Foto: Ian Berry / Magnum Photos
Potrubár bez licencie, zvaný aj Inštalatér Joe, v posledných sekundách, ktoré mu ostávajú z povestných warholovských 15 minút slávy, nelení, a tento mesiac sa chystá vydať knižku. Mám pre Joea otázku: chceli by ste, aby som vám prišiel opraviť pretekajúci záchod? Asi odpoviete, že nie. A ja nechcem, aby ste vy písali knižky. Zvlášť v dobách, keď toľkým dobrým románopiscom knižky nevychádzajú. Keď sa nečítajú množstvá pozoruhodných príbehov. Keď vydavateľstvá hádžu strhujúce memoáre o hlavy autorom, ktorí sa nad nimi roky trápili. A keď spisovatelia v Iráne, Severnej Kórei a Číne musia bojovať s prísnou cenzúrou.
Pravidlá hry
Joe, zvaný tiež Samuel J. Wurzelbacher, sa neosvedčil ako občan, lebo nezaplatil všetky dane, neosvedčil sa ako inštalatér, lebo si nedokončil kvalifikáciu, a dokonca sa neosvedčil ani ako falošná americká ikona. Len si spomeňme na chudáka Johna McCaina, ako pobiehal a hľadal svojho náhradníka a predstaviteľa robotníckej triedy, keď sa Joe nedostavil sa na volebné podujatie. A teraz si namýšľa, že ho tento zafúľaný životopis oprávňuje k tomu, aby rozšíril rady spisovateľov ako Mark Twain, George Orwell a Joan Didionová.
Po ňom možno príde na rad Sarah Palinová, ktorej vraj núkajú 7 miliónov dolárov, ak dokáže knižne prezentovať svoje myšlienky. Obraciam sa k vydavateľom: v týchto ťažkých časoch, keď sú tradičné svätostánky americkej literatúry nútené krátiť stavy zamestnancov, by sa nám zišli jasné pravidlá hry.
Na otázku reportérov, kedy pochopila, že republikáni prehrali voľby, Sarah Palinová odpovedala: „Veľmi som verila, viete, že snáď keď voliči vojdú do kabínok a zatiahnu za sebou záclonu, že v nich niečo naskočí, snáď taký odvážny krok, ktorý by znamenal hlasovať za nás, ale súčasne by to bola veľká viera v to odhodlanie, ktoré sme sa snažili prejaviť, že my sme tí skutoční nositelia zmeny, ktorí našu krajinu povedú dopredu.“ Netuším, čo táto spleť slov znamená.
Hárok papiera
Väčšina mojich známych spisovateľov sa každý deň, v anonymite a často na pokraji chudoby, snaží nájsť slová, ktoré by správne a presne vyjadrili jednu myšlienku. Dennodenne hľadajú svoj autorský hlas, snažia sa naučiť svojmu remeslu, pochopiť princípy tempa a jemných odtienkov. A potom sa z mora zamietnutí vynorí správa o tom, že napríklad psovi Barbary Bushovej ponúkli zmluvu na knihu.
Písanie je náročné, aj pre tých najlepších majstrov pera. Ernest Hemingway raz povedal, že najväčší strach zo všetkého mu naháňa „nepopísaný hárok papiera“. Pre Churchilla bolo písanie „strašnou, vyčerpávajúcou bitkou, ako dlhý záchvat bolestivej choroby“.
Ak Joe skutočne chce písať, mal by sa cez deň venovať inštalatérstvu a po večeroch čítať články najlepších amerických reportérov a komentátorov. Mal by sa skúsiť začítať do Dostojevského alebo Normana Macleana v nádeji, že zafunguje osmóza. Mal by si preštudovať, čo Frank McCourt napísal o učení alebo Annie Dillardová o písaní.
Keď sa skutočný spisovateľ dozvie, že človek, ktorému raz šťastena pristrčila pred ústa mikrofón, má šancu dostať zmluvu na knihu a že mu zaplatia 24,95 dolára za každé slovo, musí získať pocit, že žije v nespravodlivom svete.
Náš budúci prezident je spisovateľ, čo snáď trochu pozdvihne úroveň v knižnom sektore. Posledný skutočný spisovateľ bol v Bielom dome pred sto rokmi. Bol to Teddy Roosevelt, ktorý pred štyridsiatkou napísal 13 kníh. Prvá kniha Baracka Obamu, pamäti človeka zmiešaného pôvodu, je vynikajúca. Kým bude zastávať funkciu prezidenta, sa zrejme nedostane k tomu, aby okrem niekoľkých prejavov napísal niečo významné, ale už sa teším na jeho prezidentské pamäti.
Splniť sny
A pre všetkých ostatných – pre vás, priateľov celebrít, čo plodíte kuchárske knihy, pre vás, trosky, čo sa vyhrabali z protidrogovej kliniky, pre vás, politikov s literárnym agentom, no bez štipky literárneho talentu – mám toto posolstvo: prestaňte nám vysávať zálohy z vydavateľstiev. Viem, že vydavateľstvá tvrdia, že musia vydávať smeti, aby mohla vychádzať aj skutočná literatúra, na ktorej sa nezarába. Niečo na tom je. Ale niektoré vydavateľstvá vydávajú smeti len preto, aby mohli kupovať ďalšie smeti.
Kedysi dávno som chcel byť ako Sting a na celé kolo vyspevovať Roxanne…. Karaoke vymysleli na to, aby si ľudia mohli neškodným spôsobom plniť sny. Nebolo by úžasné, keby čosi také vynašli aj pre skrachovaných inštalatérov, politikov alebo celebrity, ktoré si namýšľajú, že vedia písať?