Príbehy vstupujú prakticky do všetkého, od spoločenského bulváru po politické aféry.
Foto: Franka Bruns, Markus Schreiber, Michael Sohn
Aj vy ste si už všimli, ako často sa práve v tých najpôsobivejších televíznych reklamných klipoch objavujú zvieratá, či už domáce, alebo divoké, alebo aj kulinárne upravené? A práve tieto vtipné klipy mávajú niekedy aj osud dobrých anekdot, obiehajú potom ďalej mimo televíznej obrazovky. Stretnutie človeka so zvieraťom (rovnako ako stretnutie dospelého s dieťaťom, ostatne, tiež zneužívané reklamami) je tou najľahšou cestou k príbehu. A zoológovia (osobitne herpetológovia) mi teraz prepáčia, ale pokiaľ aj hada označíme za zviera, tak stretnutím s ním sa vlastne začína ten prvý a najdôležitejší príbeh ľudských dejín.
Náprotivkom dobrého klipu je televízny seriál, ktorý proti vtipnej anekdote ponúka vlečúce sa reťazové príbehy televízneho románu. Príbehy sú dnes predovšetkým nájomní pešiaci reklám a televíznych seriálov, v prvom prípade žoldnieri rýchleho nasadenia, v tom druhom vojaci úmornej zákopovej vojny, ktorá oblieha divákov po nekonečné večery.
Zneužité príbehy
Ľudský život a ľudský svet sa neskladajú z príbehov, ale len zo situácií prepojených časovou postupnosťou. Z obrovskej množiny situácií, ktorou je naša každodennosť, si vyberáme práve tie, z ktorých sa dá poskladať náš aký-taký príbeh.
Inklinovanie k príbehu patrí k prirodzenej ľudskej výbave, rovnako ako schopnosť učiť sa jazyk. Už rozprávky nás učia nielen rozlišovať medzi dobrom a zlom, ale predovšetkým ako narábať s postupnosťou, predvádzajú nám príbeh, toho budúceho sluhu aj pána našich životov. Pretože žiť vo svete bez príbehovej kauzality znamená pre nás topiť sa v mori úzkosti, človek sa potrebuje upínať k nejakému poriadku (či sa proti nemu búriť), je tvorom konštruujúcim, štruktúrujúcim, interpretujúcim.
Príbehy sú remeslom literatúry, z tejto dielne odnepamäti prichádzali mustry, ktoré nám potom slúžili pri fabulovaní našich životov, pri ich štruktúrovaní do príbehových celkov. V tom je jedno z prapôvodných poslaní literatúry, pomáha nám usporadúvať našu bežnú každodennosť, ale aj to čosi medzi nebom a zemou na ľudsky prijateľný svet. Aj príbeh je však dobrým sluhom, ale zlým pánom. Je totiž aj pascou, škaredým pokušením nájsť univerzálny kľúč, podľa ktorého by sa úplne všetko dalo veľmi jednoducho a prehľadne vyfabulovať. A keď sa obzrieme späť do 20. storočia, uvidíme, že toto pokušenie zneužili obidve vražedné totality.
Čelom k masám
Takzvanými “príbehmi ozajstného človeka” dirigovali sebaobetavú poslušnosť a sugestívnym príbehovým modelom, pretvárajúcim aj prapríbehy, mýty (germánske a utopické), viedli celé národy k štátnej a stádovitej služobnosti.
Ale nemusím chodiť zas až tak ďaleko. Pripomeňme si, ako sa v časoch sovietskej okupácie po roku 1968 dozerači znovu pokúšali nasmerovať literatúru k “príbehom ozajstného človeka”. A pretože kultúrtégri už nedokázali ustanoviť záväzný model socialistického realizmu, keďže časy sorely už boli beznádejne preč, trvali aspoň na tom, aby literatúra zostala v ohrádke čo najjednoznačnejších príbehov, ktoré v nás denne upevňujú istotu, že poriadok našich životov je ľahko dostupný a že to nie je žiadne tajomné mystérium. A čistky, ktoré sprevádzali literatúru v časoch “normalizácie”, sa netýkali iba autorov, čo sa previnili náchylnosťou k myšlienkam spoločenských a politických reforiem, ale týkali sa aj čohosi podstatnejšieho, totiž samotnej noetiky a poetiky príbehov. Podozrivý bol teda aj nežiaduci literárny experiment a vôbec všetko, čo vybočovalo z “maršrutu” lineárneho príbehu.
Literatúra mala len baviť a strhávať svojimi príbehmi k rovnako silnému individuálnemu zážitku ako futbal či hokej. S tým súvisel príkaz z päťdesiatych rokov: “čelom k masám” – požiadavka absolútnej zrozumiteľnosti a realistickosti, literárnej plebejskosti a obnovené ťaženie proti literárnym krasoduchom, estétom a intelektuálom. Iste, vtedy to už bolo úplne nezvládnuteľné a neustrážiteľné a aj takzvaná “oficiálna literatúra” už mala svoje “úlety”.
