Daniel Kehlmann sa v Oknách do sveta z okna nepozerá na Berlín.
Kresba: Matteo Pericoli
Snažím sa nevšímať si výhľad z okna. Keď sedím za písacím stolom, otáčam sa k nemu chrbtom. Keď zdvihnem oči – hoci dnes už nikto nedvíha oči od práce, odvracia ich od monitora – vidím iba chrbty kníh na policiach. Nevidím šikmé podkrovné okno za sebou a pod ním oblúk Sprévy, hlavnej berlínskej rieky, a v diaľke za ním fasádu veľkolepého Múzea Bode; a predovšetkým nevidím tri mosty s prúdmi áut a chodcov, pod ktorými sa hore-dolu plavia obrovské nákladné lode. Niektoré vezú náklad a z iných reve hudba a ľudia na palube tancujú a dvíhajú fľaše s pivom, väčšinou sú to však turisti s fotoaparátmi, ktorí dávajú pozor ako žiaci v škole. Zakaždým rozmýšľam, čo asi fotia. Väčšina asi takzvaný Palác sĺz, sklený hraničný priechod, ktorý kedysi ležal medzi východným a západným Berlínom; teraz je prázdny, no čoskoro tam má byť tanečný klub. Podaktorí fotia aj Berliner Ensemble, divadlo, ktoré kedysi založil Bertolt Brecht; mám ho vľavo od okna a vidím ho, len keď sa vykloním.
Tá najdôležitejšia vec sa však odfotiť nedá; je to neviditeľná čiara, pozděž ktorej kedysi stál Berlínsky múr. Neprítomnosť nedokáže zachytiť ani ten najlepší aparát, a tak turisti mieria svojimi bezmocnými prístrojmi na sivé fasády nových budov, na rady rovnakých okien z ktorých jedno celkom hore pod strechou je otvorené, a sotva viditeľná postava za ním sa rýchlo odvráti a pri písacom stole pokračuje v práci.