Ľudské potreby sú pohnútky na sýtenie. Nájsť primerané sýtenie je ťažká úloha, občas neriešiteľná. Napríklad mám silnú potrebu moci. Ako ju nasýtim? Je vôbec možné nasýtiť ju? Ak sa stanem predsedom, budem chcieť byť nadpredsedom.
Potom cisárom a tak ďalej. Potrebu budem sýtiť čoraz nezmyselnejšie a čím viac ju budem zasycovať, tým hladnejšia bude.
Koľko potrieb máme? Neurčite veľa. Každá má svoju silu a svoj spôsob sýtenia.
Potreba môže byť nenasýtená, sýta a presýtená.
O potrebe môžeme, ale nemusíme vedieť. Kým nie sme dýchaviční, neuvedomujeme si, ako potrebujeme dýchať. Myslím si, že som skromný: lebo byť skromný je dobrá vlastnosť, a rodičia ma vychovali vo viere v dobro. Ale neznesiteľne, áno, neznesiteľne potrebujem chválu. Kým ma nepochvália, som nepokojný a nespokojný. Uvedomujem si, že dychtenie po pochvale protirečí skromnosti? Som dobrý človek, ale: neskromne, bezuzdne potrebujem obdiv a chválu okolia. Som teda dobrý? Vo svojom sebahodnotení mám veľa neporiadku. Nevyriešim ho, život v miernom etickom neporiadku je príjemný.
Potreby sa môžu zastupovať, ak nie sú nevyhnutné pre prežitie. Smäd nemôže zastúpiť iné sýtenie. Ale potrebu vypočuť si operné predstavenie môže zastúpiť potreba kúpiť si žiaducu knihu. Nestal som sa veľkým učencom, ako som sníval, ale stal som sa štátnym tajomníkom. Dokonca sa môžem presviedčať, že štátny tajomník je viac ako učenec.
Presýtenie potreby môže byť dôležitým zaisťovacím mechanizmom. Lev sa prežerie, keď svorka uloví zebru a mäsa je nadbytok, zaisťuje sa proti nedostatku v budúcnosti. Ale presycovanie sa je aj symptómom akejsi zvrhlosti. Pripomína sa nám pažravosť bohatých Rimanov na hostinách. Len bohatých Rimanov? Človek potrebuje topánky. Koľko? Napríklad desať párov. Občas sa ktosi chváli, že má tristo párov topánok. Prečo? Prečo sa presycuje nielen zbytočne, ale aj groteskne? Starnúca dáma má hrubnúce nohy, ktoré už nikoho eroticky neupútajú, ale musí mať tristo párov topánok. Stačili by jej papuče, dva páry.
Keď zablúdime do siete potrieb a sýtení, sme v bludisku. Môžeme pozorovať, ak sme pozorní a vieme, čo pozorujeme, fascinujúce konfigurácie.
Pozorujme ľudí v ich prirodzenom svete. Pre uspokojovanie svojich potrieb majú nedostatok, dostatok alebo nadbytok materiálu. Napríklad básnik má nedostatok nadania, aby napísal dobré básne, ale má nadbytok peňazí, aby si zaistil sladký život.
Myslím si, že ľudia sa snažia zaistiť si malý nadbytok materiálu: to je akýsi zákon ľudskej prirodzenosti. Priemerní človiečikovia, akých je rozhodujúca väčšina v ľudstve.
Malý nadbytok pri priemernej, mierne rozšírenej reprodukcii zaisťuje istotu, je rezervou, ktorá nás chráni.
Veľkému nadbytku sa (my človiečikovia) vyhýbame, lebo by nás zaťažil: napríklad zodpovednosťou, náročnosťou údržby. Chceli by ste zdediť Bratislavský hrad? Čo by ste si s ním, preboha, počali? Mierny nadbytok nie je luxus, je nevyhnutnosť, pre pokoj duše, ale napríklad aj pre potrebu sebaúcty – viem si zadovážiť pevné miesto v živote.
Ale: v každom človiečikovi drieme sen o veľkosti. Občas, nie nadlho, preboha, chcem vybočiť. Oldřich Nový vo svojom, myslím si, geniálnom Kristiánovi ukázal nie výnimočného človeka, ale človiečika vôbec.
