Lepší ľudia / Esej

Jednou z najväčších vymožeností modernej éry Ameriky je, že sme vytvorili spravodlivejšiu spoločnosť. Pred šesťdesiatimi rokmi medzi najvyššími vrstvami dominoval takzvaný protestantský establišment, ako to nazval E. Digby Baltzell alebo, podľa C. Wrighta Millsa, mocenská elita. Ak váš otec študoval na Harvarde, mali ste deväťdesiatpercentnú šancu, že prijmú aj vás, a od tej chvíle ste mali vyšliapanú cestičku nahor.

Mnohí Američania, ktorých romantika takéhoto heroizmu nenadchýna, sú vydesení.

Odvtedy sme dali príležitosť ženám, Afroameričanom, Židom, Talianom, Poliakom, Hispáncom a príslušníkom mnohých ďalších skupín. Vytvorili sme nové kritériá na meranie úspešnosti. Dnes už menej záleží na tom, či človek patrí k spoločenskej smotánke. Oveľa dôležitejšie je byť inteligentný a pracovitý.

A tu je práve paradox. Čím väčšiu meritokraciu naše inštitúcie pestujú, tým hlbšie klesá ich spoločenské postavenie. Podarilo sa nám zväčšiť rôznorodosť a úroveň ľudí na vrchole spoločnosti, ale dôvera spoločnosti v elity hlboko klesla.

Včera a dnes

Nie je dokonca ani isté, že našu teraz spoločnosť riadia lepší ľudia. Pred päťdesiatimi rokmi vo finančnom svete dominovala vzájomne prepojená aristokracia, ktorej príslušníci spolu popíjali pri obede a popoludní hrávali golf.  Dnes finančné firmy zamestnávajú najlepších absolventov elitných univerzít z takzvanej Ivy League. Roku 2007 sa 47 percent absolventov Harvardu uplatnilo vo finančníctve alebo ako konzultanti. No môžeme tvrdiť, že banky fungujú lepšie než pred polstoročím?

Vo vláde kedysi pracovali prisluhovači politických strán. Dnes tam pracujú politológovia zo štátnych univerzít. Máme však lepšie fungujúcu vládu než kedysi?

Novinárčine sa kedysi venovali neotesanci robotníckeho pôvodu, ktorí písali články a po večeroch sa opíjali v baroch. Teraz sa jej venujú kultivovaní analytici, ktorí píšu články a pijú minerálku. Sú dnes médiá serióznejšie než bývali?

Meritokracia nepriviedla k očakávaným výsledkom. Zvýšila sa úroveň, kleslo však renomé. Čím to je? Napadá mi niekoľko faktorov, ktoré k tomu prispeli.

Úspechy a neistota

Po prvé, meritokracia vychádza z príliš zúženej definície talentu. Náš systém odmeňuje tých, ktorí dokážu nahromadiť množstvo technických vedomostí. Táto zručnosť však len okrajovo súvisí so schopnosťou vnímať veci v širších súvislostiach. A vôbec už nesúvisí so schopnosťami ako je empatia. V posledných rokoch sme videli, ako sa mnohí inteligentní ľudia dopúšťali chýb, pretože nechápali súvislosti, v ktorých fungovali.

Po druhé, tento nový systém vytvoril nové sociálne priepasti. Za starých čias samozrejme existovali obrovské rozdiely medzi ľuďmi, ktorých hodnoty charakterizuje hollywoodska Philadelphia, a tými, ktorých charakterizuje Steinbeckov román Ovocie hnevu. Dalo sa však predpokladať, že ak ste boli riaditeľom najväčšej banky v mestečku Murfreesboro, Tennessee, bývali ste v Murfreesboro. Teraz bývate v Charlotte alebo v New Yorku. V tom čase sa mohlo stať, že ste sa oženili so sekretárkou. Teraz sa oženíte s bankárkou. Vtedy ste mali podobný životný štýl a zvyky ako ostatní obyvatelia vášho mesta. Životný štýl dnešných absolventov univerzít sa nedá porovnať zo spôsobom života príslušníkov iných tried. Obrovský rozdiel je aj v spoločenských postojoch.

Je možné, že obyčajní Američania pociťujú väčšiu priepasť medzi sebou a vyššími triedami než v minulosti, a nie bezdôvodne.

Po tretie, medzi príslušníkmi elít vládne menšia solidarita. Protestantský establišment bol rodovo zaťažený. Ale na druhej strane spoločenské styky medzi nimi vytvárali nepísané spojenectvo. Škandály súkromného života sa tutlali.  Predstavitelia dnešných elít medzi sebou neustále bojujú. Každá strana sa v tejto vojne dennodenne snaží získať nejaké výhody, čím sa však dlhodobo poškodzuje povesť všetkých zúčastnených.

Po štvrté, scvrkol sa časový horizont. Ak ste pochádzali z aristokracie, váš rodokmeň siahal o niekoľko storočí dozadu a s najväčšou pravdepodobnosťou ste mohli očakávať, že svoju firmu prenecháte svojim potomkom. Tým sa nenápadne pestovalo myslenie v dlhodobej perspektíve.

Dnes ľudia reagujú na čoraz rýchlejšie kritériá výkonu – každodenne sa meniace ceny na burze či výsledky prieskumov, čo perverzne podporuje nezodpovedné správanie. V snahe uplatniť sa v zrýchlenom konkurenčnom boji sa najvyšší predstavitelia snažia o efektné góly. Bill Clinton sa pokúsil transformovať systém zdravotníctva. George W. Bush sa pokúsil transformovať Blízky Východ. Barack Obama sa snaží transformovať zdravotníctvo, energetiku a mnoho ďalších oblastí.

Čoraz menší dôraz sa kladie na rovnomerné, postupné zmeny a čoraz väčší na veľké výkyvy. Výsledkom sú veľkolepé neúspechy a rastúca neistota. Mnohí Američania, ktorých romantika takéhoto heroizmu nenadchýna, sú vydesení.
Po piate, spoločnosť je príliš transparentná. Od škandálu Watergate sa snažíme o čoraz otvorenejší vládny systém. Ale ako vtipkuje William Galston zo think tanku Brookings Institution, vláda by sa niekedy mala zahaliť z tej istej príčiny, prečo starší ľudia majú ostať oblečení. Ku Galstonovej pripomienke by som ešte pridal, že čím je vláda transparentnejšia, tým menej jej ľudia dôverujú.

Zo dňa na deň

Nechcem tým povedať, že sa máme vrátiť k starým dobrým časom protestantského establišmentu. To by nebolo možné ani žiaduce. Chcem len povedať, že nový systém výberu elít nám priniesol zopár zamotaných problémov, ktoré sa prejavujú zo dňa na deň výraznejšie.

Text vyšiel v The New York Times.