Partnerské zväzky
Ako je to teda s literatúrou a príbehmi? Povedzme, že väčšia časť literatúry žije v riadnych partnerských zväzkoch s príbehmi, ale od počiatku zaujíma k príbehom obozretný postoj, rozpráva príbeh a zároveň o ňom vyslovuje pochybnosti. Táto skutočnosť stojí už na počiatku románovej cesty, veď pôvodným zámerom Cervantesovho Dômyselného rytiera bolo spochybniť rytierske príbehy. Sú romány, ktoré majú príbehovú iróniu už priamo na štíte, ale ukážte mi, prosím, ktorýkoľvek naozaj skvelý román z ktorejkoľvek doby, v ktorom by som nenašiel aspoň jedinú “zlomyseľnú vetičku”, čo by jeho príbeh spochybnila.
Dobrá literatúra rozhodne nie je dobráckou symfóniou života, či len príjemnou zábavou, ale aj poslom pochybností. A to platí bezo zvyšku v každej dobe. Príbehy sú pre život nevyhnutné, bez nich by sme nedokázali žiť, ale zároveň je veľmi dobré vedieť, že sú len našou konštrukciou, vecou našej invencie, len interpretáciou skutočnosti.
Konzumný realizmus
Literatúra sa otriasla zo svojich spoločenských povinností, pretože pádom múrov stratili zmysel témy “búrania múrov”, a tak témy občianske vystriedali témy existenciálne, ktoré sú napokon vlastným domovom literatúry. A u nás ich tie občianske dlhý čas suplovali. Obrazne povedané, namiesto totalitných múrov prišli múry holanovské, ale porozumieť im si žiada omnoho viac osobnej účasti.
Literatúra spochybňujúca príbehy bola vždy nepohodlná a existenciálne príbehy sú pravým termitiskom a arénou pochybností, takže nečudo, že väčšina čitateľov prebehla od náročnejšej literatúry k literatúre zabávačskej, k literatúre vopred prispôsobenej filmovým či televíznym scenárom. No najzaujímavejšie na tom je, že tak ako u nás po reálnom socializme nastal akýsi reálny kapitalizmus, tak aj po reálnom socializme, sorele, prišiel konzumný realizmus, akási korela.
Ide skoro až o zrkadlovú analógiu: niekdajšieho ideologického strážcu sorely vystriedal – už tiež ideologický – strážca korely . A keby som teraz mal prehovoriť per os akéhosi Ždanova trhovej kultúry, najskôr by som zdôraznil, že literatúra musí byť postavená len na výrazne zrozumiteľnom príbehu a že všetko ostatné sú len omyly a slepé uličky. Príbehu by som prikázal, že nás musí doslova strhnúť a musí byť skôr plebejský než intelektuálsky, čiže opäť “čelom k masám”, aj keď tie masy tentoraz môžu byť o čosi menej masové. Oheň a síru by som vychrlil na literatúru, ktorá sa rýpe v autorskom egu, namiesto aby priniesla príjemný príbehový relax vystresovaným podnikateľom, a tým, s ktorými sa pracovný trh čudne pohral, aspoň chvíľkové zabudnutie a únik v silnom príbehu, strhujúcom ako futbalový zápas.
Vypľul by som jedovatú slinu na krasoduchov a sofistikovaných estétov, čo si mysleli, že utečú pred korbáčmi pracujúceho ľudu do kapitalistického bezpečia.
No cnelo by sa mi za nástrojmi veľkých čistiek, ktoré aspoň na nejaký čas vymietli literárnu scénu od renegátov príbehov. Inak povedané, tiekol by som s prúdom. Žijeme totiž pod vládou korely a v čase zahltenom príbehmi. Ibaže táto nadupanosť príbehmi znižuje ich špecifickú váhu a robí z nich ľahký tovar. Príbehy vstupujú prakticky do všetkého, od spoločenského bulváru po politické aféry, a naša politická scéna nesmeruje k veľkým víziám, ale upravuje sa do úst rozprávačov zábavnej korely , je zábavne zapríbehovaná.
Jediný bod
A čo je príčinou toho neustáleho premnožovania populácie príbehov? Žijeme totiž v svojím spôsobom vyprázdnenom priestore, v akomsi provizóriu, ktoré môže mať podobu vákua. Tým nemyslím politické a spoločenské usporiadanie, ale spoločenskú a politickú mentalitu, tú neprítomnosť vízií na všetkých úrovniach. Práve toto vákuum je príčinou zahltenosti príbehmi, vákuum si ich zo všetkých strán sťahuje svojím podtlakom.
