Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Paríž, tri hodiny popoludní. Metro je skoro prázdne. Oproti mne si sadá mladá žena, pred má kočík, v ňom bábätko. Bábo sa na mňa usmeje. A ja naňho. Úsmev, druhý, tretí, striedame sa, najprv dieťa, potom ja – dlhá, bezslovná, ale o to srdečnejšia konverzácia. O pár staníc ďalej matka vstane a dieťa mi zakýva na rozlúčku.
V nasledujúcej chvíli ku mne pristúpi muž stredného veku. „Ste pán Glucksmann?“ pýta sa. „Áno,“ hovorím. „Pozoroval som vás,“ tichým hlasom pokračuje. „Ako sa môžete usmievať na dieťa, a pritom hlasovať za Sarkozyho?“
V Paríži sú plagáty kandidáta občianskej pravice UMP premaľované hitlerovskými fúzikmi o ofinou. „Sarko-fascho“, „Sarko-Hitler“, „Sarko-Mussolini“ dočítate sa na nich. Tieto grafiti by mohli mať poznávaciu vôňu hlúpych ľavičiarov. Zato čiernym parfumom zaváňajú vety ako „Sarkozy – neželaný cudzinec“. Prvé kolo prezidentských volieb obdarilo demokraciu mohutným víťazstvom: vysoká volebná účasť a debakel krajnej pravice, ktorý utrpel predovšetkým Front National, boli balzamom na dušu doráňanej francúzskej spoločnosti a republiky. Tento zázrak sa môže zopakovať, keď druhé kolo budúcu nedeľu prebehne férovo, keď sa budeme hádať o projekty a programy na ďalších päť rokov a pri hlasovaní 6. mája odpadne ohadzovanie blatom medzi súperiacimi kandidátmi.
Ségolène Royalovú by víťazstvo mohlo priviesť do veľkých rozpakov – musela by uskutočniť, čo pred voľbami sľúbila. Roznecovala strach zo Sarkozyho tým, že sa ho snažila prezentovať ako brutálneho xenofóba. S druhým kolom volieb Francúzsko ako keby čakal veľký exorcizmus. Z voličov sa vedome robili hlupáčikovia. Namiesto debát, šermu myšlienok prišli polemiky a chýry.
Áno, Sarkozy polarizuje. Jeho návrhy riešení sa nepáčia každému. Pokiaľ ide o Európu, v nasledujúcich rokoch pôjde o to, presadiť kratšiu verziu ústavnej zmluvy – a to ratifikáciou v parlamente. Čiže, žiadne druhé referendum! Ségolene Royalová ho však načrtla, hlasovanie o zmluve, ktorá však – nezabúdajme – má byť doplnená o „sociálny protokol“. To by znamenalo, že rozhodovanie sa bude ťahať do súdneho dňa: ani jej vlastná strana, a už vôbec nie pravica a 27 krajín EU by s takým návrhom súhlasili. Načo teda táto referendová ideológia je? Poslanci majú dosť voľna a informácií na to, aby dešifrovali nafúknutú terminológiu diplomatických nót. Na to si ich, napokon, ľud volí.
Idea rovnosti Sarkozyho nefascinuje. Žiada „pozitívnu diskriminuáciu“, ktorá bude ukladať štátnym a verejným inštitúciám, aby bojovali proti nerovnosti, ktorá má pôvod v chudobe, zlých podmienkach na bývanie, v pôvode či farbe pokožky. Pokiaľ ide o laicizmus, aby ho udržal, podrobuje ho zaťažkávacej skúške. Navrhol, aby sa mešity odteraz stavali na verejných pozemkoch, tak, aby sa prívrženci islamu, ktorý je koniec koncov druhým najväčším náboženstvom vo Francúzsku, už nemuseli viac zhromažďovať tajne v pivniciach a garážach. Alebo si snáď niekto myslí, že integrácia naozaj môže uspieť v ovzduší rozsýpajúcich sa predmestí? Alebo by niekto chcel, aby pochybní dobrodinci financovali kazateľov nenávisti?
