Orhan Pamuk sa v Oknách do sveta pozerá na Istanbul.
Kresba: Matteo Pericoli
Väčšinu času trávim tým, že v duchu tvorím ďalšiu vetu. A kým mi myseľ zaneprázdňujú slová, oči sa mi samé od seba odpútajú od stránky a od špičky plniaceho pera. Posledných pätnásť rokov sa mi z okna môjho istanbulského bytu núka tento výhľad. Po ľavej strane je Ázia a uprostred Bosporus, ktorý sa otvára do Marmarského mora a ostrovy, kde päťdesiatosem rokov trávim každé leto. Napravo je vchod do Zlatého rohu a časť mesta, ktorej istanbulskí občania hovoria Staré mesto – po štyri storočia tu sídlila Osmanská dynastia a ostal po nej Palác Topkapi, chrám Hagia Sofia a Modrá mešita.
Občas sa hrdo hlásim k tomu, že môj historický román Moje meno je Červená sa odohráva na miestach, ktoré mám neustále na očiach. Odpoveď na najčastejšiu otázku zvedavých hostí a novinárov: „Nerozptyľuje vás tento nádherný výhľad?“ znie – nie. Viem však, že čosi vo mne neustále vníma daktorú časť tejto krajinky, sleduje pohyby čajok, stromov a tieňov, všíma si lode a kontroluje, že svet je na svojom mieste, večne zaujímavý a neustále volajúci po opísaní: ako uistenie pre spisovateľa, že má ďalej písať a pre čitateľa, že má ďalej čítať.