Určite by som sa nebola rozhodla písať o Alicji Tysiacovej, ktorej poľskí lekári odmietli prerušiť tehotenstvo, hoci bolo jasné, že pôrod tretieho dieťaťa ju pripraví o zrak, keby som ju dva týždne pred tým, ako vyhrala proces na Európskom súdnom dvore, nebola stretla na ulici.
Foto: A. Abbas / Magnum Photos
Presnejšie povedané, stretla som Kazimieru Szcukovú, historičku a kritičku, keď sa práve rozprávala s krehkou ženou v čudných okuliaroch so zväčšovacími sklami, ktoré pôsobili ako ďalší pár očí.
S Kaziou sme si vymenili pár slov o tom, či sa človek má niekedy zapliesť s reklamou. Ja tu, samozrejme, zastávam veľmi odvážny postoj a` la Kurt Cobain: “Nikdy v živote, fuj!” Ale Kazia povedala, že ona by to urobila, lebo za pätnásť minút sa dá zarobiť kopa peňazí a tie potom človek môže darovať, napríklad Alicji Tysiacovej, ktorá má tri deti, dôchodok šesťsto zlotých a dvadsaťjeden dioptrií, takmer nevidí.
To, samozrejme, vo mne vzbudilo prudké pocity viny. Kašľať na peniaze je dosť extravagantné v krajine, v ktorej je pre mnohých luxus už to, že vôbec môžu zarábať. Pripadať si napriek tomu revolučne a emancipovane svedčí o trochu posunutom obraze sveta, a tak som povedala: “Tak jej pošlem peniaze.” Aj som to urobila. Dnes môžeš vo veľkomeste preberať abstraktné mravné problémy, a zatiaľ vedľa teba niekto skapína od hladu.
O týždeň neskôr bolo meno, ktoré som napísala na prevodný príkaz všade. Každý o nej hovoril, bolo vo všetkých médiách a mňa šokoval ten rozmach, s akým samozvaní rytieri svetla hlásali, čo je dobré a čo zlé – s rukou na srdci (aby pocítili jeho skutočný svätý tlkot), a druhou pripravenou ohroziť nožom každého, kto by chcel tvrdiť čosi iné.
Takýmto vtipne jednoduchým spôsobom činiť dobro a hlásať jedinú pravdu je lacný pôžitok. A keď k tomu bez záruky pripíšu mená ako Boh, Ježiš Kristus, Mária a pápež Ján Pavol II., tak si hneď – aj iným – pripadáte ako čistý, dobrý človek, ktorý bojuje proti zlu sveta, a večný život máte takmer istý. Takmer.
A keď sa nedávno začalo hovoriť o zmene ústavy smerom k absolútnemu zákazu potratov, do Varšavy pricestovalo niekoľko tisíc osôb v priemere sedemdesiatročných a niesli heslá ako “Ježiš Kristus a Mária Večná Panna sa modlia za vás” a “potrat je dedičný” (Alicja povedala: “Tieto ženy majú vyše šesťdesiat, pravdepodobne ich už nikto neznásilní.”) rozhodla som sa, že o nej napíšem, aj keby som sa nikdy nepostavila s transparentom “Legalizácia potratov!” Na to sa mi tento problém zdá byť morálne príliš priepastný, príliš komplexný. Lacný radikalizmus okolostojacich nám nepomôže, fanatici by sa mali držať na uzde. Moje telo patrí mne, no nikdy by sme si nemali namýšľať, že sa len odstraňuje nejaký červí zárodok. Nie je to červí zárodok, ale nie je to ani človek. Ale ak máš dosť peňazí na ilegálny potrat, tak je to predsa len červí zárodok, a ak ich nemáš, je to človek.
Na druhej strane ma znepokojuje, že to ľuďom ide tak ľahko z úst, že sa tak bojovne hrnú do mravných rozhodnutí, ktoré chcú robiť za iných a brať na seba ich bremeno, keď sú to také neseriózne a vratké osoby ako ženy.
Hrozivá je v Poľsku spoločenská hystéria vo vzťahu k deťom, s ktorou tiež ako matka občas prichádzam do styku. Tá hystéria by bola veľmi chvályhodná, keby nezostala pri dobrých predsavzatiach a zbožných prianiach, ale šla by do dôsledkov.
Cudzí človek ma na ulici karhá za to, že som dcéru dosť teplo neobliekla, alebo sa mi vyhráža políciou, keď ako tehotná pijem pivo. Ale keď nastupujem s dieťaťom na rukách do električky, musí ma to v tlačenici päť zastávok hádzať, než mi niekto ponúkne miesto.
V poľských médiách vrie kuriózna národná diskusia o tom, či sa človek stáva poľským štátnym občanom od narodenia, od počatia, alebo ním je už v spermii. Alicja hovorí o svojej dcére: “Má šesť rokov, pravdaže ju ľúbim, a je to niečo celkom iné, ako keď som bola tehotná v prvom mesiaci.” Ochrana nenarodeného života je vybudovaná vzorne. Ale sotva sa občan narodí, sotva sa po prvý raz nadýchne požehnaného poľského vzduchu, už sa tento ochranný dáždnik roztrhne, a než sa občianka, ktorá ho porodila, poobzerá okolo seba, všetci tí, čo tak mužne a obetavo nastúpili na jeho ochranu, odídu domov a zatiahnu záclony.
