Imaginárny priateľ / Esej

Prominentní republikáni často kritizujú prezidenta Baracka Obamu, že nereaguje dosť dôrazne na to, ako Putin potláča domácu opozíciu a ani na ruskú vojenskú intervenciu na juhu a juhovýchode Ukrajiny či rastúcu hrozbu, ktorú Rusko predstavuje pre NATO vo Východnej Európe. No Donald Trump Putinovu vládu „pevnej ruky“ chváli, NATO označuje za „prekonanú a predraženú“ organizáciu a vyhlasuje sa za Putinovho priateľa, hoci všetko nasvedčuje tomu, že toto priateľstvo je čisto imaginárne.

Odkedy Trump vlani v lete ohlásil kandidatúru na post prezidenta USA, tvrdí, že by si „s Vladimírom Putinom výborne rozumel“. Na jeseň v krátkom rozhovore pre spravodajskú televíznu reláciu 60 minút, kde na pár otázok odpovedal aj sám Putin, Trump poznamenal, že sa teší, že „vystupujú spoločne“. Bolo to v príkrom rozpore s realitou, keďže  Trump bol počas rozhovoru v USA a Putin v Rusku. V skutočnosti sa totiž vôbec nestretli.

Ešte zarážajúcejšie je, že Trump pred mesiacom vymenoval za svojho zahraničného poradcu Cartera Pagea, čím dal signál, že americké vzťahy s Európou sa budú riadiť ruskými záujmami. Page, donedávna známy ako poradca ruskej štátnej naftovej spoločnosti, patrí k najprominentnejším Američanom šíriacim ruskú propagandu o ukrajinskej revolúcii 2014 a následnej ruskej okupácii. Vo svojich článkoch spochybňuje existenciu Ukrajiny ako samostatného štátu. Je to presne ten argument, ktorý používa Moskva na ospravedlnenie intervencie. O ruskej anexii Krymského polostrova – jednoznačnom porušení medzinárodného práva – sa vyjadril ako o „takzvanej anexii“.

Putinovi sa už predtým podarilo získať politikov ako Silvio Berlusconi či Gerhard Schröder, ktorí sa vyznačujú nadbytkom márnivosti a nedostatkom slušnosti.

Nie je ťažké pochopiť, prečo si Trump vybral za svojho imaginárneho priateľa práve Putina. Putin je v skutočnom živote presne tým, za koho Trump v televízii vydáva seba. Trump za svoje (pochybné) finančné úspechy vďačí špekuláciám s nehnuteľnosťami v New Yorku, vo svete pokútnych kšeftov. Ten možno pôsobí drsne, ale len kým ho neporovnáme s Ruskom deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré splodilo Putinov režim. Trump sa prezentuje ako tvorca finančnej ríše, ochotný porušovať všetky pravidlá, zatiaľ čo Putin ním skutočne je. Trump si voči svojim nepriateľom môže dovoliť len to, že ich slovne napáda na mítingoch, zatiaľ čo Putinovi nepriatelia umierajú. Trump môže svojmu kampaňovému manažérovi nanajvýš prikázať, aby zmlátil novinárov, ktorí sa mu znepáčili. V Rusku tých najlepších novinárov vraždia.

Prezidentovi Putinovi, bystrému a prenikavému znalcovi ľudskej povahy, najmä chlapov, čo majú problém s mužnosťou, netrvalo dlho, kým vyvodil správny záver. Už predtým si vedel získať politikov ako Silvia Berlusconiho či Gerharda Schrödera, ktorí sa vyznačujú nadbytkom márnivosti a nedostatkom slušnosti. Ruská zahraničná politika voči Západu vychádza z premisy, že princíp právneho štátu netreba brať vážne; v praxi ruská zahraničná politika spočíva vo vyhľadávaní prominentných ľudí na Západe, ktorí tento postoj zdieľajú. Moskva si už takýchto ľudí našla v celej Európe, no kým sa na obzore neobjavil Trump, nebolo pravdepodobné, že by sa nejaký Američan dobrovoľne prihlásil za klienta Kremľa.  Trump stelesňuje nevídanú mieru americkej servility. Je to typ osobnosti, akú stojí za to pestovať ako budúceho ruského klienta.