Nadbytok občas má byť väčší, vybočenie má byť nápadnejšie, priemernosť môže vyzerať nadpriemerne. Dôležité je: že zbytočne. Sloboda je krásna nie vtedy, keď musí byť, ale vtedy, keď je zbytočná. Človiečik si kúpi drahý kožuch, ktorý nepotrebuje: azda si ho oblečie len niekoľkokrát v živote, ale: má drahý kožuch, aký majú len veľké dámy a veľkí páni. (Kožuch sa uloží do skrine, napustí sa prípravkom proti hmyzu, úzkostlivo sa chráni: jeho používanie už nie je veľkopanské: okamih veľkosti sa skončil, prišiel ?as trvalej malosti.)
Luxus je korenie málo ochuteného života malých človiečikov.
Luxus dovoleniek: Človiečik sa v Grécku ubytuje vo štvorhviezdičkovom hoteli. Hrdlačí rok, aby sa týždeň cítil ako boháč. Potrebuje tento trochu dojemný, trochu smiešny luxus? Skeptik povie – nepotrebuje. Ale človek s porozumením povie (lebo si rozumie, rozumie svojmu človiečikovstvu): potrebuje. Poznaj sám seba, znie veľké a uctievané heslo. Ale Sokrates by bol mal povedať: “Maj o sebe malé podporné ilúzie. Malé, lebo veľké môžu byť ničivé.”
Apotom existujú veľkí. Teda veľký je, kto si prisvojí status veľkého. Napríklad páni a dámy si myslia, že sú celebrity. Pohybujú sa v akejsi smotánke. Smotana je husté a mastné prostredie, málo priehľadné, lepšie je pohybovať sa v čistej priezračnej vode. Celebrita si myslí, že je celebrita, vo svorkách celebrít je vzájomná súhra a podpora, celebrity si vzájomne veria, že sú celebrity.
Je veľa druhov celebrít podľa okolností a prostredia. Napríklad parlament je zbierka celebrít. Môžeme si všimnúť, s akou prirodzenou autoritou pán poslanec debatuje s policajtom, ktorý ho prichytil pri priestupku. Speváčik je celebritou medzi speváčikmi. Učenec medzi učencami a tak ďalej.
Keby nebolo malých, neboli by veľkí. Veľkí musia presviedčať malých, malí sa radi nechajú presvedčiť, že veľkí sú veľkí. Toto je veľký trik ľudskej duše. Chceme byť slobodní, autonómni, ale prirodzene, pre akúsi vrodenú potrebu hľadáme záštitu. Všimnime si neuveriteľnú vec: slávny spevák sa vezie z divadla, kde nadchol verejnosť, diváci ho oslavujú, pred divadlom vypriahnu kone a ťahajú koč sami. Premenia sa na kone – od nadšenia, že môžu slúžiť veľkému. Pred veľkými sme nielen malí, ale ponižujeme sa na menších, ako sme.
Veľkí rastú našou poníženosťou. Robí sa akýsi okruh: malí – veľkí – malí – veľkí atď. Celebrita, či je speváčik, či prednosta úradu, či len malý, ale nafúkaný parazit, má – tak to cíti ako takmer božské poslanie, z milosti božej – hovorievalo sa a dosiaľ sa hovorieva, právo na luxus, teda na mohutný, očividný nadbytok. Luxus veľkých, celebrít nie je občasný a zbytočný. Veľký ho nevyhnutne potrebuje, aby si udržal úctu malých.
Preto diktátori budovali gigantické budovy. Preto cári hromadili nesmierne poklady. Preto herečka musí mať kožuch z leoparda a pán veľkopodnikateľ musí mať exkluzívne, drahé milenky, ktoré sa chvália svojou drahotou.
Malí človiečikovia sa pozerajú na nesmiernosť veľkých. Napoleon si všimol, že od vznešenosti k smiešnosti je krôčik. Čudné, Napoleon mal zmysel pre vznešené gestá. My človiečikovia obdivujeme smiešnych, ktorí sa malým, sebavedomým krôčikom stali vznešenými. Luxus je nástroj tejto pozoruhodnej transformácie.