Ľudské potreby sú pohnútky na sýtenie. Nájsť primerané sýtenie je ťažká úloha, občas neriešiteľná. Napríklad mám silnú potrebu moci. Ako ju nasýtim? Je vôbec možné nasýtiť ju? Ak sa stanem predsedom, budem chcieť byť nadpredsedom. Potom cisárom a tak ďalej. Potrebu budem sýtiť čoraz nezmyselnejšie a čím viac ju budem zasycovať, tým hladnejšia bude. Koľko potrieb máme? Neurčite veľa. Každá má svoju silu a svoj spôsob sýtenia. Potreba môže byť nenasýtená, sýta a presýtená. O potrebe môžeme, ale nemusíme vedieť. Kým nie sme dýchaviční, neuvedomujeme si, ako potrebujeme dýchať. Myslím si, že som skromný: lebo byť skromný je dobrá vlastnosť, […]

Propagačné oddelenia vydavateľstiev mi nikdy neposielajú knihy, ktoré by ma eventuálne mohli zaujímať – čo ja viem, eseje o stredovekej estetike, semiotike či filozofii jazyka – ale krásne výpravné publikácie. A ja neviem, čo s nimi, ako napríklad kuchárske knihy, romány neznámych autorov, napísané v jazykoch ešte spred ich zmätenia pri stavbe Babylonskej veže. No toto nemenné pravidlo občas niekto poruší – ako teraz Adelphi, ktorý mi neprestáva posielať diela významných stredoeurópskych samovrahov, a pritom nezabúda ani na celého Simenona. Takouto cestou sa na môj stôl dostalo aj niekoľko titulov, kde sa píše o ničení kníh či o bujnení vymyslených […]


Médiá, trhy a konzumenti. Sú obavy filozofa o budúcnosť serióznych novín oprávnené? Aj keď sa kríza inzercie zdá prekonaná, noviny sú vystavené obrovským výzvam: bojujú na zmenšujúcom sa trhu a musia sa presadzovať ako informačné orgány v mediálnom prostredí nastavenom na zábavu. Na miesto patriarchálnych vydavateľov nastupujú na celom svete finanční investori, ktorí majú iný pohľad na rentabilitu svojich firiem. Ekonomická redakcia novín Die Zeit znepokojila pred tromi týždňami svojich čitateľov titulkom Dostane sa štvrtá veľmoc na bubon? Dôvodom bola alarmujúca správa, že noviny Süddeutsche Zeitung hľadia v ústrety neistému ekonomickému osudu. Väčšina spoločníkov sa chce svojich podielov vzdať. Ak […]

Príbehy vstupujú prakticky do všetkého, od spoločenského bulváru po politické aféry. Aj vy ste si už všimli, ako často sa práve v tých najpôsobivejších televíznych reklamných klipoch objavujú zvieratá, či už domáce, alebo divoké, alebo aj kulinárne upravené? A práve tieto vtipné klipy mávajú niekedy aj osud dobrých anekdot, obiehajú potom ďalej mimo televíznej obrazovky. Stretnutie človeka so zvieraťom (rovnako ako stretnutie dospelého s dieťaťom, ostatne, tiež zneužívané reklamami) je tou najľahšou cestou k príbehu. A zoológovia (osobitne herpetológovia) mi teraz prepáčia, ale pokiaľ aj hada označíme za zviera, tak stretnutím s ním sa vlastne začína ten prvý a najdôležitejší […]

Juliusa Streichera, vydavateľa Stürmera a ďalších antisemitských periodík, popravili roku 1946 za zločiny proti ľudskosti. Jeho zločiny do veľkej miery spočívali v slovách, nenávistných slovách, ktoré pomáhali legitimizovať masové vraždenie. Jestvuje všeobecný predpoklad, že slová vedia zabíjať. To je zrejme dôvod, pre ktorý pravicový holandský politik Geert Wilders nedávno tvrdil, že ak si moslimovia prajú žiť v Holandsku, “polovicu Koránu by mali roztrhať a odhodiť”. V mene viery Niet pochýb, že Korán, tak ako iné staré náboženské texty, obsahuje pasáže plné násilia o osude neveriacich. Presne tak, ako židia, ktorí dodržujú tradíciu a pri veľkonočnej hostine žiadajú Hospodina, aby zoslal […]

