných geostratégoch, vo februári 1995, predseda opozičného Kresťansko−demokratického hnutia Ján Čarnogurský vyslovil podobný názor, že Slovensko je priam kľúčovým štátom pre účinnosť bezpečnostných štruktúr strednej Európy, že „upevnenie vzťahov týchto krajín môže urobiť iba Slovensko“ a žiadny iný štát visegrádskeho zoskupenia (vzťahy v ňom práve klesali na dno a Slovensko bolo v ňom už len v pozícii trpeného partnera), že toto upevnenie je pre Slovensko dokonca „dôležitejšie ako napríklad členstvo v Európskej únii alebo členstvo v NATO,“ zdalo sa, že slovenská geopolitická megalománia je na vrchole aj v časti opozície, ale predseda vtedajšej vlády, Vladimír Mečiar na jeseň 1995, keď prichádzali povestné demarše z Európskej únie a vlády Spojených štátov, ešte priklincoval: „V Európskej úniii nás potrebujú, lebo sme geopoliticky mimoriadne dobre postavená krajina.“ A spisovateľ a národný ideológ Vladimír Mináč, vtedy vo vládnych farbách, ešte na začiatku tohto roku 1995 (bol to neuveriteľný rok kulminácie slovenského geopolitického či geostrategického amaterizmu) prišiel s pozoruhodnou ideou, že Slovensko je jediné, ktoré môže spájať Východ so Západom práve pre svoju geopolitickú „rozpoltenosť“ (o nej hovoril inde aj Ján Čarnogurský v súvislosti s tým, že Slovensko má slovanskou príslušnosťou zabudovaný vektor historickej orientácie, kým náboženskou orientáciou vektor západný, čosi podobné hovoril už citovaný Anton Štefánek). Keďže túto schizofréniu nemajú ani Česi, ani Poliaci, ani Maďari, Slovensko malo byť podľa Mináča „široko−ďaleko jediná krajina, ktorá je schopná a dejinami, kultúrou, vzdelaním pripravená na historickú úlohu byť územím celoeurópskeho porozumenia“. Podobné vízie by sa dali rozmnožovať, aj z uvedeného však vidno, že cesty slovenského geopolitického sebarefektovania v prvých rokoch samostatného Slovenska boli – a sú sčasti dodnes – na hony vzdialené reálnemu uvažovaniu.
Navyše, v týchto avanturistických sebapreceňovaniach zvyčajne nešlo o to, aby sa Slovensko zaradilo do nejakých vyšších štruktúr, ale aby im nebodaj dominovalo, čo môže byť aj komplex malého hráča, v tomto čase však už úplného regionálneho outsidera. A stále v nich bol prítomný ten nezanedbateľný východný vektor – Rusko, ku ktorého bránam sme dokonca mali mať, znie to ešte aj po rokoch neuveriteľne, dokonca kľúč. (O tom, že v tomto čase dvaja Mečiarovi koaliční partneri – národniari a robotníci – blúznili o neutralite, už ani nevraviac. Rovnako nehovoriac o tom, že práve v tomto čase bola už visegrádska spolupráca aj slovenskou zásluhou celkom nefunkčná!)
Keď roku 1998 nastala zmena, Slovensko sa vrátilo do revitalizovaného Visegrádu, postupne s členskou legitimáciou NATO a Európskej únie, práve pre tieto integračné úspechy problém strednej Európy prestal dominovať a Visegrád, hoci začal byť na chvíľu príjemným diskusným klubom, fungoval len v osvedčených formálnych zakladateľských koľajach. Hranice medzi štátmi sa stávajú virtuálne, hranice medzi Západom a strednou Európou sa tiež relativizujú, úplný Schengen je na dosah, stredná Európa prestáva byť záujmom politikov (tí sa zameriavajú na pôsobenie v Európskej únii a NATO), ale nemajú o ňu veľký interes ani intelektuáli. Nehovoriac o tom, že ju permanentne paralyzujú slovensko−maďarské spory a opakované české názory (najmä Václava Klausa), že „Visegrád sa nás netýka, bol to proces naprosto umele vytvorený Západom“.
