Foto: A. Abbas / Magnum Photos
Juliusa Streichera, vydavateľa Stürmera a ďalších antisemitských periodík, popravili roku 1946 za zločiny proti ľudskosti. Jeho zločiny do veľkej miery spočívali v slovách, nenávistných slovách, ktoré pomáhali legitimizovať masové vraždenie. Jestvuje všeobecný predpoklad, že slová vedia zabíjať. To je zrejme dôvod, pre ktorý pravicový holandský politik Geert Wilders nedávno tvrdil, že ak si moslimovia prajú žiť v Holandsku, “polovicu Koránu by mali roztrhať a odhodiť”.
V mene viery
Niet pochýb, že Korán, tak ako iné staré náboženské texty, obsahuje pasáže plné násilia o osude neveriacich. Presne tak, ako židia, ktorí dodržujú tradíciu a pri veľkonočnej hostine žiadajú Hospodina, aby zoslal svoj hnev na tých, čo “Ho nepoznajú” a ako mnohí kresťania veria, že tých, čo sa nehlásia k ich viere, čaká peklo, aj moslimovia sú vedení k tomu, že zabíjanie nepriateľov islamu môže byť legitímne. No sú slová Koránu skutočne hlavnou príčinou politického násilia na Blízkom východe a v Európe, spáchaného v mene viery?
Tí, čo pália knihy, a tí, čo si robia zo slov fetiš, by povedali áno. Ale zostáva aj priestor na skepsu. Islamistickí teroristi totiž používajú Korán na legitimizáciu svojich vražedných činov, ale skutočné príčiny ich svätej vojny sú politické, a nie teologické.
Ich hlavnými nepriateľmi sú sekulárne diktatúry na Blízkom východe, podľa nich skorumpované dekadentným Západom bez duše. Táto revolučná agenda účinkuje na nelojálnych európskych moslimov. Cenzurovanie Koránu to nezastaví. Nie že by som sa chcel dotknúť Koránu či židovskej Haggadah, odkiaľ pochádza vyššie citovaná rozhnevaná pasáž, existuje ešte iná analógia – ktorou je diskusia o násilí vo filmoch či pornografii. Dokážu prekypovať nenávisťou. Ale či ľudia preto páchajú zločiny? Pravdepodobne nie.
Je toľko nenávistných slov – v románoch, operách, kabaretných predstaveniach, v kostoloch, mešitách, komiksoch, rozhlasových talk šou!
Musí existovať rovnováha medzi našou túžbou po slobode slova a ochranou proti potenciálnemu násiliu. Väčšina demokracií vrátane Spojených štátov, ktoré majú v ústave zakotvenú ochranu a slobodu slova, má zákony zakazujúce používať slová, ktoré podnecujú k násiliu.
Umravniť texty
Môžete povedať, že nenávidíte islam, ale nesmiete povedať, že nenávidíte moslimov a že by ich bolo treba vyzabíjať. Niektoré demokracie, napríklad Francúzsko a Nemecko, používajú zákony aj na to, aby vylúčili názory popierajúce holokaust, aj napriek tomu, že tu nehrozí násilie. Niekde existujú zákony zakazujúce urážať ľudí na základe ich rasy či vierovyznania. A niektorí veriaci sa snažia umravniť svoje staré sväté texty. Mnohé moderné verzie Hagaddah urážlivé pasáže vypúšťajú.
No človek ľahko zájde priďaleko. Keď budeme cenzurovať čokoľvek, čo by sa mohlo niekoho dotknúť, budeme tým podkopávať naše právo na slobodu slova. V nedávnej inscenácii Čarovnej flauty v New Yorku anglický preklad libreta, ktoré sa spievalo v nemčine, vynechal všetky neslušnosti na adresu žien a tmavej pokožky Maura Monostata. To je jasný príklad toho, ako sa to dá prehnať. Mozartov libretista Emanuel Schilkaneder mal veľmi ďaleko k propagovaniu agresivity voči ženám a černochom. Niektorí moslimskí zelóti sú presvedčení, že každá “urážka” Proroka znamená svätú vojnu a že dotyčný bezočivec by mal zomrieť. Ale rozhodne nemôžeme viniť Satanské verše Salmana Rushdieho či dánske kresby zo zámerného podnecovania k násiliu.
Problém Geerta Wildersa a ďalších, ktorí by chceli zakázať časti Koránu, ktoré považujú za nebezpečné, je v tom, že odmietajú uznať kontext. Nejde len o to, aké slová sa vyslovia, ale aj o to, kto ich povie, kde a komu. Sebaironický židovský vtip znie inak, keď si zavtipkuje gój. Jazyk, ktorý používajú čierni rapoví umelci, keď hovoria o iných černochoch, začne byť oveľa toxickejší, keď sa použije v belošskej rozhlasovej talk šou. Násilie v pesničke heavy metalovej skupiny by bolo oveľa znepokojivejšie, keby tie isté slová hovoril mocný politik.
Osobitná príťažlivosť
Pri zakazovaní nenávistných slov je podstatné ukázať, že sú to slová, ktorých cieľom je spôsobiť násilie a že je navyše veľmi pravdepodobné, že by sa im to podarilo. Zakazovať či cenzurovať historické texty nemá veľký zmysel, pretože tieto texty môžu byť zasadené do rámca čias, v ktorých boli napísané. Čítanie Mein Kampfu viedlo v minulosti k masovému vraždeniu, sotva k nemu však môže viesť dnes. Na druhej strane Nemci majú možno väčšie právo zakazovať knihy, než povedzme Briti. Samozrejme, je tu problém s veriacimi, ktorí považujú dávne texty za slová Boha a ako také za platné pre všetky časy. Ale namiesto zakazovania či cenzurovania kníh by sme sa mali sústrediť na to, na čo sa využívajú. Ak sa využívajú na to, aby vyprovokovali násilie, tak ľudia, ktorí to robia, porušujú zákony a musia sa z toho zodpovedať.
Najhoršie je, že zakazovať knihy znamená fetišizovať ich. Z tých, čo zákaz neposlúchnu, budú martýri: martýri viery, ale aj martýri slobody slova. A všetko, čo je zakázané, má osobitnú príťažlivosť. Ústavné právo povedať takmer čokoľvek vedie občanov Spojených štátov k pomerne veľkej, možno až priveľkej opatrnosti vo využívaní tohto práva. Tak ako obsesívna túžba po pornografii, aj nutkanie používať násilnícke slová má sklon silnieť, ak sex či sloboda slova nie sú k dispozícii.