Foto: Reuters
Poznáte Baracka Obamu? Ak vám toto meno nič nehovorí, mali by ste sa oň začať zaujímať práve teraz alebo nikdy. Tento muž totiž už niekoľko dní šliape na päty Hillary Clintonovej v prieskumoch pred prezidentskými primárkami v rámci Demokratickej strany. Ak zvíťazí a ak potom porazí aj republikánskeho kandidáta, možno sa stane prvým čiernym prezidentom v dejinách Spojených štátov.
Mimochodom, čierny nie je to správne slovo. Jeho otec je síce černoch, ale matka je beloška, rodáčka z Kansasu. A pôvod jeho čierneho otca je zvláštnosťou, ktorá v Amerike mení úplne všetko. Narodil sa v Afrike, konkrétne v Keni, a teda nie je potomkom bývalého otroka z Alabamy alebo Tennessee, nie je nositeľom všetkého toho utrpenia, kolektívnej pamäti a zavše aj hnevu tradičných amerických černochov.
Inak povedané, je dvojitým miešancom. Je miešancom na druhú, akoby znásobeným. Alebo, ak chceme, živým popretím všetkých identít, vrátane – ako sa v poslednom čase hovorí – južanskej afroamerickej identity, ktorá je väzením pre toľkých amerických černochov.
Tesne pred tým, ako sme sa pred troma rokmi spoznali, mu jeho protikandidát vo voľbách do senátu v štáte Illinois vytkol práve to, že “nie je dosť čierny”.
Kto je tento “biely neger”, pýtali sa jeho rivali, predstierajúc údiv: bolo to v ten večer, keď počas demokratického konventu, ktorý zvolil Johna Kerryho za svojho kandidáta, Barack Obama po prvý raz prehovoril na veľkom federálnom javisku. Kto je tento poloneger, ktorý dokonca nie je ani len prapravnukom otroka z New Orleans?
V ten večer bol naozaj nenútený.
Vyzeral neuveriteľne slobodný, a tie jeho žarty!
Vystupoval ako neposlušné chlapčisko, ktoré však skončilo Harvard a pokiaľ ide o financie alebo verejné právo, môžu sa od neho učiť aj Gore, Kerry či Kennedy.
Bol tiež nesmierne výrečný.
Text, čo vtedy predniesol, bol podobne ako všetky prejavy prednesené na všetkých konventoch do detailov pripravený (i pokiaľ ide o intonáciu), ale tento úplný začiatočník dokázal vzbudiť dojem, že improvizuje aj pri tom najmenšom nadýchnutí. Tento nováčik dojal sálu tak ako nijaký iný člen straníckej hierarchie. Hneď ako sa objavil na scéne, publikum pocítilo, že sa deje čosi celkom nečakané a nové.
Ako prvý si to logicky uvedomil muž, ktorého rolu nová hviezda odrazu ohrozovala. Bol to reverend Al Sharpton, večný čierny kandidát vo všetkých primárkach. Overený provokatér; v podstate profesionálny bezočivec a, mimochodom, aj autor jediného prejavu celého konventu, ktorý sa vymykal všetkým normám. Ako jediný sa odvážil opustiť vychodené koľaje straníckych speech writerov. Namiesto toho so zdvihnutým prstom vrieskal, že bezdomovci z Louisiany a Virgínie ešte stále čakajú na štyridsať akrov pôdy, ktorá bola pred 150 rokmi prisľúbená otrokom oslobodeným po vojne Severu proti Juhu. To už však nezaberá, jeho hnev vychádza navnivoč, jeho hanobenie znie falošne. Prišiel totiž Barack Obama a zdá sa, že starý zneuznaný komediant odrazu stratil priazeň osudu.
Barack Obama…
Barack Obama…
V tom okamihu som prisahal sám sebe, že si to meno dobre zapamätám.
Sľúbil som si, a tento sľub som zaznamenal v jednej z kapitol mojej knihy Americký závrat, že nikdy nezabudnem na to, ako presne o 23.00 hodine tým svojím takmer tanečným krokom vybehol na javisko, postavil sa pred svetlá reflektorov a ukázal publiku skamenenému od úžasu svoju čudnú tvár hnedého Američana, imaginárny potomok miešanca Thomasa Jeffersona.
A na druhý deň, keď som ho znovu uvidel v hotelovej reštaurácii, kde sme mali dohodnuté stretnutie, som si sľúbil, že nikdy nezabudnem ani na jeho slová, opatrné a rebelské zároveň, čudne konsenzuálne, ktoré mali bizarne celkom nový zvuk. Sľúbil som si, že si uchovám v pamäti tento nápev čierneho Clintona, nôtiaceho americké krédo. Odvolával sa na otcov-zakladateľov a ich ideu americkej výnimočnosti, ale s tým správnym odstupom a možno aj trochu ironicky. Vtedy sa odrazu nepodobal vôbec na nikoho.
Spomínam si na Baracka Obamu.
Znovu mám pred očami gestá tohto skvelého nezbedníka kríženého s “kráľom Ameriky”.
Znovu si spomínam na to, s akou sebadôverou hovoril, že barack v svahilčine v skutočnosti znamená “požehnaný”.
Je to prvý černoch, ktorý pochopil, že netreba staviť na vinu, ale na zvádzanie?
Prvý, ktorý sa rozhodol, že namiesto toho, aby bol výčitkou Ameriky, sa stane jej prísľubom, jej novou príležitosťou?
Znamená tento prechod od černocha, ktorý vedie vojnu, k černochovi, ktorý ľudí upokojuje a zbližuje, koniec pre všetkých tých, ktorí identitu povýšili na náboženstvo?
Možno že je to – kto vie? – víťaz budúcoročných amerických volieb, z ktorých sa zrodí prezident prvej svetovej veľmoci a ktoré teda aspoň čiastočne rozhodnú o osude Afganistanu, Iraku alebo o iránskych jadrových ambíciách. Nič viac, nič menej.