Tento rok uplynie sto rokov, čo v Londýne vyšiel text Protokoly sionských mudrcov, možno jeden z najvytrvalejších bestsellerov v dejinách. Je to text, v ktorom sa dočítate, ako sa sionskí mudrci dohovárajú na tom, ako (Židia) ovládnu a podrobia si svet – toto ich dohováranie je tam akoby zaprotokolované – preto “protokoly”. Autormi sú dvaja agenti cárskej tajnej služby. Bezprostredným motívom k vzniku Protokolov bolo vyvinúť tlak na cára Mikuláša I. – presvedčiť ho, že liberálne myslenie, ktoré do Ruska preniká, šíria v skutočnosti Židia, aby Rusko a jeho, cára osobne, oslabili. Genéza jedného z najúspešnejších podvrhov v dejinách je […]

Predstava, že by sa Donald Trump mohol stať americkým prezidentom, sa medzi významnými svetovými politikmi nestretla s veľkým nadšením. Len jeden z nich môže byť nadšený: Vladimír Putin. Alebo si to aspoň Trump namýšľa. Prominentní republikáni často kritizujú prezidenta Baracka Obamu, že nereaguje dosť dôrazne na to, ako Putin potláča domácu opozíciu a ani na ruskú vojenskú intervenciu na juhu a juhovýchode Ukrajiny či rastúcu hrozbu, ktorú Rusko predstavuje pre NATO vo Východnej Európe. No Donald Trump Putinovu vládu „pevnej ruky“ chváli, NATO označuje za „prekonanú a predraženú“ organizáciu a vyhlasuje sa za Putinovho priateľa, hoci všetko nasvedčuje tomu, že toto priateľstvo je čisto imaginárne. Odkedy Trump […]

Úroveň 1 Bežím popod most, nado mnou vagóny metra na zastávke Maelbeek. Štipľavý zápach. Vrtuľníky, sanitky, mobilné siete padli. Strach o najbližších. Chaotické správy – dve explózie na letisku Zaventeem, výbuch v metre Maelbeek. Čoraz menej ľudí na uliciach, väčšinou rodičia, ktorí utekajú do škôl a škôlok po deti. Ale ako sa tam dostať – metro je zablokované, premávka presmerovaná, električky ani autobusy nejazdia. Autá zastavujú, dávajú prednosť chodcom. Učitelia vedia ako na to, starajú sa o žiakov i spanikárených rodičov. Vzájomne sa upokojujú. Dakto potrebuje mince na džús z automatu, dostáva ich od neznámeho. Teplo, srdečnosť, solidarita. Úroveň 2 […]

Po oslobodení koncentračného tábora Buchenwald sa skupina väzňov – budúcich spisovateľov a novinárov – čakajúcich na repatriáciu rozprávala, ako o tom písať, aby pochopili aj tí, čo to nezažili. „Bude veľa svedectiev…  A budú aj dokumenty. Neskôr historici všetko pozbierajú, zhromaždia a budú analyzovať: na ich základe napíšu vedecké diela… Bude v nich povedané a zaznamenané všetko… Všetko bude pravdivé… až na tú najdôležitejšiu pravdu, ktorú nebude môcť vystihnúť  ani tá najdokonalejšia, pre každého pochopiteľná historická rekonštrukcia. Jorge Semprún: Písať alebo žiť. Ešte aj dnes, sedemdesiat rokov po vojne vychádzajú knihy a vznikajú filmy o holokauste. Odborníci na ľudskú dušu si ešte stále kladú otázku „ako sa to mohlo stať?“, […]

Špeciálnym januárovým číslom (stručný prehľad nájdete v traileri) oslavujeme piate výročie fungovania nášho časopisu). S veľkým potešením hlásim, že v našom najnovšom čísle sa zas po dlhšom čase dostáva k slovu slovenský autor, Marek Vadas s poviedkou Liečiteľ. Nájdete tu aj ukážku z románu Olgy Tokarczuk Bieguni a z reportážnej knihy Filipa Springera Zaczyn. O Zofii i Oskarze Hansenach (Droždie. O Zofii a Oskarovi Hansenovcoch) o dvojici vizionárov poľskej socialistickej architektúry ako aj spomienku Inga Schulzeho na Wolfanga Hilbiga. Z množstva ďalších zaujímavých príspevkov by som chcela upozorniť na rozhovory s dvomi renomovanými autormi, Junotom Díazom a Yannom Martelom, úryvok zo spomienok Sybille Lacanovej na pohnutý život so svojím […]

