Tony Judt, autor monumentálnych dejín povojnovej Európy, Postwar, (Povojnová Európa) a verejný intelektuál, známy ostrými polemickými esejami o americkej zahraničnej politike, štáte Izrael a o budúcnosti Európy, zomrel v piatok vo svojom byte na Manhattane. Mal šesťdesiatdva rokov.
Správu oznámila New York University, kde Tony Judt mnoho rokov učil.
Smrť spôsobili komplikácie amyotrofickej laterálnej sklerózy, (ALS) ochorenia známeho aj pod názvom Lou Gehrigova choroba, diagnózy, o ktorej sa dozvedel v septembri 2008. Choroba ho v priebehu niekoľkých mesiacov paralyzovala a znemožnila mu normálne dýchanie – dýchať mohol už len s mechanickou pomocou, no neprestal prednášať a písať. Ako napísal v januári tohto roku v eseji, ktorá vyšla v The New York Review of Books, A.L.S. znamená uväznenie bez odvolania.
Profesor Judt – miestom narodenia a vzdelaním Brit, ktorý väčšiu časť svojej kariéry prednášal na amerických univerzitách, sa spočiatku venoval dejinám povojnového intelektuálneho Francúzska a väčšinu svojho života stelesňoval predstavu angažovaného intelektuála vo francúzskom štýle.
Ako tínedžer prepadol vášni ľavicovému sionizmu, chcel spojiť svoj osud s agrárnym socializmom a marxizmom a časom sa z neho stal, ako to nazýva univerzalistický sociálny demokrat s hlbokou nedôverou k ľavičiarskym ideológom, politikám kolektívnych identít a k vynárajúcej sa role Spojených štátov ako jedinej svetovej superveľmoci.
Čoraz väčšmi sa zaujímal o Európu ako celok vrátane štátov niekdajšieho východného bloku. Tento záujem ho primäl k aktívnemu angažovaniu v Zamatovej revolúcii v Československu a vyvrcholil dielom Postwar: A History of Europe Since 1945, pútavý náčrt zahrnujúci európske krajiny od Británie po Balkán, s hojnosťou podrobností, knihou, ktorá, ako poznamenal jeden jej recenzent má spád trileru a záber encyklopédie.
Tony Judt je však najznámejší práve vďaka svojim esejam o politike a súčasnej spoločnosti, ktoré vychádzali v časopisoch ako The New York Review of Books, The New Republic, The Times Literary Supplement a The London Review of Books. (V slovenskom preklade tu.)
Mal neobvyklú schopnosť vidieť a sprostredkovať široký pohľad v celej svojej šírke, a pritom, zároveň s tým, preniknúť na dreň, povedal Mark Lilla, profesor intelektuálnych dejín na Columbia University. Väčšina akademikov nedokáže ani jedno, ani druhé – potácajú sa medzi týmito dvomi pólmi. No Tony bol schopný hovoriť o veľkom obraze a vysvetliť, aký význam to dnes má.
Tony Robert Judt sa narodil v East End of London 2. Januára 1948 a vyrástol v Putney. Jeho rodičia – hoci to boli sekulárni a apolitickí Židia – boli za to, aby sa dal k sionistickej labouristickej mládeži Dror, aby si tam našiel kamarátov. Stal sa z neho konvertita zapálený pre vec a niekoľko prázdnin strávil prácou v kibuci v Izraeli a pracoval ako tajomník britskej pobočky tejto organizácie od roku 1965 do roku 1967.
Bol som ideálny zverbovanec: výrečný, oddaný a voči ideológii nekompromisne konformný, napísal vo februári v autobiografickej črte v The New York Review of Books.
Keď urobil prijímacie skúšky a prijali ho na King’s College v Cambridge, slúžil v pomocnom oddieli Izraelských obranných síl pořas Šesťdňovej vojny, pomáhal ako tlmočník iným dobrovoľníkom v čerstvo dobytých Golanských výšinách. Tam stratil vieru v poslanie sionizmu a zařal v Izraeli vidieť zhubnú okupačnú mocnosť. Jeho sebadefinovanie ako Židovský štát – ako neskôr tvrdil – z neho urobilo anachronizmus.
Do Anglicka sa vrátil sklamaný a veľmi skeptický k radikálnym politickým prúdom, medzi ktorými sa v Cambridgi pohyboval. Roku 1969 získal na King’s College bakalársky titul, potom rok študoval na parížskej École Normale Supérieure, a nakoniec sa vrátil na King’s College, kde v sedemdesiatom druhom získal doktorát.
Jeho dizertačná práca bola o návrate francúzskej socialistickej strany po skončení Prvej svetovej vojny – vo Francúzsku vyšla s titulom La Reconstruction du Parti Socialiste: 1921-1926 (1976). V sedemdesiatom deviatom nasledovala štúdia Socialism in Provence, 1871-1914: A Study in the Origins of the Modern French Left, roku 1986 vydal Marxism and the French Left: Studies on Labour and Politics in France, 1830-1981.
Tieto relatívne úzko špecializované práce boli východiskom dvoch výkladových štúdií o intelektuálnom živote v povojnovom Francúzsku: Past Imperfect: French Intellectuals, 1944-1956 (1994) a The Burden of Responsibility: Blum, Camus, Aron and the French Twentieth Century (1998).
Pridal sa k neideologickým liberálom ako boli Raymond Aron a Albert Camus, ktorí si trúfali kritizovať Sovietsky zväz a revolučné hnutia v Treťom svete. Sartra a niektorých ďalších podrobil zničujúcej kritike, šokujúcej mnoho francúzskych aj amerických intelektuálov. Terčom jeho kritiky – podľa jeho vlastných slov – bolo nepohodlné svedomie a mravná zbabelosť jednej intelektuálnej generácie.
