Po oslobodení koncentračného tábora Buchenwald sa skupina väzňov – budúcich spisovateľov a novinárov – čakajúcich na repatriáciu rozprávala, ako o tom písať, aby pochopili aj tí, čo to nezažili. „Bude veľa svedectiev… A budú aj dokumenty. Neskôr historici všetko pozbierajú, zhromaždia a budú analyzovať: na ich základe napíšu vedecké diela… Bude v nich povedané a zaznamenané všetko… Všetko bude pravdivé… až na tú najdôležitejšiu pravdu, ktorú nebude môcť vystihnúť ani tá najdokonalejšia, pre každého pochopiteľná historická rekonštrukcia. Jorge Semprún: Písať alebo žiť.
Foto: Micha Bar Am / Magnum Photos
Ešte aj dnes, sedemdesiat rokov po vojne vychádzajú knihy a vznikajú filmy o holokauste. Odborníci na ľudskú dušu si ešte stále kladú otázku „ako sa to mohlo stať?“, ako sa z normálneho človeka môže stať páchateľ a čo s človekom spraví, keď sa stane obeťou, je vyvrhnutý zo spoločnosti, ponížený a zbavený ľudskej dôstojnosti. Napriek tomu stále ostáva niečo, hlboko v pamäti ľudí, ktorí prežili, nevypovedané.
Existujú totiž dva druhy dejín, prvé sú uložené vo filmoch, v knihách, archívoch a múzeách, druhé v našich telách. Prvé sa prenášajú z generácie na generáciu slovami, druhé atmosférou, v ktorej žijeme. O týchto druhých dejinách, žitých dejinách, sa na Slovensku začalo verejne hovoriť päťdesiat rokov po skončení vojny. Niekedy v polovici deväťdesiatych rokov vznikol z iniciatívy Martina Bútoru, v Nadácii Milana Šimečku projekt Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Skupina výskumníkov zozbierala 150 svedectiev ľudí, ktorí prežili holokaust. Mnohí z nich prvýkrát otvorene rozprávali o tom, čo prežili v táboroch alebo v úkrytoch. Ich deti a vnuci prvýkrát v živote počuli alebo čítali príbehy svojich rodičov a starých rodičov a pochopili tieseň, ktorá z nich vyžarovala.
Tento súbor obrazov a spomienok je iný, je iný ako všetko, čo sa doteraz o holokauste povedalo a napísalo. Nie je o utrpení, páchateľoch a obetiach, je o nádeji.
Autorka projektu Stopy, Júlia Kunovská, patrí do druhej generácie preživších. Ako v mnohých iných rodinách, ani u nich sa o minulosti nehovorilo. Ako mnoho iných detí jej generácie vyrástla vo svete, kde sa o minulosti mlčalo. V rodine bez starých rodičov a bez širokého príbuzenstva. Táto výstava vznikla z potreby nájsť niečo pekné, spomienku na záblesky šťastia v pamäti ľudí, ktorí patria do generácie jej rodičov. Je to vôbec prvý projekt, v ktorom tí, čo prežili, nespomínajú na útrapy života v táboroch, ale na okamžiky, ktoré do ich života vniesli nádej a novú chuť žiť. Zážitky, ktoré vrátili dôveru v budúcnosť, a pocit vlastnej dôstojnosti. Prvý projekt, v ktorom ľudia nemuseli hľadať slová, aby vyjadrili niečo, čo sa slovami vyjadriť nedá, lebo to mohli vyjadriť obrazom. Autori a autorky, ktorých priemerný vek je okolo 90 rokov, prvýkrát vzali do ruky štetec, aby farbou vyjadrili pocit, hlboko uložený v pamäti, nevysloviteľný a možno aj zabudnutý a znova vyvolaný obrazom.
Pôvodným zámerom projektu bolo poskytnúť obyvateľkám a obyvateľom domova seniorov Ohel David terapiu umením. Výsledkom je niečo, čo nikto neočakával. Vystavené obrazy a príbehy, ktoré ich sprevádzajú, nie sú iba svedectvom o individuálnych osudoch autoriek a autorov. Sú aj správou o vôli k životu a o tom, že šťastie nie je niečo, čo nám je dané zvonka. Najkrajším okamžikom, ktorý sa zachová v spomienkach človeka, je stretnutie s iným človekom, s niekým blízkym, fungujúca rodina, šťastné deti. Ľudia, ktorí prežili životnú traumu, intenzívnejšie prežívajú možnosť zapojenia do spoločnosti, sú silnejší a vďačnejší za dar života, ako ľudia ku ktorým bol osud milosrdnejší.
Antisemiti neznášajú Židov, lebo sú bohatí a sú chudobní, lebo sú kapitalisti a sú socialisti, uzavierajú sa do svojich komunít a všade sa infiltrujú, držia sa svojej viery, plnej predsudkov a sú vykorenení kozmopoliti, ktorí ničomu neveria a nikde sa necítia doma. Takí sa však nájdu medzi príslušníkmi všetkých národov sveta. Identita európskych Židov v diaspóre je zvláštna tým, že sa neodvodzuje iba od zeme, v ktorej sú doma, jej hraníc a jazyka, ale aj od kolektívnej pamäti a tradície. Nikto nedokáže dosť dobre vyjadriť, čo to tá tradícia je, ako funguje a dokedy ešte bude fungovať. Životné príbehy autorov Stôp a ich obrazy sú súčasťou tejto tradície, zapísanou do životov jednej generácie.