V šestnástom storočí v Paríži bolo obľúbenou formou zábavy sledovať upálenie mačky: mačku na pódiu vytiahli kladkou zavesenú v popruhoch a potom pomaly upaľovali. Historik Norman Davies píše: “Diváci vrátane kráľov a kráľovien sa zachádzali od smiechu, keď zviera jačalo od bolesti, zvíjalo sa, ako sa postupne pálilo a napokon zhorelo na uhoľ.” Dnes by takýto sadizmus bol vo väčšine sveta nepredstaviteľný. Táto zmena senzibility je len jedným z príkladov zrejme toho najvýznamnejšieho a zrejme aj najnedoceňovanejšieho trendu: v dlhých meandroch dejín ubúda násilia, a my dnes pravdepodobne žijeme v jednom z najmierumilovnejších okamihov nášho druhu na Zemi. V dekáde […]

Boris Jeľcin je v Rusku už dávno politicky mŕtvy. V čase, keď sa píšu jeho nekrológy, nechám na historikov, aby – dúfam, že veľkoryso – načrtli portrét tejto nejednoznačnej osobnosti, aparátčika, ktorý sa postavil proti aparátu. Zamerajme sa skôr na poststalinské Rusko a na ilúzie, ktoré ho zaslepujú. Keď tanky vojsk východného bloku rozdrvili Pražskú jar, na Červenom námestí ich stálo deväť. Deväť disidentov, deväť mužov a žien, ktorí sa odvážili vzdorovať sovietskej diktatúre. Pohlo to len niekoľkými európskymi intelektuálmi, ktorým sa podarilo zachrániť týchto osamelých hrdinov z psychiatrických liečební, kam ich zatvorila politická polícia. O dvadsaťjeden rokov však západné […]

Určite by som sa nebola rozhodla písať o Alicji Tysiacovej, ktorej poľskí lekári odmietli prerušiť tehotenstvo, hoci bolo jasné, že pôrod tretieho dieťaťa ju pripraví o zrak, keby som ju dva týždne pred tým, ako vyhrala proces na Európskom súdnom dvore, nebola stretla na ulici. Presnejšie povedané, stretla som Kazimieru Szcukovú, historičku a kritičku, keď sa práve rozprávala s krehkou ženou v čudných okuliaroch so zväčšovacími sklami, ktoré pôsobili ako ďalší pár očí. S Kaziou sme si vymenili pár slov o tom, či sa človek má niekedy zapliesť s reklamou. Ja tu, samozrejme, zastávam veľmi odvážny postoj a` la Kurt […]

V Rusku je každý človek, taxikár či funkcionár, politik, alebo intelektuál, literárnou postavou. U nás nerobíme rozdiel medzi literatúrou a životom. Pre spisovateľa je táto krajina eldorádom. Vo Francúzsku musia spisovatelia prekopať zem, len aby našli postavu. V Rusku chodia postavy po povrchu. Svojich spisovateľov od Tolstého po Pasternaka považujeme za bohov. Preto ma v románe Belasá slanina bavilo predstavovať si roku 2068 klony Tolstého, Čechova, Dostojevského či Platonova. To je môj spôsob boja proti sakralizácii literatúry. V literatúre si na rozdiel od života môžem dovoliť všetko. Zato si zakazujem nudnosť a vulgárnosť, tú slávnu “pošlosť”, ktorú nemal rád Nabokov. […]

Paríž, tri hodiny popoludní. Metro je skoro prázdne. Oproti mne si sadá mladá žena, pred má kočík, v ňom bábätko. Bábo sa na mňa usmeje. A ja naňho. Úsmev, druhý, tretí, striedame sa, najprv dieťa, potom ja – dlhá, bezslovná, ale o to srdečnejšia konverzácia. O pár staníc ďalej matka vstane a dieťa mi zakýva na rozlúčku. V nasledujúcej chvíli ku mne pristúpi muž stredného veku. „Ste pán Glucksmann?“ pýta sa. „Áno,“ hovorím. „Pozoroval som vás,“ tichým hlasom pokračuje. „Ako sa môžete usmievať na dieťa, a pritom hlasovať za Sarkozyho?“ V Paríži sú plagáty kandidáta občianskej pravice UMP premaľované hitlerovskými fúzikmi o ofinou. „Sarko-fascho“, „Sarko-Hitler“, „Sarko-Mussolini“ dočítate sa […]