Daniel Kehlmann sa v Oknách do sveta z okna nepozerá na Berlín. Snažím sa nevšímať si výhľad z okna. Keď sedím za písacím stolom, otáčam sa k nemu chrbtom. Keď zdvihnem oči – hoci dnes už nikto nedvíha oči od práce, odvracia ich od monitora – vidím iba chrbty kníh na policiach. Nevidím šikmé podkrovné okno za sebou a pod ním oblúk Sprévy, hlavnej berlínskej rieky, a v diaľke za ním fasádu veľkolepého Múzea Bode; a predovšetkým nevidím tri mosty s prúdmi áut a chodcov, pod ktorými sa hore-dolu plavia obrovské nákladné lode. Niektoré vezú náklad a z iných reve […]

Tony Judt, autor monumentálnych dejín povojnovej Európy, Postwar, (Povojnová Európa)  a verejný intelektuál, známy ostrými polemickými esejami o americkej zahraničnej politike, štáte Izrael a o budúcnosti Európy, zomrel v piatok vo svojom byte na Manhattane. Mal šesťdesiatdva rokov. Správu oznámila New York University, kde Tony Judt mnoho rokov učil. Smrť spôsobili komplikácie amyotrofickej laterálnej sklerózy, (ALS) ochorenia známeho aj pod názvom Lou Gehrigova choroba, diagnózy, o ktorej sa dozvedel v septembri 2008. Choroba ho v priebehu niekoľkých mesiacov paralyzovala a znemožnila mu normálne dýchanie – dýchať mohol už len s mechanickou pomocou, no neprestal prednášať a písať. Ako napísal v januári tohto roku v eseji, ktorá vyšla v The New York Review of […]

Orhan Pamuk sa v Oknách do sveta pozerá na Istanbul. Väčšinu času trávim tým, že v duchu tvorím ďalšiu vetu. A kým mi myseľ zaneprázdňujú slová, oči sa mi samé od seba odpútajú od stránky a od špičky plniaceho pera. Posledných pätnásť rokov sa mi z okna môjho istanbulského bytu núka tento výhľad. Po ľavej strane je Ázia a uprostred Bosporus, ktorý sa otvára do Marmarského mora a ostrovy, kde päťdesiatosem rokov trávim každé leto. Napravo je vchod do Zlatého rohu a časť mesta, ktorej istanbulskí občania hovoria Staré mesto – po štyri storočia tu sídlila Osmanská dynastia a ostal po nej Palác Topkapi, chrám Hagia Sofia a Modrá […]

Dvetisíc rokov Židia silu poznali len v podobe rán, ktoré sme museli znášať. Pred niekoľkými desaťročiami sme sa naučili sami používať silu – a nechali sme sa omámiť jej mocou. Kladivo a klinec Pred založením Izraela sa značná časť židovského obyvateľstva Palestíny, najmä členovia extrémne nacionalistickej skupiny Irgun, nazdávali, že vojenskú silu možno použiť na dosiahnutie akéhokoľvek cieľa: aby vyhnali z krajiny Britov a zahnali Arabov, ktorí boli proti vzniku nášho štátu. V prvých rokoch existencie Izraela premiéri ako David Ben-Gurion a Levi Eshkol našťastie dobre vedeli, že použitie sily má svoje hranice a uchyľovali sa k nemu len ako k poslednému východisku. No od čias Šesťdňovej vojny […]

“Moja hlavná chyba bola v tom,” povedal prezident Obama počas nedávnej tlačovej konferencie, “že som veril, že naftové spoločnosti si s podobnými katastrofami vedia poradiť“. Veľmi si vážim pán prezident ako mimoriadne inteligentného človeka, neviem však pochopiť ako niekto, kto má čo len základnú predstavu o nekonečnom prúde katastrof, ktoré sprevádzajú celé dejiny mamutích korporácií, patriacich k najchamtivejším hráčom na tejto planéte, môže veriť, že si „vedia poradiť“ s katastrofami. Nemáme tu predsa do činenia s malými lordmi Fauntleroymi, u ktorých sa môžeme spoľahnúť, že sa budú riadiť dákym imaginárnym mravným kódom. Máme do činenia s nenásytnými armádami obchodníkov, ktoré naslepo vŕtajú na morskom dne […]