Obomi svojimi knihami – napísanými tak hladko, s veľkým rozprávačským umením a s naliehavým polemickým étosom – sa Tony Judt etabloval ako historik so schopnosťou vidieť v minulosti prítomnosť. Tá dávala jeho dielam mimoriadnu, bezprostrednú atmosféru. Čoraz viac inklinoval k vočnému pohybu pri pátraní naprieč disciplínami, k sledovaniu širokého spektra svojich záujmov – o ktorých uvažuje v zbierke esejí Reappraisals: Reflections on the Forgotten Twentieth Century (2008).
Historik musí byť antropológ, musí byť aj filozof a musí tiež byť moralista, a musí rozumieť aj ekonomike obdobia, o ktorom píše, povedal internetovému časopisu Historically Speaking roku 2006. Hranice medzi disciplínami sa síce často určujú svojvoľne, ale existujú. Napriek tomu sa historik, ak chce písať inteligentne, musí naučiť prekračovať ich.
V roku 1987, po vyučovaní na Cambridge, University of California v Berkeley a Oxforde, začal prednášať na N.Y.U. Tam v roku 1995 pomohol založiť Remarque Institute podľa poslednej vôle Paulette Goddard, vdovy po spisovateľovi Erichovi Maria Remarque. Pod jeho vedením sa z inštitútu stalo dôležité medzinárodné centrum pre štúdium Európy, jej minulosti i súčasnosti. Jeho skepticizmus voči budúcnosti Európskej únie sa odráža v ostro polemickej, krátkej knižke s názvom A Grand Illusion?: An Essay on Europe (1996).
Prvé dve manželstvá skončili rozvodom. Zanecháva manželku, tanečnú kritičku Jennifer Homans, a ich dvoch synov, Daniela a Nicholasa.
Pre svoje názory na Izrael sa stal Tony Judt predmetom čoraz vášnivejších debát. Roku 2003 sa ocitol v epicentre ostrej polemiky, keď v New York Review of Books načrtol ako riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu svoju vlastnú víziu riešenia jedného štátu. Jeho návrh bol, aby sa Izrael zmieril s budúcnosťou sekulárneho štátu dvoch národov, v ktorom sa Židia a Arabi tešia rovnakému statusu.
V roku 2006 z dôvodov, ktoré sa časom stali predmetom veľkého sporu, údajne na výslovný či implikovaný nátlak Anti-Defamation League a American Jewish Committee, bola na poslednú chvíľu zrušená diskusia, ktorú mal mať na Poľskom konzuláte na Manhattane. Leon Wieseltier, literárny redaktor The New Republic, vtedy pre New York Observer povedal, že pokiaľ ide o Izrael, pán Judt sa stal presne tým druhom intelektuála, ktorého by jeho intelektuálni hrdinovia neznášali. Meno Tonyho Judta po jeho článku o riešení vo forme jedného štátu vyškrtli z tiráže časopisu, do ktorého dovtedy písal ako jeho kmeňový prispievateľ.
Tonyho Judta zarazilo, že ho takto zaradili len na základe názoru na jeden problém, a dal najavo, ako sa mu celý tento spor hnusí, ale preukázal aj neomylnú schopnosť ráznej argumentácie uprostred rozvášnenej debaty.
Tvrdil, že neúprosnosť tejto diskusie ho aj fascinuje. Dnes som považovaný mimo New York University za pomäteného Žida – komunistu, posadnutého slávnou židovskou sebanenávisťou; v rámci univerzity som zas typický staromódny biely elitársky liberál, povedal londýnskemu The Guardian v januári 2010. Páči sa mi to. Som na oboch týchto okrajoch, cítim sa tam pohodlne.
Keď mu roku 2008 diagnostikovali Lou Gehrigovu chorobu, neodradilo ho to od práce. Pokračoval v písaní a prednášaní. Minulý október, zabalený v deke, na vozíku s dýchacím zariadením pripnutým k nosu, hovoril o sociálnej demokracii pred 700-členným obecenstvom na N.Y.U. Z tejto prednášky urobil malú knižku, Ill Fares the Land, ktorá vyšla v marci vo vydavateľstve Penguin Press. Počas tejto prednášky, ktorá bola zároveň jeho posledným verejným vystúpením, povedal obecenstvu, že niektorí z jeho amerických priateľov mali pocit, že vidieť ho rozprávať o A.L.S. by bolo povzbudivé. A dodal, Ja som Angličan, my sa nehráme na povzbudivé. O svojej chorobe však písal. V eseji pre New York Review of Books v januári napísal, Na rozdiel od takmer každej inej vážnej či smrteľnej choroby je človek ponechaný voľne, v pokoji, s minimálnymi ťažkosťami, aby mohol rozmýšľať o katastrofickom postupe svojho vlastného úpadku.
História si v jeho mysli ponechala svoje silné postavenie. V Ill Fares the Land, jeho pozornosť pútal problém, ktorý považoval za naliehavý: strata viery v sociálnu demokraciu a v moc štátu konať dobro, ktorá priniesla prosperitu toľkým európskym krajinám po druhej svetovej vojne.
Úlohou historika nie je spochybňovať len tak pre nič za nič, ale prerozprávať to, čo je skoro vždy nepríjemným príbehom, a vysvetliť, prečo je to nepríjemné byť súčasťou pravdy, ktorú musíme žiť v pokoji a žiť správne, povedal pre Historically Speaking. Dobre organizovaná spoločnosť je tá, v ktorej kolektívne vieme pravdu o nás samotných, nie tá v ktorej si nahovárame príjemné klamstvá.
© The New York Times
Foto: John R. Rifkin