Deň za dňom je Alicja Tysiacová označovaná za vrahyňu, pretože si chcela dať prerušiť tehotenstvo a preto, že vyhlasuje, že by bola vtedy šla na potrat, keby naň mala dosť peňazí, lebo tehotenstvo jej zrak nielen ohrozovalo, ono ho muselo zničiť. Zvažovať potrat, chcieť si dať urobiť potrat, dokonca aj ísť na potrat, to sa ešte dá, ale potom o tom aj hovoriť a to verejne, to je príliš veľká drzosť. Keď sme sa stretli, Alicja rozprávala, ako jej po štrasburskej žalobe znovu a znovu chodili poštou listy so svätými obrázkami aj so sprievodným návodom, ako často a ktoré modlitby k svätým sa má modliť. Alebo dostala obálku s tisíckou a s lístkom: “Nie odo mňa, ale od milostivého Boha”. Žiaľ, milosrdný samovymenovaný Boh neudal adresu, aby mu Alicja mohla peniaze poslať späť. Znovu a znovu sa jej všetci pýtali, ako len mohla tak škaredo ohovoriť svoju vlasť.
A ona sa zas pýta sama seba, za čo by mala byť poľskému štátu taká vďačná. Manželka podpredsedu vlády sa angažovala za to, aby jej štát vzal deti. Alicja na to odpovedá, že by ju bola udrela, keby bola vtedy nablízku. Svoje deti miluje, sú čisto oblečené a majú čo jesť. Trochu rozmýšľa a potom s plachým úsmevom povie: “Aspoň myslím.” Má jasný hlas, a najviac mnou otriasa, že tým jasným hlasom dokáže hovoriť o tom, ako jej pred niekoľkými mesiacmi zomrel na rakovinu otec, ako videla jeho mŕtvolu v pitevni, že zádušná omša ju stála tri celé sociálne podpory, že pribrala a už sa nezmestí do čiernych šiat. Aj o tom, ako postupne slepne a lekár jej povedal, že onedlho už neuvidí nič, takže by sa mala naučiť Braillovo písmo a zapamätať si koordináty bytu, pretože o chvíľu jej svet zmizne – vtedy bola presvedčená, že sa zblázni.
Alicja Tysiacová sa lieči na depresie a úzkostnú neurózu a veľmi sa vzpierala ísť za psychiatrom. Keď však dostala strach aj z kúpania a musela vziať so sebou do kúpeľne dcéru, aby sa vôbec odvážila do vane, rozhodla sa predsa len za ním ísť. Vraví, že berie lieky a že ich bude brať aj ďalej, lebo keď si večer ľahne a zatvorí oči, tak len počíta, počíta a počíta, na čo jej tento mesiac zasa nevyjdú peniaze: na učebnicu pre syna alebo na syr pre najmladšiu dcéru, na dlhy, na nájomné, na svetlo. Zajtra pocestuje do Krakova do televízie a teší sa, vôbec nie na tú televíziu, ale na cestu vlakom, na tých pár sekúnd, na ktoré z tej monotónnej skutočnosti unikne.
Týmto jasným, pokojným hlasom nehovorí kverulantka, ale žena, ktorá je na konci síl. A keď Alicja pokojným hlasom povie: “Čo príde, príde,” nie je to jednoducho len floskula. Rada by odcestovala do cudziny, pracovala v chránenej dielni, viedla normálny život. Zapáli si cigaretu pri filtri a zasmeje sa na tom. V tom okamihu platí len jedno: že na túto chorú, trpiacu ženu, trápenú bojom o elementárnu ľudskú dôstojnosť typu “v obchode kúpim chlieb a kávu”, je toho priveľa.
Alicja nevie, kedy ju odškodnia, pretože keď sa Poľsko na Európskom súdnom dvore proti rozsudku odvolá, proces môže trvať ešte dva roky. Je zvláštne, že rozsudok za porušovanie ľudských práv v tejto krajine prišiel vo chvíli, keď sa k mikrofónom tisnú čoraz obskúrnejšie postavy. Verejná diskusia naberá čoraz absurdnejšie formy – manželka podpredsedu vlády žiada “doživotie” pre všetkých, čo si dali urobiť potrat, a myslí si, že je kráľovnou sŕdc; poslanec Miroslav Orzechovski bojuje za zákon, ktorý by vylúčil homosexuálov z učiteľského povolania, a fanatický farár starým ľuďom naháňa hrôzu pekelnými scenármi a víziou Poľska roztrhnutého krvilačnými liberálmi. Tak táto krajina chce rozhodovať o tom, či žena porodí dieťa, aj keby mali pri tom obaja zahynúť, zatiaľ čo Poľsko si píše recepty na Boží reverz.
To ma znepokojuje najviac: že Boh v tomto štáte už neznamená lásku, už neznamená deliť sa a dávať, pomáhať, že nehovorí: “Hľadajte ma,” ale “tu som!” Že nepovie “človek”, ale “teplý”. Že Boh, zrejme proti svojej vôli, bol degradovaný na politický argument; Boh sa nedobrovoľne stal poslancom Sejmu. Tento Boh nemiluje, nespája. Straší, rozdeľuje, ukazuje prstom a posiela na podporu sväté obrázky. Páli čarodejnice, pretože ženy sa vždy ľahšie hádzali do ohňa.