Dnes, jedenásteho októbra sa v Bielorusku konajú prezidentské voľby. Nie sú to voľby v európskom zmysle slova.
Čokoľvek nepredvídané je vopred vylúčené.
Foto: Sergej Gapon / AFP / Getty Images
Prezident Alexandr Lukašenko osobne vymenoval predsedu Centrizbirkomu – Ústredného volebné výboru, ktorý sa nezmenil od roku 1996, hoci ani jedny voľby odvtedy OBSE neuznala za slobodné a regulérne. Prezidentský aparát kreuje všetky volebné komisie. Počas sčítavania hlasov musia pozorovatelia dodržiavať takú vzdialenosť od stolov s listinami, že nič nevidia.
Všetci študenti a zamestnanci sú povinní hlasovať zavčasu. Ľahko sa domyslíte, prečo. Agitovať za bojkot volieb sa vopred zo zákona zakazuje.
Nie sú to “voľby”, ale “voľby Lukašenka”, bavia sa Bielorusi. Šesťdesiatjedenročný Alexandr Lukašenko vládne v Bielorusku dvadsiatyprvý rok, naša krajina ešte nemala iného prezidenta ako jeho. Vládne o niečo kratšie než Nazarbajev a Karimov, a o niečo dlhšie ako Putin. Taká je demokracia v “ruskom svete”.
Zemepisne Bielorusko pripomína balkón, vklinený do Európskej únie a zavesený nad Ukrajinu.
Všetky predchádzajúce voľby v Rusku sa menili na boj za samotné právo voliť. V dvetisíc šiestom a dvetisíc desiatom sa obrovských námestiach v Minsku zhromažďoval náš vlastný Majdan, ktorý rozháňali špeciálne jednotky. Tento rok sa však Majdan sotva zíde. Nie pre strach z obuškov, ale pre strach z tankov.
Pretože toto sú prvé voľby v Bielorusku od Krymu a od Donbasu.
“Putinova doktrína” je už jasná – Rusko má právo zasahovať tam, kde to považuje za zónu svojich záujmov, a vtedy, keď to považuje za potrebné.
Dnešné Bielorusko pripomína satelity Sovietskeho zväzu v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch s ich obmedzenou suverenitou. Ibaže na rozdiel od nich Rusko považuje Bielorusko za súčasť “Ruského sveta”, ktorá bola oddelená len náhodou. V Moskve je obrovské množstvo ľudí presvedčené o tom, že konečným cieľom eurázijskej integrácie sa v nejakom príhodnom okamihu musí stať inkorporácia Bieloruska do Ruska. Ostatne, práve odmietol ponuku Rusov vybudovať v Bielorusku letecké základne.
Zemepisne Bielorusko pripomína balkón, vklinený do Európskej únie a zavesený nad Ukrajinu. Štedro vyzdobený balkón na bohato zdobenej fasáde. Posledných desať rokov tvorili každoročné ruské dotácie ropy a plynu Bielorusku približne 15 percent bieloruského HDP ročne.
Cenou za dotácie bola závislosť a periodické ponižovanie “vazala”. Aj lojálna bieloruská vláda už bola unavená z “Ruského sveta”. Lenže aj Rusko oslabené nízkymi cenami ropy je stále príliš nebezpečné.
V tejto situácii sa opozícia rozdelia na dva tábory.
Väčšina pristúpila k taktike “ignorovať”.
Prívrženci ignorovania volieb sa zomkli okolo Nikolaja Statkeviča. Tento päťdesiatdeväťročný podplukovník delostreleckého vojska na dôchodku bol kandidátom opozície vo voľbách 2010, ktoré sa skončili masovým zatýkaním. Strávil vo väzení päť rokov a pustili ho až potom, čo sa skončila registrácia kandidátov na tohtoročné voľby.
Menšina si myslí, že volieb sa treba zúčastniť, ale s veľmi jemným, zmierlivým posolstvom, bez vyzývania na masové protesty. Ich kandidátom sa stala sympatická, ale neveľmi známa aktivistka mimovládnych organizácií Taťjana Korotkevič. Vzdelaním psychologička, nikdy nebola v žiadnej vedúcej funkcii. Jej predvolebné heslo: “Za mierumilovné zmeny”.
Lukašenko má v týchto voľbách iné heslo: “Za budúcnosť nezávislého Bieloruska”. Je v tom nový akcent. Jeho propaganda naznačuje, že jedine on, jedine jeho politický talent a skúsenosti môžu zachrániť Bielorusko pred totálnym pohltením Ruskom.
Takáto varianta je však stále reálna. Ak si v Moldavsku, Gruzínsku a na Ukrajine Rusko vyčlenilo svoje časti, Bielorusko je rusifikované homogénne, a to je pre imperialistov veľkým pokušením. Ekonomické a ľudské kontakty medzi Európou a Bieloruskom už zakvitli, ale ešte nie sú dosť silné. Pred voľbami Alexandr Lukašenko prepustil poslednú skupinu politických väzňov. Tým je odstránená posledná prekážka na ceste k zrušeniu vízových obmedzení zo strany Európskej únie.
Záujmy Alexandra Lukašenka sa dajú sformulovať veľmi jednoducho: “Neučte ma, ako mám žiť, ale pomôžte mi materiálne,” ako hovorila hrdinka hitu z čias jeho mladosti, filmu Moskva slzám neverí. Odovzdávať moc sa nechystá.
Nikto v Bielorusku nečaká 11. októbra zmeny. Tak ako to bývalo v krajinách bývalého sovietskeho bloku, voľby v eurázijských autokraciách prestali byť momentom, keď dochádza k zmene.
Z obidvoch strán – Lukašenka a opozície i Lukašenku a Európskej únie, je zatiaľ možná len taktika malých krokov.