Drahí Briti, takmer ste mi zabili otca. Mal vtedy len deväť rokov. Spolu so svojou mamou vyčkával v Hamburgu v bunkri počas operácie Gomora a zatiaľ čo mesto nad nimi pohltila ohnivá búrka takej horúčosti, že ľudia vonku pred dverami bunkru splynuli s topiacim sa asfaltom, na ktorom stáli, pod ulicami praskali potrubia a moja stará mama s otcom museli vyplávať do tlmeného svetla žeravého popola, ktorým ľahol ich bývalý svet. Môj otec sa neskôr stal vedcom. Je na Facebooku. Mali by ste s ním nadviazať kontakt, je to skvelý chlapík. A viete čo? Nemali by ste problém nadviazať s ním kontakt, pretože v dnešných časoch vedci publikujú […]

Tento rok uplynie sto rokov, čo v Londýne vyšiel text Protokoly sionských mudrcov, možno jeden z najvytrvalejších bestsellerov v dejinách. Je to text, v ktorom sa dočítate, ako sa sionskí mudrci dohovárajú na tom, ako (Židia) ovládnu a podrobia si svet – toto ich dohováranie je tam akoby zaprotokolované – preto “protokoly”. Autormi sú dvaja agenti cárskej tajnej služby. Bezprostredným motívom k vzniku Protokolov bolo vyvinúť tlak na cára Mikuláša I. – presvedčiť ho, že liberálne myslenie, ktoré do Ruska preniká, šíria v skutočnosti Židia, aby Rusko a jeho, cára osobne, oslabili. Genéza jedného z najúspešnejších podvrhov v dejinách je […]

Predstava, že by sa Donald Trump mohol stať americkým prezidentom, sa medzi významnými svetovými politikmi nestretla s veľkým nadšením. Len jeden z nich môže byť nadšený: Vladimír Putin. Alebo si to aspoň Trump namýšľa. Prominentní republikáni často kritizujú prezidenta Baracka Obamu, že nereaguje dosť dôrazne na to, ako Putin potláča domácu opozíciu a ani na ruskú vojenskú intervenciu na juhu a juhovýchode Ukrajiny či rastúcu hrozbu, ktorú Rusko predstavuje pre NATO vo Východnej Európe. No Donald Trump Putinovu vládu „pevnej ruky“ chváli, NATO označuje za „prekonanú a predraženú“ organizáciu a vyhlasuje sa za Putinovho priateľa, hoci všetko nasvedčuje tomu, že toto priateľstvo je čisto imaginárne. Odkedy Trump […]

Úroveň 1 Bežím popod most, nado mnou vagóny metra na zastávke Maelbeek. Štipľavý zápach. Vrtuľníky, sanitky, mobilné siete padli. Strach o najbližších. Chaotické správy – dve explózie na letisku Zaventeem, výbuch v metre Maelbeek. Čoraz menej ľudí na uliciach, väčšinou rodičia, ktorí utekajú do škôl a škôlok po deti. Ale ako sa tam dostať – metro je zablokované, premávka presmerovaná, električky ani autobusy nejazdia. Autá zastavujú, dávajú prednosť chodcom. Učitelia vedia ako na to, starajú sa o žiakov i spanikárených rodičov. Vzájomne sa upokojujú. Dakto potrebuje mince na džús z automatu, dostáva ich od neznámeho. Teplo, srdečnosť, solidarita. Úroveň 2 […]

Po oslobodení koncentračného tábora Buchenwald sa skupina väzňov – budúcich spisovateľov a novinárov – čakajúcich na repatriáciu rozprávala, ako o tom písať, aby pochopili aj tí, čo to nezažili. „Bude veľa svedectiev…  A budú aj dokumenty. Neskôr historici všetko pozbierajú, zhromaždia a budú analyzovať: na ich základe napíšu vedecké diela… Bude v nich povedané a zaznamenané všetko… Všetko bude pravdivé… až na tú najdôležitejšiu pravdu, ktorú nebude môcť vystihnúť  ani tá najdokonalejšia, pre každého pochopiteľná historická rekonštrukcia. Jorge Semprún: Písať alebo žiť. Ešte aj dnes, sedemdesiat rokov po vojne vychádzajú knihy a vznikajú filmy o holokauste. Odborníci na ľudskú dušu si ešte stále kladú otázku „ako sa to mohlo stať?“, […]

