Všetky vysvetlenia, ktoré sa uvádzajú na vysvetlenie obrovskej zadlženosti, ktorá Grécko prinútila vyžiadať si medzinárodný záchranný balík, sú ekonomického rázu: grécke rozpočtové schodky, nedostatočná miera transparentnosti a neuveriteľná miera korupcie, ktorú symbolizujú výrazy „fakelaki“ (hnedé obálky s úplatkami) a „rousfeti“ (politické službičky). Grécka kríza však má aj hlbšiu príčinu, o ktorej si nikto netrúfne hovoriť, pretože je osudovejšia: je to jeho zemepisná poloha.
Grécko je položené na mieste, kde sa historicky málo rozvinutý stredozemný svet prelína s Balkánom, a táto skutočnosť má pre jeho politiku a ekonomiku ďalekosiahle dôsledky. Rozhodnutie severnej Európy prijať do menovej únie krajinu ako Grécko ukázalo, nakoľko ambiciózny je európsky projekt. Možno až príliš.
Nie náhodou sa takmer všetky problémové európske ekonomiky nachádzajú na juhu: v Grécku, Taliansku, Španielsku a Portugalsku. Ako povedal francúzsky historik Fernand Braudel, napriek politickému novátorstvu (aténska demokracia a rímska republika) bol pre mediteránne spoločnosti vždy charakteristický „tradicionalizmus a nepružnosť“.
Veľkostatky
Relatívne zlá kvalita stredozemskej pôdy spôsobila, že sa tu ujali najmä veľkostatky, ktoré sa z pochopiteľných dôvodov ocitli v rukách bohatých. Vďaka tomu sa vytvoril neflexibilný spoločenský poriadok a stredné vrstvy sa vyvinuli oveľa neskôr než v severnej Európe, čo zas viedlo k ekonomicky a politicky patologickým úkazom ako etatizmus a autokracia. Nie náhodou v gréckej politike posledných päťdesiatich rokov dominovali dve rodiny: Karamanlisovci a Papandreouvci.
Európu nesužuje len rozkol medzi severom a juhom.
Náhodou nie je ani, že korene európskeho superštátu našej epochy sa zbiehajú v stredovekom strede Európy, ktorej geografickým centrom je dodnes hlavné mesto Karola Veľkého Aix-la-Chapelle (dnes nemecký Aachen), ležiace v blízkosti hlavných mocenských centier Európskej Únie: Brusselu, Haagu, holandského Maastrichtu a francúzskeho Strasbourgu. Tento pás zeme, táto chrbtica civilizácie starého sveta, je najbohatším rozhraním mora a pevniny v Európe.
Holandsko, otvorené smerom k veľkému oceánu a s množstvom chránených vnútrozemských riek a kanálov, malo ideálne podmienky na obchod, pohyb a následný politický rozvoj. A tiež malo tmavú a výnosnú sprašovú pôdu a lesy, ktoré tvorili prirodzenú obrannú hrádzu. Určujúcim faktorom európskeho staroveku bola geografická nadvláda stredozemnej oblasti, no keď Rím prišiel o oblasti vo vnútrozemí, dejiny odputovali na sever.
Na nesprávnej strane
Európu nesužuje len rozkol medzi severom a juhom. V 4. storočí sa Rímska ríša rozpadla na západnú a východnú polovicu, so súperiacimi hlavnými mestami v Ríme a Konšantinopole. Západná Rímska ríša podľahla kráľovstvu Karola Veľkého a Vatikánu – čiže Západnej Európe. Byzantskú ríšu na východe obývali najmä grécky hovoriaci pravoslávni kresťania a neskôr, keď Osmanská ríša roku 1453 dobyla Konštantinopol, si ju podmanili moslimovia.
Hrebeň Karpát, ktorý prebieha od bývalej Juhoslávie na severovýchod a rozdeľuje Rumunsko na dve časti, do istej miery posilnil túto hranicu medzi Rímom a Byzantskou ríšou a neskôr medzi prosperujúcou Habsburskou ríšou vo Viedni a chudobnejšou Tureckou ríšou v Istanbule. Grécko je oveľa viac dieťaťom byzantského a tureckého despotizmu než periklovských Atén.