Prirodzeným náprotivkom príbehu je bezpríbehovosť. No nie ako bezútešná vyprázdnenosť od príbehov, ale ako druhá strana tej istej mince. Vedľa literatúry stojacej na príbehu existujú literárne diela, ktorých sila nie je v príbehu, ale v sústredení sa na jediný bod, či už ním je úporné hľadanie mechanizmu našej pamäti (Proust), alebo koncentrovaná irónia prenikajúca ako žeravá ihla všetkými vrstvami spoločenského aj individuálneho vedomia (Musilov Muž bez vlastností). Príbehy tu len slúžia tomuto sústredeniu. A táto literatúra je zasa analógiou hlbokej bezpríbehovosti, ktorá zakladá silnú duchovnú integritu ľudí žijúcich mimo “víchra udalostí” a mediálnej pozornosti. A nemusia to byť práve budhistickí mnísi či básnici vo svojich “jastrabích vežiach”, ale trebárs aj rádové sestry v hospici. Je azda jasné, čo chcem povedať. Bezpríbehovosť, či v živote, alebo v literatúre, je vždy vecou menšín, ale som presvedčený o tom, že to sú práve tie zlaté tehly v stavbe sveta.
Celok literatúry si tiež môžeme predstaviť ako pyramídu, s niekoľkými najvýznamnejšími knihami na špici, v ktorých sa stretávajú príbehy s bezpríbehovosťou v tej najzázračnejšej jednote a ich vplyv zasahuje najbližšie poschodie pyramídy. A to zasa odovzdáva impulz do nižších vrstiev. Až nakoniec po dlhšom čase zostúpi na prízemie pyramídy.
A pretože literatúra nie je svetom uzavretým do seba a všetky múzy sa oddávna promiskuitne pária, je dobré vidieť a počuť, ako ten istý proces prebieha vo výtvarnom umení a hudbe. A náš najslávnejší maliar František Kupka sa náhli od svojho príbehu z obrazu Radosť, na ktorom dve dámy rajtujú na valachovi a poníkovi, k postupne čoraz väčšej bezpríbehovej abstrakcii. Ale príbeh sa aj vo výtvarnom umení opäť vracia (napríklad v novej figurácii pop-artu, ale aj v postkonceptuálnom umení), aby sa potom opäť vzďaľoval, pretože tým kyvadlovým pohybom umenie aj žije, je ako oscilátor v hodinovom stroji.
Bradburyho predpoveď
Príbeh nie je mysliteľný bez svojho náprotivku, bezpríbehovosti. V čase korely však táto dualita nie je viditeľná. Ale literatúru nemožno uzavrieť do zvieracej kazajky jediného preferovaného typu. Nemá svoju jedinú, čiže len lineárnu podobu s dobre vygradovaným rozprávaním. Je rozmanitá, tak ako sú rozmanití ľudia. Má ich pestrosť a vynaliezavosť, rozličnosť ľudských osudov a ich objavných interpretácií, dokáže sa rozklenúť od príbehov napínavých mordov cez magické báje až k tej bezpríbehovosti. Prechádza neustálym vývojom, ale je zároveň stále prítomná v celom potenciáli svojich možností. Tak ako som vďačný svojmu životnému príbehu za to, že som sa smel vo svojich rozličných profesiách stretnúť s najrozmanitejšími ľuďmi, s tou najpestrejšou škálou zaujímavých osudov, rovnako som vďačný literatúre, že si môžem čítať tak Tolstého a Dostojevského, ako Fredericka Forsytha a Patriciu Highsmithovú, striedať ich s Philipom Rothom, Bellowom, Perecom, Joyceom, Borgesom, Babeľom, Buninom, Nabokovom, Sorokinom aj Roaldom Dahlom, vracať sa k Proustovi, Faulknerovi, Mailerovi, ale aj Chandlerovi, Škvoreckému, Milanovi Kunderovi, Věre Linhartovej a Juliovi Cortázarovi, ak mám spomenúť aspoň zopár príkladov z obrovského bohatstva, ktoré mi dáva možnosť chvíľu sa tryskom rútiť na koni napínavého príbehu, potom s pôžitkom blúdiť v labyrinte Cortázarovho Neba, pekla a raja, alebo zasa sledovať osudy milovaných aj nenávidených Dostojevského románových postáv, či v ohromení ustrnúť pred obludne zväčšenými Perecovými detailmi. Literatúra zahrnuje celý priestor života so všetkým jeho bohatstvom, stále pendluje medzi príbehom a bezpríbehovosťou, žije nielen dobrodružstvom príbehu, ale aj dobrodružstvom myslenia. Ale to je jej nesporná prednosť, a nie omyl.
Príbehy však dnes, bohužiaľ, skôr než v literatúre naozaj viditeľne prebývajú predovšetkým v tých niekoľkých výnimočne nápaditých reklamných klipoch a v televíznych seriáloch, a ich nudná úmornosť akoby imitovala každodenný život bez vízií. Napriek záslužnému a obdivuhodnému úsiliu organizátorov knižných veľtrhov čitateľov náročnejšej literatúry ubúda. Ale ak raz príde tisícročná ríša korely a zostane možno len päť, možno sedem čitateľov, tí ponesú celú budúcnosť literatúry, tak ako to predpovedal Bradbury v 451 stupňoch Fahrenheita.