Špeciálnym januárovým číslom (stručný prehľad nájdete v traileri) oslavujeme piate výročie fungovania nášho časopisu). S veľkým potešením hlásim, že v našom najnovšom čísle sa zas po dlhšom čase dostáva k slovu slovenský autor, Marek Vadas s poviedkou Liečiteľ. Nájdete tu aj ukážku z románu Olgy Tokarczuk Bieguni a z reportážnej knihy Filipa Springera Zaczyn. O Zofii i Oskarze Hansenach (Droždie. O Zofii a Oskarovi Hansenovcoch) o dvojici vizionárov poľskej socialistickej architektúry ako aj spomienku Inga Schulzeho na Wolfanga Hilbiga. Z množstva ďalších zaujímavých príspevkov by som chcela upozorniť na rozhovory s dvomi renomovanými autormi, Junotom Díazom a Yannom Martelom, úryvok zo spomienok Sybille Lacanovej na pohnutý život so svojím […]

Po desaťročia existovala vo východnej Európe okrem spoločných represívnych režimov aj viditeľná a spoločná zhnusenosť z represie a znesvojprávňovania týmito diktatúrami. A existovalo spoločné skryté prianie – bolo to prianie ujsť. Poznám ľudí, čo si život celé roky projektovali možnosť ujsť. Denno-denne premýšľali o úteku a tak si aj nasmerovali život. Napríklad, roky študovali na univerzite orientalistiku, aby si potom možno raz mohli zažiadať o služobnú cestu do Japonska – a potom, keby snáď to šťastie nastalo, pri prvom prestupe na prvom letisku na Západe cestu prerušili a požiadali o azyl. Iní sa zasa stali technickými kresličmi, pretože k tomuto […]

Rue Bichat a Rue Alibert, Rue de la Fontaine-au-Roi, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire. Najviac Boulevard Voltaire. Nepoznala som nikoho z obetí a ani si neviem si spomenúť, či som niekedy prechádzala ulicami Bichat a Alibert, Fontaine-au-Roi, aj keď v mysli v posledných dňoch nerobím nič iné, len chodím jedenástym parížskym obvodom. Čo viem isto, je, že nikdy som v žiadnej zo zasiahnutých reštaurácií a kaviarní nesedela. No na začiatku ulice Charonne, teda v retro kaviarni Pause Café či v nostalgickom L’Armagnacu na tej istej ulici som vysedávala rada a často. Oba podniky sú akési pozostatky môjho súkromného Paríža, […]

Dnes, jedenásteho októbra sa v Bielorusku konajú prezidentské voľby. Nie sú to voľby v európskom zmysle slova. Čokoľvek nepredvídané je vopred vylúčené. Prezident Alexandr Lukašenko osobne vymenoval predsedu Centrizbirkomu – Ústredného volebné výboru, ktorý sa nezmenil od roku 1996, hoci ani jedny voľby odvtedy OBSE neuznala za slobodné a regulérne. Prezidentský aparát kreuje všetky volebné komisie. Počas sčítavania hlasov musia pozorovatelia dodržiavať takú vzdialenosť od stolov s listinami, že nič nevidia. Všetci študenti a zamestnanci sú povinní hlasovať zavčasu. Ľahko sa domyslíte, prečo. Agitovať za bojkot volieb sa vopred zo zákona zakazuje. Nie sú to “voľby”, ale “voľby Lukašenka”, bavia sa […]

Celý môj život určilo to, že som musel opustiť svoj domov. Musel som prejsť len 700 kilometrov, za relatívne civilizovaných podmienok: nemusel som pri tom meniť jazyk, privítali ma s láskou a pred odchodom som mal predstavu o tom, kam idem. Útek, emigrácia, odchod je dlhodobá trauma, ktorá sa len ťažko hojí. Radím každému: postavte sa do prostriedku izby, poobzerajte sa okolo seba a skúste si predstaviť, že to, čo vidíte, vidíte naposledy. Potom vyjdite na námestie, ktoré máte vo svojom meste najradšej, pomaly sa okolo seba rozhliadnite a predstavte si, že ste tu naposledy, že sa sem už nikdy […]