Vladimir Sorokin. Foto: Gueorgui Pinkhassov
V Rusku je každý človek, taxikár či funkcionár, politik, alebo intelektuál, literárnou postavou. U nás nerobíme rozdiel medzi literatúrou a životom. Pre spisovateľa je táto krajina eldorádom.
Vo Francúzsku musia spisovatelia prekopať zem, len aby našli postavu. V Rusku chodia postavy po povrchu. Svojich spisovateľov od Tolstého po Pasternaka považujeme za bohov. Preto ma v románe Belasá slanina bavilo predstavovať si roku 2068 klony Tolstého, Čechova, Dostojevského či Platonova. To je môj spôsob boja proti sakralizácii literatúry. V literatúre si na rozdiel od života môžem dovoliť všetko. Zato si zakazujem nudnosť a vulgárnosť, tú slávnu “pošlosť”, ktorú nemal rád Nabokov.
Vyrástol som v krajine, v ktorej násilie bolo akoby rozptýlené vo vzduchu. Naša spoločnosť bola štruktúrovaná násilím. Belasá slanina je pokusom pozorovať tento svet z istého odstupu, ako keby bol pre mňa nečakaný. Sovietsky vesmír bol absurdným divadlom. V divadelnej sále dodnes sme. V tomto románe sa snažím vidieť ju spoza scény. Áno, som posadnutý typom homo sovieticus a jeho následnými mutáciami, osobitne tým, čo nazývam homo putinus. Ako občan mám len jedinú túžbu: ujsť z tejto krajiny. Ale ako spisovateľ tu chcem zostať. Písanie mi umožňuje udržať si odstup od reality, ktorá je neprijateľná.
Dnes sa v Rusku veľa debatuje o myšlienke, že celá naša bieda pochádza z neblahého vplyvu Západu. Mnohí intelektuáli kážu izoláciu, ktorá má zachrániť našu národnú identitu. To je absurdné. Za Stalina sme boli odrezaní od sveta a aj tak sme sa korili mysleniu, ktoré prišlo zo Západu: marxizmu. Ruský človek nevie žiť v prítomnosti. Žije buď v spomienkach, alebo v nádeji na žiarivú budúcnosť. Preto sa moje knihy odohrávajú v budúcnosti.
V poslednej knihe Deň opričnika si predstavujem Rusko roku 2028, odrezané od sveta múrom a vydané napospas násiliu tajných služieb. Ruské dejiny sa dajú zhrnúť ako permanentný boj štátu proti jeho ľudu. Žijem v Rusku, ale Západ je pre mňa veľmi dôležitý. Keby neexistoval, nemohol by som viac dýchať. Áno, naozaj som nenávidel sovietsky svet. Pre nás bol Západ nádej, že ten potupný svet sa raz pominie.
Intenzívne sa zaoberám literárnym klonovaním – integrujem veľkých spisovateľov do tela príbehu, dávam im slovo alebo napíšem niektoré pasáže na ich spôsob. Hocktorý spisovateľ túži byť za okamih Tolstým. Je to ako mať doma Tolstého portrét zavesený na stene. Môj starý otec, môj otec a potom aj ja sme ho vídali stále.
Vďaka literárnemu klonovaniu sa portrét obráti k vám a ožije. Ruská literatúra nie je múzeum. Je to živá dielňa. Keď vyšla Belasá slanina, množstvo nadšených internautov vyhlasovalo na mojej webovskej stránke súťaž v klonovaní textov ruských spisovateľov. Bol som tým veľmi nadšený, kým moju knihu brutálne nenapadlo hnutie Putinova mládež, ktoré ju obvinilo, že je škodlivá a pornografická. Proti mojej knihe sa konali pouličné protesty, potom ma poťahovali po súdoch. Mal som nepríjemný dojem, že som sa ocitol uprostred vlastného príbehu. Prestali po mne ísť asi až po roku – na príkaz zhora.
Pravda je, že Rusko bolo čestným hosťom na Frankfurtskom veľtrhu, a táto aféra by urobila režimu zlú reklamu. Za ten rok som zistil, v čom sa v Rusku spisovateľ a moc nikdy nezhodnú. Samotný Vladimir Putin je klonom starej éry. Je človekom minulosti, KGB. S ním moja krajina urobila veľký krok vzad.
Pred Belasou slaninou som šesť rokov nenapísal ani riadok. V priebehu prvej polovice deväťdesiatych rokov sa krajina veľkou rýchlosťou modifikovala, a jej jazyk tiež.
Literatúra nestíhala tú premenu nasledovať. Až v deväťdesiatom siedmom som konečne dokázal rozumieť a písať jazykom svojej doby a predstaviť si ruštinu budúcnosti. Viete, že na Sibíri pri čínskych hraniciach sú noviny písané vo fonetickej čínštine azbukou?! Rusifikovanou čínštinou bez ideogramov, ktorej každý rozumie. Aká zvláštna mutácia jedného jazyka!
Bez humoru by bol v Rusku život nedýchateľný. Humor, ako hovorí Nietzsche, to je posledný pozdrav otroka. V Sovietskom zväze by intelektuáli nemohli prežiť bez humoru, bez literatúry a bez vodky. Gogoľ bol absolútnym majstrom tohto ruského humoru absurdity. Našou drámou a našou fraškou je, že sme sa naučili vyvinúť veľkú trpezlivosť. Ako medvede, vieme sa zazimovať. Sme národom s patologickým zmyslom pre osud.
Sedemdesiat rokov Sovietskeho zväzu vytvarovalo homo sovieticusa, ktorý pretrváva ešte generáciu po zrútení komunizmu. Je možné zavraždiť novinárku ako bola Anna Politkovskaja, naháňať Gruzíncov, lynčovať afrických študentov, nikomu to neprekáža. Demokracia je v Rusku vzácna kvetinka. Ujíma sa tam len ťažko. Dnes pozatvárala okvetné lístky. Nádejou spisovateľov je, že snáď sa dá naklonovať.
Súčasná moc je posadnutá stratenou ríšou. Musí pripustiť, že z Litvy či Gruzínska sú nezávislé štáty. Pripomína mi to ľudí, ktorým amputovali končatinu. U nás to voláme “fantómová imperiálna bolesť”.
Vždy som vo svojich románoch mal gargantuovské hody. Zbožňujem Rabelaisa. Za Stalina zohrávali nočné hostiny v Kremli kľúčovú úlohu. Bol to tyran s veľký štýlom! Rád kŕmil a opíjal svojich podriadených. Aby vytrepali to, čo chceli skryť.
© Le Nouvel Observateur