To všetko však neznačí, že stredná Európa prestala jestvovať. Možno len transformuje svoje funkcie. Po takmer polstoročnej odmlke svoje historické poslanie Visegrádom nesporne splnila a dnes sa nad ňou dá asi väčšmi zamýšľať retrospektívne a kultúrnohistoricky ako aktuálne a medzinárodnopoliticky. Napriek tomu treba zaznamenať netradičný hlas jedného z posledných mohykánov slovenského rusofilstva, ale vlastne už aj stredoeurópanstva, Jána Čarnogurského, ktorý nedávno, roku 2005, rozšíril svoju spomínanú myšlienku o to, že stredoeurópske štáty by mali vytvoriť v Európskej únii blok, ktorý by jednak „dokázal vcelku úspešne brzdiť jednostranné presadzovanie predstáv Nemecka, Francúzska, prípadne Anglicka proti ostatným členom Únie“, lebo, ako vraví, „keďže môže v Európskej únii existovať nemecko−francúzsky tandem, ktorý udáva Únii základnú agendu, môže existovať aj Stredoeurópsky blok“. Čarnogurského stredoeurópsky akcent je prinajmenšom pozoruhodný nielen pre jeho autora, orientovaného skôr slavianofilsky a rusofilsky, ale aj pre vernosť starým východiskovým tézam o tom, že „Poliaci, Česi, Slováci svojim slovanstvom patria na Východ, svojim náboženstvom na Západ“, čo je podľa neho „priam ideálna kombinácia na spájanie Východu so Západom“. A aby nebolo pochybností o starých dobrých sebapreceňovaniach slovenských, treba ešte odcitovať zdôvodnenie pre autora príznačné: „Spomedzi súčasných krajín Visegrádu má historicky najmenej zaťažené vzťahy Slovensko. Slovensko nemá historicky zaťažené vzťahy ani s Nemeckom, ani s Ruskom, vlastne so žiadnou veľkou krajinou. Táto historická nezaťaženosť môže byť autentickým slovenským príspevkom do formovania vzťahov stredoeurópskeho bloku smerom na východ i západ.“ Skutočnosť, že za strednú Európu pléduje taký vizionár ako Ján Čarnogurský je prinajmenšom zaznamenaniahodná, aj keď opäť asi vychádza z nereálnych východísk. Ale taký už býva osud vizionárov…
Aj tieto vízie sú však vari dokladom prinajmenšom toho, že stredná Európa jestvuje. Ako umelecký, kultúrnohistorický, duchovný konštrukt iste, ako „kultúra alebo osud“, ako písal pred tridsaťročím Milan Kundera (ale aj tak, ako píše Ján Čarnogurský: „Stredoeurópska kultúra obsahuje v sebe prvky celoeurópskej kultúry viac než kultúra ktorejkoľvek inej časti Európy.“) Bol to konštrukt, ktorý bol v istom čase nepochybne v spore so sovietskym Východom, sovietizáciou vôbec, ktorý spájal ľudí s rovnakými spomienkami, rovnakými problémami, konfliktami, rovnakými spoločnými tradíciami, ako vraví ten istý Milan Kundera, svet priestoru, ktorý, ako písal iný český mysliteľ, Karel Kosík, je sporný, ktorý je priestorom sporu, aj sporu o to, čo tento priestor vlastne je. Až počas komunizmu sa však tento spor politický vyhrotil ako spor Západu a Východu (Kundera v polovici osemdesiatych rokov obvinil Západ, že predal strednú Európu Stalinovi). Najmä v odlíšení od Ruska sa mala potvrdzovať západnosť strednej Európy, Rusko bolo v Kunderovom presvedčení hlavným vinníkom „tragédie strednej Európy“, ale aj hlavnou hrozbou budúcnosti. Druhým vinníkom však podľa neho bol Západ, ktorý v Jalte odovzdal strednú Európu neeurópskym barbarom.