Trump správne poznamenal, že Putin uznáva silu. Pravdou je však aj to, že Putin dáva prednosť slabosti, a práve tú mu Trump ponúka. Putin veľmi dobre chápe, že prezident Spojených štátov je pre Rusov autorita a že má oveľa väčšiu moc ako ruský prezident, no len pokiaľ je schopný mobilizovať morálnu a politickú kapacitu právneho štátu. A práve Trumpova silácka póza odhaľuje jeho zásadnú zraniteľnosť. Ako vie každý, kto pozná ruskú politiku, americký prezident, ktorý zanedbáva spojenectvo s inými demokraciami, vychvaľuje diktátorov a uprednostňuje „kšefty“ pred právnym štátom, sa pre Moskvu môže stať veľmi ľahkým terčom. Nikto nevie, koľko má Trump peňazí, ale na Rusko určite nestačia. Kým sa nevzdá pózy tvrdého miliardára, ruské médiá mu budú lichotiť, významné osobnosti v Rusku ním budú pohŕdať a potom ho ľahko prevalcujú oveľa bohatší a šikovnejší ľudia ako on.

Putin preto zatiaľ na Trumpovo predchádzanie reaguje veľmi zdržanlivo. Trump je pre neho malým človekom, ktorý môže získať veľkú moc. Vtip je v tom, zmanipulovať malého človeka a tým zneutralizovať veľkú moc. Putin šesť mesiacov počúva Trumpove chvály, len aby potom na svojej každoročnej tlačovej konferencii vyhlásil, že víta Trumpov návrh postaviť americko-ruské vzťahy na pevnejší základ a Trumpa charakterizoval ako „nepochybne výrazného a talentovaného“ človeka. Hoci označenie „výrazný“ vyznelo veľmi dvojzmyselne, Trump sa rozhodol nevšímať si to.

Na druhý deň sa Trump tváril spokojne a vyhlásil (možno na základe nesprávnych informácií o tom, čo Putin naozaj povedal): „Vždy je dobre, keď vás niekto označí za geniálneho“. Potom naznačil, že zabíjať novinárov pokladá za normálne a nakoniec srdečne dodal: „Vždy som mal z Putina dobrý pocit, myslím si, že je to silný vodca, mocný vodca, že reprezentuje svoju krajinu.“ O pár dní neskôr, keď oficiálne britské vyšetrovanie dospelo k záveru, že Putin mal prsty vo vražde Alexandra Litvinenka, Trump sa postavil na jeho obranu. Argumentoval tým, že Putin „povedal, že to nespravil.“  V marci sa Trump o Putinovi vyjadril, že je silnejší vodca ako prezident Spojených štátov. Za omrvinku Putinovej chvály Trump označil zločinnosť za čosi normálne a zapredal hlavu vlastného štátu.

Skúsme si predstaviť prvých pár týždňov Trumpovej administratívy. Vysvitlo by, že väčšina jeho volebných sľubov týkajúcich sa domácej politiky je nelegálna alebo prinajmenšom ťažko splniteľná. Trumpov manažerský štýl sa nevyznačuje veľkou trpezlivosťou. Pravdepodobne nepotrvá dlho, kým záplavy uznania, bez ktorého nemôže žiť, začne hľadať v zahraničí.  A najľahšie ho získa tým, že si bude predchádzať Putina. Ignorovať tradičných spojencov je oveľa ľahšie ako s nimi pestovať dobré vzťahy. Je tiež ľahšie nevšímať si agresívne správanie ako udržiavať poriadok. Pochybný štýl, ktorý by Trump vniesol do americkej zahraničnej politiky je najlepší spôsob ako si vyslúžiť pochvalu muža, ktorého obdivuje. Pri pohľade na to, čo Trump robí už teraz, keď ešte nie je vystavený tlaku a bez toho, aby ho v tom niekto podporoval, je hrôzostrašná predstava, kam až bude schopný zájsť ako frustrovaný americký prezident túžiaci po láske.