Tieto a ďalšie reformy, ktoré už roky žiada väčšina Francúzov, vzbudzujú strach – a narazia na prudký odpor. Napriek tomu Sarkozy hovorí o problémoch. Ségolène Royalová sa vyhýba čokoľvek jasne určiť, v týchto aj v iných témach, ako aj na iné témy, ktoré sú porovnateľne relevantné (jadrová energia, jadrové odstrašovanie, dôchodková politika). Keď začne hroziť, že rozhodnutie zabolí, vyhne sa mu a ohlási moratórium, ktoré dôležité reformy odloží. O Sarkozym sa hovorí, že rozdeľuje, zato o Royalovej, že spája. Grobian a Madonna! Je úplne nesporné, že máme dočinenia s dvomi úplne odlišnými prístupmi k politike. Ktorý z nich je demokratickejší? Ten Sarkozyho, čo sa nezľakne žiadnej konfrontácie, ktorému je odporné nudiť voličov večným na-jednej-strane, na-strane-druhej? Alebo prístup Royalovej, ktorý sľubuje konsenzus za každú cenu, a tým napokon podporuje len politickú nehybnosť?
Tridsať rokov trpí Francúzsko frazeológiou postpolitického establišmentu: Jeho aktéri nechcú nikoho preťažovať. Predstierajú, že majú za sebou dvoch Francúzov z troch (Giscard d’Estaing) aby mohli natrvalo zmieriť občanov so svojou politickou triedou (Mitterrand). Podobne Chirac, ktorému tých 82 percent, ktorými bol za špeciálnych okolností hlasovania roku 2002 opätovne zvolený, stúplo do hlavy. Prezidentka Royalová by sa ujala presne tohto dedičstva. Jej tromfom je nikdy sa nemusieť rozhodnúť medzi stúpencami a odporcami návrhu európskej zmluvy, medzi tými, ktorých tajne volá „sociálni liberáli“ a prívržencami silného štátu, medzi sympatizantmi Palestínčanov a Izraela, medzi laicistami a islamofilmi, medzi translatlantikmi a tými, ktorým je francúzska zvrchovanosť nadovšetko, medzi tými, čo podporujú tridsaťpäťhodinový pracovný týždeň, a tými, čo ho odmietajú, ani medzi tým, čo zakazujú ilegálne prisťahovalectvo, a tými, čo chcú prisťahovalectvo regulovať.
V druhom kole volieb pôjde o voličov stredu, ktorí pred dvomi týždňami hlasovali za Françoisa Bayroua. Royalová, aby vylovila všetky ryby, sľubuje dnes jedno, a zajtra opak. Tým, že sa prenesie nad vecné rozdiely, vyhne sa všetkým rozdielom aj konfliktom.
Nakoniec Francúzov prinúti, aby sa otáčali okolo vlastne osi. Ale kedy už konečne aj my naskočíme na ten vlak európskych krajín, v ktorom už sa vezú európske krajiny ako Dánsko, Veľká Británia, Írsko a Španielsko, čo už svoje hospodárske problém skrotili? Aj Nemecko sa dnes znovu štverá nahor. Oveľa ofenzívnejšie sa pustilo do príčin svojich ekonomických problémov – ktoré sa ostatne veľmi ponášajú na tie naše. Nastal čas reforiem! No pred hlasovaním ich všetky musíme nazvať menami, aby ich voliči 6. mája mohli presvedčivo legitimizovať ako demokratické.
Nakoniec ešte k úplne inej výčitke: že Sarkozy, premožiteľ Le Pena, je rasista, pretože navrhol zriadiť ministerstvo pre prisťahovalectvo a národnú identitu. V mojich očiach sú skutočnými duchovnými príbuznými Le Pena peknoduchí ľavičiari a centristi, čo trvajú na tom, že národná identita a prisťahovalectvo sa navzájom vylučujú. Sarkozy opakovane zdôraznil, že francúzska identita sa nedá vymedziť etnicky, že početné prisťahovalecké vlny národ v neposlednej miere obohacujú (sám pochádza z prisťahovaleckého prostredia). Ale svojho imidžu sa napriek tomu už nezbaví. Zrejme potrebujeme tento obraz nepriateľa, tohto veľkého zlého vlka, aby Ségolène Royalová, François Bayrou a trockista Olivier Besancenot dokázali vytvoriť akési duchovné príbuzenstvo z núdze. Ale skandovať formulku „všetko, len nie Sarkozy“ nebude stačiť na to, aby sa Royalovej otvorila brána Elyzejského paláca. Čokoľvek dnes hovorí a zajtra bude robiť či nerobiť, hraničí to s podfukom. Keby sme ju zvolili, zadusili by sme tým dynamiku prvého kola, znovu by sme nechali ožiť blok tých, čo hovoria „nie“, čo pred dvomi rokmi obrali Francúzsko o jeho elán, zasa by sme predĺžili stagnáciu a slabnutie, ktorými Francúzsko trpí už tri desaťročia. Francúzsko nesmie stratiť ďalších päť rokov!