Propagačné oddelenia vydavateľstiev mi nikdy neposielajú knihy, ktoré by ma eventuálne mohli zaujímať – čo ja viem, eseje o stredovekej estetike, semiotike či filozofii jazyka – ale krásne výpravné publikácie. A ja neviem, čo s nimi, ako napríklad kuchárske knihy, romány neznámych autorov, napísané v jazykoch ešte spred ich zmätenia pri stavbe Babylonskej veže.
No toto nemenné pravidlo občas niekto poruší – ako teraz Adelphi, ktorý mi neprestáva posielať diela významných stredoeurópskych samovrahov, a pritom nezabúda ani na celého Simenona. Takouto cestou sa na môj stôl dostalo aj niekoľko titulov, kde sa píše o ničení kníh či o bujnení vymyslených kníh. Vidí sa mi správne písať o tom teraz, keď prebieha v Taliansku verejná polemika režiséra Ermanna Olmiho s politikom Olivierom Dilibertom o “priklincovaných knihách”, na ktorej sa však nemôžem zúčastniť. Bol som celé týždne preč a Olmiho film Centochiodi (Sto klincov) som nevidel. Predstavujem si ho síce ako krásny, ale nemôžem sa vyjadrovať k niečomu, o čom nič neviem.
Knihy sa ničia. Nie náhodne sa záslužná každodenná relácia Rádia 3 o knihách volá 451 stupňov Fahrenheita, narážajúc na slávny Bradburyho román o pálení kníh. Ray Bradbury však nevynašiel nič nové, dejiny sú plné blčiacich hraníc s knihami – mapuje ich kniha Fernanda Báeza Všeobecné dejiny ničenia kníh. Od sumerských tabuliek po vojnu v Iraku – vydal ju istý fajnšmekerský vydavateľ a distributér vzácnych kníh Viella. Nehľadiac na niekoľko nepresností – ako napríklad tvrdenie, že v mojom Mene ruže sa vraj tvrdí, že druhú knihu Aristotelovej Poetiky zničila cirkev (moja osobná zlosť na zasahovanie súčasnej cirkvi do záležitostí mojej krajiny by ma nikdy nedonútila takto hrozne očierniť úctyhodnú inštitúciu, akou bola cirkev v stredoveku) – knihu treba čítať, lebo z nej naskakuje husia koža.
Lenže knihy nie vždy zapadli prachom zabudnutia preto, že sa ich ktosi zlý rozhodol zničiť. “Damnatio memoriae” voči knihe môže mať najrozličnejšiu podobu, ako nám to potvrdzuje Simone Berni či už v knihe Poľovačka na zakázané knihy, alebo v knihe Knihy zmiznuté v ničote. Pri ich čítaní sa človeka zmocňuje podozrenie, že mnohé zo spomínaných kníh si ani iný osud nezaslúžili.
No vo všeobecnosti je dobré, že knihy prežívajú, aj keď sú v nich popísané somariny, ak pre nič iné, tak pre rešpektovanie iného názoru, a ak majú zmiznúť, nech je to zo štatistického rozhodnutia čitateľov, a nie zásahom cenzora.
Ako zabrániť skutočnosti, že knihy miznú? Niekedy sa to dá fatalizmom. Niekde som napísal, že pri čítaní Aristotelovej Poetiky sa dajú vystopovať názvy nespočetného množstva tragédií, ktoré sa však nezachovali. Kto tvrdí, že sa nezachovali preto, lebo zato nestáli a že Aischylos, Sofokles či Euripides, ktorí mali lepšie styky, pretlačili svoje diela na úkor svojich kolegov, ktorí nemali také ostré lakte? O čo sme prišli? To sa nikdy nedozvieme a možno je to dobre, lebo rozhodne lepšie poznať naspamäť dva či tri najvýznamnejšie mýty ako mať bledomodrý šajn o stovke mýtov, no vzápätí ich všetky zabudnúť.
Takže knihy miznú iba v istom období. Uvedomujete si napríklad, že stredovek ignoroval celého Platóna okrem jeho diela Timaios a z latinských básnikov uznával len Vergília, Statia a Lukiana? No a čo? Nič sa nedeje, toto nezabránilo, aby táto epocha priniesla Božskú komédiu, len tak mimochodom, a potom v renesancii sa zasa všetko znova odkrylo. Stačí vydržať, knihy vždy zvíťazia.
A napokon, je aj spôsob, ako sa vyrovnať s miznutím kníh: vymyslieť si neexistujúce. Všetci – aspoň okruh mojich priateľov a známych, čo nepoužívajú mobil – poznajú zoznam kníh z opátstva San Vittore, ktorý vypracoval Rabelais a obsahuje fascinujúce diela, ako napríklad Ars honeste petandi (Vznešené umenie prdenia) či De modo cacandi (O kakaní). Tieto knihy nikdy neexistovali, no iste by boli lepšie než mnohé, čo existujú či existovali. Tomuto literárnemu žánru je venovaná kniha Imaginárne knižnice a horiace hranice s knihami, v ktorej nájdeme historické texty o tejto rafinovanej téme.
Ako je možné, že v čase víťazstva kníh na internete vychádza toľko kníh o knihách? Možno presne z tých istých dôvodov, z ktorých všade vyrastajú mnohoposchodové knižnice, čo navštevujú všetci tí mladí ľudia, ktorí podľa sezónnych apokalyptikov údajne prestali čítať. Oproti krehkosti internetu, ktorého som oddaným používateľom a ktorý už onedlho bude obsahovať všetky knihy sveta, no kde jednotlivé stránky miznú zo dňa na deň ako jarný sneh na slnku, a stačí jedna letná búrka a vymaže všetko, kniha zostáva ako záruka trvanlivosti, žiada sa mi povedať priam večnosti – a prežije aj horiacu hranicu.