Pravdaže, stredná Európa bola predaná na niekoľkokrát – možno už roku 1918, istotne v Mníchove, v Jalte, v roku 1968 a až roku 1989 sa zdalo, že zvíťazila, že oslobodenie od Moskvy je definitívne. Visegrád bol formalizovaním tohto víťazstva, hoci jeho zmysel a rola bola najmä byť výťahom do zjednocujúcej sa Európy, teda západnej Európy. Duchovný, kultúrnohistorický, umelecký rozmer strednej Európy je však nespochybniteľný a zrejme aj trvalý. Medzinárodnopolitický sa nateraz v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii rozplynul, hoci vízia Stredoeurópskeho bloku by pri jej stiahnutí z nebies na zem nemusela byť celkom márna (napokon Bronislaw Geremek už dávnejšie spomínal spojenie: „regionálna veľmoc Visegrád“). Ale najprv by muselo byť aspoň trochu jasné, čo dnes predstavuje, a či vôbec jestvuje, stredoeurópska politika!
Geopoliticky sme vstupom do NATO a Európskej únie už určení, hoci nikdy nič nie je definitívne. Sme časťou Západu, toho Západu, ktorého súčasťou stredná Európa vždy bola, aj keď to naši bardi v 19. storočí nechceli celkom pripustiť. Ak prijmeme teóriu mentálnych máp Európy, pokojne môžeme prijať stredoeurópsky mentálny štatút aj v rámci zjednotenej Európy. Tak ako ho majú štáty Severskej rady či Beneluxu, ale aj iných regiónov. Visegrádske štáty nemali po roku 1989 pred sebou iný geopolitický variant, aj keď odchod zo sféry Ruska nebol jednoduchý. Až konštituovanie Visegrádu bolo výrazom definitívneho odklonu regiónu od Východu. U Čechov, Maďarov, Poliakov celkom radikálneho, u Slovákov, nielen pre tradičné rusofilstvo, ale možno i pre náklonnosť k oligarchickej demokracii, skôr mäkkého, akoby ešte definitívne nerozhodnutého medzi modelom západoeurópskej a východoeurópskej demokracie.
Napriek tejto schizofrénii sú náznaky, že slovenský svet, parafrázujúc Jozefa Škultétyho, bude západným a pravdepodobne takým aj zostane. A zostane vari aj stredoeurópskym, ak stredná Európa znamená časť za celok – západnej Európy, teda Európy. Časť, ktorá nikdy nepredstavovala geograficky, geopoliticky záväzný, uzavretý, definitívny celok. Bol to celok vždy skôr virtuálny, dynamicky sa rozširujúci či zužujúci, viac priestor intelektuálny, kultúrny, duchovný, skôr mentálne než politicky striktne vymedzený. Pred piatimi rokmi v prieskume Inštitútu pre verejné otázky odpovedali tri štvrtiny Slovákov, na prekvapenie, vo veci visegrádskej spolupráce zo všetkých krajín najoptimistickejšie (na rozdiel od polovice Čechov a Maďarov). Svedčí to prinajmenšom o tom, že si uvedomujú potrebu hľadať oporu vo väčšom celku, tentoraz už nie pod krídlami východnými. Ale vari aj o tom, že tento priestor kultúrne, duchovne aj inak stále má istý vnútorný integrujúci prvok, ktorý našich rodákov stále oslovuje. Napriek všetkým minulým geopolitickým afinitám je to vari pokrok, aj keď ešte možno nie celkom definitívny.
Čo je však definitívne, v tomto priestore osobitne? Dlho sme sa v ňom hľadali. Ale možno už, napriek všetkým pochybnostiam, predsa len našli.
Text vyšiel v časopise OS.