Po desaťročia existovala vo východnej Európe okrem spoločných represívnych režimov aj viditeľná a spoločná zhnusenosť z represie a znesvojprávňovania týmito diktatúrami. A existovalo spoločné skryté prianie – bolo to prianie ujsť. Poznám ľudí, čo si život celé roky projektovali možnosť ujsť. Denno-denne premýšľali o úteku a tak si aj nasmerovali život. Napríklad, roky študovali na univerzite orientalistiku, aby si potom možno raz mohli zažiadať o služobnú cestu do Japonska – a potom, keby snáď to šťastie nastalo, pri prvom prestupe na prvom letisku na Západe cestu prerušili a požiadali o azyl. Iní sa zasa stali technickými kresličmi, pretože k tomuto […]

Rue Bichat a Rue Alibert, Rue de la Fontaine-au-Roi, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire. Najviac Boulevard Voltaire. Nepoznala som nikoho z obetí a ani si neviem si spomenúť, či som niekedy prechádzala ulicami Bichat a Alibert, Fontaine-au-Roi, aj keď v mysli v posledných dňoch nerobím nič iné, len chodím jedenástym parížskym obvodom. Čo viem isto, je, že nikdy som v žiadnej zo zasiahnutých reštaurácií a kaviarní nesedela. No na začiatku ulice Charonne, teda v retro kaviarni Pause Café či v nostalgickom L’Armagnacu na tej istej ulici som vysedávala rada a často. Oba podniky sú akési pozostatky môjho súkromného Paríža, […]

Dnes, jedenásteho októbra sa v Bielorusku konajú prezidentské voľby. Nie sú to voľby v európskom zmysle slova. Čokoľvek nepredvídané je vopred vylúčené. Prezident Alexandr Lukašenko osobne vymenoval predsedu Centrizbirkomu – Ústredného volebné výboru, ktorý sa nezmenil od roku 1996, hoci ani jedny voľby odvtedy OBSE neuznala za slobodné a regulérne. Prezidentský aparát kreuje všetky volebné komisie. Počas sčítavania hlasov musia pozorovatelia dodržiavať takú vzdialenosť od stolov s listinami, že nič nevidia. Všetci študenti a zamestnanci sú povinní hlasovať zavčasu. Ľahko sa domyslíte, prečo. Agitovať za bojkot volieb sa vopred zo zákona zakazuje. Nie sú to “voľby”, ale “voľby Lukašenka”, bavia sa […]

Celý môj život určilo to, že som musel opustiť svoj domov. Musel som prejsť len 700 kilometrov, za relatívne civilizovaných podmienok: nemusel som pri tom meniť jazyk, privítali ma s láskou a pred odchodom som mal predstavu o tom, kam idem. Útek, emigrácia, odchod je dlhodobá trauma, ktorá sa len ťažko hojí. Radím každému: postavte sa do prostriedku izby, poobzerajte sa okolo seba a skúste si predstaviť, že to, čo vidíte, vidíte naposledy. Potom vyjdite na námestie, ktoré máte vo svojom meste najradšej, pomaly sa okolo seba rozhliadnite a predstavte si, že ste tu naposledy, že sa sem už nikdy […]

Viezli sme sa autom zamrznutou tmavou krajinou, prežili sme spolu pekný deň, ktorý práve končil. A ja som sa ho spýtala, koho bude voliť v najbližších voľbách. Opýtala som sa len tak, aby reč nestála, vlastne som ani neočakávala nejakú jasnú odpoveď. Ani ja ju často sama nemám, vždy sa rozhodujem na poslednú chvíľu. No ale čo sa máte opýtať muža, ktorý sa vám páči, aj keď viete, že z toho páčenia žiaden ľúbostný vzťah nebude? Keď vám zostáva ešte sto spoločných kilometrov a vy nechcete, aby rozhovor ustal? Keď už ste všetkých priateľov prebrali i všetky zážitky z posledných […]