V staroveku si Grécko užívalo výhody zemepisu ako predsieň Blízkeho Východu – miesto, kde sa zmierňovali a poľudšťovali neľudské systémy Egypta a Mezopotámie, čo takpovediac viedlo k vynálezu Západu. V dnešnej Európe sa však Grécko ocitlo na nesprávnej, „orientálnej“ strane sveta. Iste, je to stabilnejšia a blahobytnejšia krajina než napríklad Bulharsko či Kosovo, ale len preto, že Grécku bolo ušetrené besnenia sovietskeho komunizmu.
Na to, aby sme sa presvedčili, nakoľko zemepis a staré ríše formujú dnešnú Európu, sa stačí pozrieť, ako dopadli bývalé komunistické krajiny Východnej Európy: krajinám na severe, dedičom pruských a habsburských tradícií – Poľsku, Českej Republike či Maďarsku – sa darí ekonomicky oveľa lepšie než dedičom Byzantskej ríše a Osmanského Turecka: Rumunsku, Bulgharsku, Albánsku a Grécku. A časti bývalej Juhoslávie, ktoré boli pod habsburským vplyvom – Slovinsko a Chorvátsko – pokročili podstatne ďalej než ich poturčenejší susedia: Srbsko, Kosovo či Macedónsko. Rozpad Juhoslávie roku 1991 aspoň spočiatku odzrkadľoval rozkol medzi Rímom a Byzantskou ríšou.
Na pleciach Nemecka
Grécka kríza je najväčšou výzvou pre európsku snahu prekonať historické rozpory od rozpadu Juhoslávie. Zatiaľ čo v prvých desaťročiach studenej vojny sa európsky projekt musel snažiť iba zaceliť zahojiť dávne rozkoly medzi Francúzskom a Nemeckom, Karolínska a pruská Európa – Brussel a Berlín – teraz musí do seba začleniť vzdialenú stredozemnú a balkánsku perifériu.
No práve preto, že jej bezpečnosť teraz po prvý raz v dejinách nie je ohrozená, sa Európa môže stať obeťou narcizmu svojich vnútorných rozporov. Severné mocnosti Európskej Únie nie sú ochotné samy podať Grécku záchrannú ruku a dvadsať miliárd si vyžiadali od Medzinárodného menového fondu, čo svedčí o tom, že isté medze pri uskutočňovaní snov o zjednotenom superkontinente neprekročia.
Zemepis však Európu nielen rozdeľuje, ale aj spája. Napríklad nížinný koridor od Atlantického oceánu po Čierne more, ktorý po celé stáročia umožňoval cestovateľom rýchlo a pohodlne križovať Európu po celej dĺžke, prispel k európskej súdržnosti a pochopeniu vlastného významu. Dunaj podľa rapsodických slov talianskeho literárneho spisovateľa Claudia Magrisa „ťahá nemeckú kultúru s jej snom o Odysey ducha smerom na východ, a miešajúc ju s inými kultúrami vytvára nekonečné množstvá hybridných metamorfóz.“ Stredná Európa, ktorú studená vojna odťala od Západu, je hlavný šev tohto kontinentu: z tohto dôvodu hlavná zodpovednosť za prekonanie historických rozporov padá priamo na plecia zjednoteného Nemecka.
Nemci by si mali uvedomiť, že Grécko, hoci má len 11 miliónov obyvateľov, je ešte stále rozhodujúcim ukazovateľom zdravia Európy. Je to jediná časť Balkánu, ktorá má niekoľko pobrežných pásiem, poskytujúcich prístup k Stredozemnému moru. Nachádza sa približne rovnako ďaleko od Bruselu ako od Moskvy a vďaka východnému pravoslávnemu kresťanstvu je kultúrne rovnako blízke Rusku ako Európe. V tomto storočí, keď sa pravdepodobne dočkáme, že obrodzujúce sa Rusko bude vyvíjať tlak na Európu, najmä na bývalé sovietske satelitné štáty na Východe, nám politická situácia v Aténach veľa napovie o úspechu či porážke európskeho projektu.
Severná Európa si to našťastie uvedomuje a nedovolí Grécku skrachovať. Ak by totiž nechala Grécko nechať sa politicky uniesť smerom na Východ, musela by sa vzdať poslednej nádeje na veľkú a inkluzívnu Európu – v zemepisnom, politickom a kultúrnom zmysle – a zmenila by sa na Európu malú a malichernú, na ríšu Karola Veľkého, ktorá sa hrá na Rím.