Všetky vysvetlenia, ktoré sa uvádzajú na vysvetlenie obrovskej zadlženosti, ktorá Grécko prinútila vyžiadať si medzinárodný záchranný balík, sú ekonomického rázu: grécke rozpočtové schodky, nedostatočná miera transparentnosti a neuveriteľná miera korupcie, ktorú symbolizujú výrazy „fakelaki“ (hnedé obálky s úplatkami) a „rousfeti“ (politické službičky). Grécka kríza však má aj hlbšiu príčinu, o ktorej si nikto netrúfne hovoriť, pretože je osudovejšia: je to jeho zemepisná poloha. Grécko je položené na mieste, kde sa historicky málo rozvinutý stredozemný svet prelína s Balkánom, a táto skutočnosť má pre jeho politiku a ekonomiku ďalekosiahle dôsledky. Rozhodnutie severnej Európy prijať do menovej únie krajinu ako Grécko ukázalo, nakoľko ambiciózny je […]

Jednou z najväčších vymožeností modernej éry Ameriky je, že sme vytvorili spravodlivejšiu spoločnosť. Pred šesťdesiatimi rokmi medzi najvyššími vrstvami dominoval takzvaný protestantský establišment, ako to nazval E. Digby Baltzell alebo, podľa C. Wrighta Millsa, mocenská elita. Ak váš otec študoval na Harvarde, mali ste deväťdesiatpercentnú šancu, že prijmú aj vás, a od tej chvíle ste mali vyšliapanú cestičku nahor. Mnohí Američania, ktorých romantika takéhoto heroizmu nenadchýna, sú vydesení. Odvtedy sme dali príležitosť ženám, Afroameričanom, Židom, Talianom, Poliakom, Hispáncom a príslušníkom mnohých ďalších skupín. Vytvorili sme nové kritériá na meranie úspešnosti. Dnes už menej záleží na tom, či človek patrí k spoločenskej smotánke. Oveľa […]

Dnes si připomínáme dvacáté výročí pádu Berlínské zdi. Když se nyní ohlížíme zpět, obvykle vzpomínáme na zázračný charakter událostí, jichž byl tento den počátkem: jako by se sen stal skutečností, komunistické režimy se zhroutily jako domečky z karet a svět se náhle změnil způsobem, který byl ještě před několika měsíci naprosto nemyslitelný. Kdo by si kdy jen pomyslel, že se v Polsku budou konat svobodné volby, z nichž jako prezident vzejde Lech Wałęsa. Když však euforie sametových revolucí vyprchala a z jejich povznášejícího oparu se vynořily drsné kontury nové demokraticko-kapitalistické reality, dostavilo se nevyhnutelně zklamání, které se nejprve projevovalo jako nostalgie po “starých […]

Základný pocit, ktorý v celej Európe, ale najmä vo Francúzsku, vyvolalo zvolenie Baracka Obamu za prezidenta je jednoznačne závisť. Uvedomujeme si, že Barack Obama – zatiaľ – nevyriešil všetky ekonomické problémy a že presvedčivé výsledky sa sotva dostavia v najbližšom čase. Výsledky ekonomickej politiky našich vedúcich predstaviteľov tiež nie sú zvlášť presvedčivé.  To všetko je nám jasné. Napriek tomu závidíme, lebo Američania sú na svojho prezidenta tak očividne hrdí. A najhoršie je, že Američania Barackovi Obamovi veria. Ako radi by sme cítili niečo podobné k našim prezidentom a politickým lídrom. Naši prezidenti a politickí lídri závidia ešte viac než my. Akoby nechápali, prečo ich nemilujeme tak, ako […]

Potrubár bez licencie, zvaný aj Inštalatér Joe, v posledných sekundách, ktoré mu ostávajú z povestných warholovských 15 minút slávy, nelení, a tento mesiac sa chystá vydať knižku. Mám pre Joea otázku: chceli by ste, aby som vám prišiel opraviť pretekajúci záchod? Asi odpoviete, že nie. A ja nechcem, aby ste vy písali knižky. Zvlášť v dobách, keď toľkým dobrým románopiscom knižky nevychádzajú. Keď sa nečítajú množstvá pozoruhodných príbehov. Keď vydavateľstvá hádžu strhujúce memoáre o hlavy autorom, ktorí sa nad nimi roky trápili. A keď spisovatelia v Iráne, Severnej Kórei a Číne musia bojovať s prísnou cenzúrou. Pravidlá hry Joe, zvaný […]