Zatiaľ čo Putin si omotáva okolo prsta budúceho klienta, obyvatelia Ruska (ako jediní na celom rozvinutom svete) dávajú prednosť Trumpovi pred Clintonovou a ruské elity sa nadchýnajú predstavou o skrotenej Amerike. Nebýva, samozrejme, zvykom, aby sa verejní činitelia v Rusku či iných krajinách pridávali na jednu či druhú stranu v amerických voľbách. Opatrnosť väčšinou víťazí nad preferenciami; ani tí najzaťatejší autoritári či novinári nezvyknú vyslovovať podporu konkrétnemu kandidátovi, lebo vedia, že ak stavia na toho, čo prehrá, čaká ich osem rokov ťažkostí. Ale ani keby stavili na víťaza, nie je isté, že by tým veľa získali. Táto volebná kampaň však postavila ruských politikov pred neobvyklú situáciu. Rusko a jeho súčasný prezident podrobili Hillary Clintonovú tak ostrej kritike, že teraz nijako nemôžu predstierať nestrannosť. V decembri 2011 – v tom čase ministerku zahraničia – Vladimír Putin osobne (a absurdne) obvinil, že vydala „signál“, ktorým Rusov nabádala, aby vyšli do ulíc na protest proti sfalšovaným parlamentným voľbám.

Ruskí politici sa preto necítia byť zaviazaní obvyklými pravidlami hry a dávajú najavo svoje sympatie k Trumpovi, podľa všetkého celkom úprimné. Vasilij Lichačov, komunistický poslanec ruského parlamentu, otvorene vyhlásil, že Trumpovi pred Clintonovou dáva prednosť. Dmitrij Kiseľov, hviezdny moderátor ruských televíznych diskusií (na Západe sa preslávil hláškou, že Rusko môže USA premeniť na „rádioaktívny popol“ a návrhom, že srdcia homosexuálov treba po ich smrti spáliť) nadšene vítal „Trumpa, novú hviezdu na vzostupe“. Konstantin Rykov, poslanec Putinovej strany Jednotné Rusko a známa osobnosť ruských médií, pokladá Trumpa za „stelesnenie amerického sna“. Aleksej Puškov, predseda zahraničnopolitického výboru ruského parlamentu, pravidelne píše na Twitteri obdivné správy o Trumpovi. Najpríznačnejšie bolo jeho tvrdenie, že Trump „môže vykoľajiť západnú lokomotívu“.

Najhoršie je však to, že Trumpovi vyslovil svoju podporu aj významný ruský ideológ Alexander Dugin. Duginovo „eurázijské“ hnutie je založené na predpoklade, že Rusko a Západ umelo delia osvietenské myšlienky právneho štátu a práv jednotlivca. Keď najvyšší predstavitelia Západu pochopia, že ide o umelo vyvolané (židovské) názory, pridajú sa na stranu Ruska a prijmú fašizmus. Dugin preto chváli americký ľud a vyzýva ho, aby sa zbavil svojich „oligarchických“ elít a prinavrátil k svojim pravým (fašistickým) hodnotám. Keď Dugin používa výraz „oligarchický“, má podľa mňa na mysli „židovský“ – toto podozrenie potvrdzuje aj spôsob, akým Dugin reaguje na skutočného oligarchu, ktorého podporujú americkí neonacisti: „Trump je hlasom skutočnej pravice v Amerike,“ napísal.  “Hlasujte za Trumpa!”

Rusi predpokladajú, že Trumpovo víťazstvo podlomí moc Ameriky a že tú trošku moci, ktorá jej ostane, bude využívať na podporu ruských záujmov. Trumpovo imaginárne priateľstvo s Putinom je len jeden z mnohých dôvodov, prečo možno predpokladať, že jeho víťazstvo by znamenalo katastrofu aj pre americké hodnoty a inštitúcie. Dá sa očakávať, že ak si títo dvaja muži skutočne podajú ruky ako prezidenti, Putin bude hrať na strunu Trumpovej márnivosti a nabádať ho, aby priamo zaútočil na americkú ústavu. S Ruskom to ide dolu vodou; Američania si musia uvedomiť, že slabý prezidentský kandidát, ktorý sa necháva zvábiť Putinom, ich s najväčšou pravdepodobnosťou zavedie na dno.