Boris Jeľcin je v Rusku už dávno politicky mŕtvy. V čase, keď sa píšu jeho nekrológy, nechám na historikov, aby – dúfam, že veľkoryso – načrtli portrét tejto nejednoznačnej osobnosti, aparátčika, ktorý sa postavil proti aparátu.
Foto: Gueorgui Pinkhassov / Magnum Photos
Zamerajme sa skôr na poststalinské Rusko a na ilúzie, ktoré ho zaslepujú. Keď tanky vojsk východného bloku rozdrvili Pražskú jar, na Červenom námestí ich stálo deväť. Deväť disidentov, deväť mužov a žien, ktorí sa odvážili vzdorovať sovietskej diktatúre. Pohlo to len niekoľkými európskymi intelektuálmi, ktorým sa podarilo zachrániť týchto osamelých hrdinov z psychiatrických liečební, kam ich zatvorila politická polícia.
O dvadsaťjeden rokov však západné vlády a generálne štáby s úžasom zistili, že mušie váhy ako Solženicyn, Sacharov, Bukovskij a deviati disidenti z augusta 1968 porazili komunistickú ríšu.
Všetci veľkí tohto sveta sú obeťami Stalinovho syndrómu. Stalin sa v roku 1935 francúzskeho premiéra Lavala, ktorý ho požiadal, aby v Rusku propagoval katolícke náboženstvo a urobil tak čosi pre zlepšenie vzťahov medzi Francúzskom a Vatikánom, posmešne opýtal: A koľko divízií má vlastne pápež? Nanešťastie, despotovia vedia svoje chybné počty napraviť rýchlejšie ako demokrati. Tajné služby, v ktorých sa zaúčal Vladimir Putin (aby sa napokon postavil na čelo KGB, premenovanej na FSB a potom aj na čelo Ruska), sa pokúsili zlikvidovať Jána Pavla II. ešte oveľa skôr, než demokratické vlády zistili, že Wojtyla sa stáva symbolom obrovskej túžby oslobodiť sa od totality.
Dnes, keď v Moskve demonštrujú noví disidenti, morálne a politické autority nepohnú ani prstom. Paríž, Rím, Londýn či Berlín sa pozerajú niekde inde, a počítajú zisky a straty: Vladimir Putin, jeho ropa, jeho plyn, jeho zbrane hromadného ničenia a zbrane, ktoré predáva po celej planéte, zavážia oveľa viac než niekoľko tisícok demonštrantov, ktorých zbili, rozohnali či zatkli represívne sily s desaťnásobnou prevahou. Gerhard Schroeder aj naďalej poberá svoje dividendy z Gazpromu. Jacques Chirac odchádza na dôchodok bez výčitiek a bez ľútosti nad tým, že na hruď ruského muža číslo jeden zavesil Veľký kríž čestnej légie. A Romano Prodi nám pripomína svoje čítanie z mladosti, pričom sa zdá, že si zamieňa Putina s Puškinom.
Anna Politkovská bola zavraždená, no popri desiatkach iných novinárov, ktorí sa stali obeťami vražedných kontraktov, sa už na ňu zabudlo. Zlikvidovaní boli aj tí, čo pátrali po objednávateľoch výbuchov v obytných domoch v Moskve (viac než 300 mŕtvych), ktoré Kremľu poslúžili ako zámienka na rozpútanie vojny v Čečensku. Litvinenka napríklad otrávili polóniom.
Chodorkovskij a Trepaškin sú za mrežami na tej najhlbšej Sibíri. Každý štvrtý alebo piaty Čečen je mŕtvy. Dnes sa vyhrážajú Garrimu Kasparovovi a podobne ako jeho priateľom mu bránia demonštrovať s ružou v jednej a ruskou ústavou v druhej ruke. Koľko odňatých hláv a zlomených životov bude treba na to, aby Európania, tí priatelia ľudských práv, konečne zareagovali?
Pre Európanov 5000 ľudí v uliciach neznamená veľa. Ale v krajine, kde účasť môže mať vážne dôsledky, dokonca aj tisícka demonštrantov znamená úžasnú vec, rozumne tvrdí bývalý majster sveta v šachu. Milí čitatelia, všimnite si ten eufemizmus: títo odvážni demonštranti žijú v krajine, kde guľka do hlavy je tým najjednoduchším a najprirodzenejším spôsobom riešenia akýchkoľvek konfliktov (to je predtucha Anny Politkovskej z roku 2003).
Ale pozor! Nemyslite si, že ide len o idealizmus, morálku a hodnoty. Nestavajte do protikladu idealizmus a realizmus, etiku presvedčenia a etiku zodpovednosti.
Odkedy je realistické a zodpovedné to, že dovolíme, aby sa na prahu Európskej únie znovu budovala autokratická mocnosť, ktorú nemá pod kontrolou nikto okrem pána Kremľa, jeho tajných služieb, armády a polície? Zabudli sme už, že Rusko má druhý najväčší jadrový arzenál na svete a neskutočné možnosti vydierania ako plyn a ropa?
Ak bude prostredníctvom cenzúry, korupcie, úderov, vyhrážok a vrážd umlčaná akákoľvek kritika a paralyzovaná akákoľvek opozícia, v ruskej spoločnosti už nezostane nikto, kto by sa postavil na obranu demokracie, rozumu, zodpovednosti, múdrosti a úcty k človeku.
Vodcovia Európy, vari ste sa nič nenaučili? Považujete za rozumné pripustiť, aby boli zničené všetky vnútorné protisily, ktoré by mohli zabrzdiť tú veľkú osamotenú silu, ktorá je schopná vedome alebo nedopatrením vyhodiť do vzduchu celú planétu?
Pripomeňme, že v príhovore pred federálnym zhromaždením v apríli 2005 Vladimir Putin odhalil nasledovnú bilanciu dejín: Musíme uznať, že pád ZSSR bol najväčšou geopolitickou katastrofou storočia. Podľa nášho veľkého muža si titul najväčšej katastrofy 20. storočia nezaslúžia ani Hirošima, ani Osvienčim, ani obe svetové vojny či desiatky miliónov tých, čo zomreli v gulagu.
Nie! Je ňou skôr to, čo všetci demokrati planéty vrátane vás a mňa v roku 1991 oslavovali ako oslobodenie: koniec sovietskej ríše. Zničený Groznyj, státisíce zabitých Čečenských civilistov, zrušenie už aj tak obmedzenej slobody prejavu v samotnom Rusku, sú dôkazom posadnutosti Kremľa, jeho panického strachu z akéhokoľvek odporu. Je načase, aby Európska únia vyhlásila, že túžba po slobode je európskemu duchu vlastná už od antického Grécka. Že práve táto túžba stála aj pri jej vzniku. Že sila tejto myšlienky hýbala protitotalitnými vzburami v Berlíne (1953), poľským prebudením (1956), budapeštianskym povstaním (1956) a ich pokračovaniami v Prahe, Varšave, až po pád Berlínskeho múru. A ďalej vzburou belehradských študentov proti Miloševićovi, revolúciou ruží v Tbilisi a oranžovým decembrom v Kyjeve. Je už naozaj načase, aby sme nahlas a zrozumiteľne vysvetlili, že hnutie Iné Rusko a Garri Kasparov sú dušou Európy oveľa viac než niekoľko vojenských divízií.
Koľko odňatých hláv a zlomených životov bude treba na to, aby priatelia ľudských práv konečne zareagovali?