Tento rok uplynie sto rokov, čo v Londýne vyšiel text Protokoly sionských mudrcov, možno jeden z najvytrvalejších bestsellerov v dejinách. Je to text, v ktorom sa dočítate, ako sa sionskí mudrci dohovárajú na tom, ako (Židia) ovládnu a podrobia si svet – toto ich dohováranie je tam akoby zaprotokolované – preto “protokoly”. Autormi sú dvaja agenti cárskej tajnej služby. Bezprostredným motívom k vzniku Protokolov bolo vyvinúť tlak na cára Mikuláša I. – presvedčiť ho, že liberálne myslenie, ktoré do Ruska preniká, šíria v skutočnosti Židia, aby Rusko a jeho, cára osobne, oslabili. Genéza jedného z najúspešnejších podvrhov v dejinách je už dávno pomerne podrobne preskúmaná, fascinovala aj Umberta Eca – čitatelia Pražského cintorína vedia. Protokoly sionských mudrcov zásadne zmenili kvalitu antisemitizmu a stali sa základom jeho modernej podoby, ktorej priamym dôsledkom bol holokaust. Autori Protokolov zrevolucionizovali antisemitizmus tým, že naňho aplikovali svoje fízlovské know-how, spočívajúce v bezostyšnej lži. Výsledok bol mimoriadne účinný: Protokoly vyvolali pocit, že svet musí rázne zakročiť v sebaobrane, pretože je tu jasný dôkaz, že Židia sa odjakživa chystajú ovládnuť zvyšok ľudstva – veď to sami hovoria. Protokoly významne inšpirovali aj Adolfa Hitlera – tak Mein Kampf, ako ďalšie jeho texty a prejavy sa na Protokoly odvolávajú alebo ich citujú. Bez ich argumentačnej výbavy by mal Hitler v rukách len rasovú teóriu, ktorá síce tvrdí, že Židia sa rodia hlboko menejcenní, ale to je stále len konštatovanie, nič naozaj mobilizujúce emocionalitu. Až v kombinácii s tým, že Židia v skutočnosti plánujú vycicať celý svet, získal antisemitizmus potenciál vzbudzovať masovú hystériu a legitimizovať politiku, ktorá by sa inak legitimizovať nedala.
Podstatné na to je, že tu nešlo (a nejde) len o Židov. Protokoly boli pre Hitlera a pre všetky jeho varianty vrátane tých súčasných – najpodstatnejšie tým, že z antisemitizmu urobili páku, ktorou mohli položiť na lopatky liberálny základ modernej civilizácie, toleranciu a pluralitu, pretože to im umožnilo a umožňuje ich odbaviť ako púhy nástroj Židov v ich snahe o nadvládu nad všetkými. Práve na to boli Protokoly sionských mudrcov pred sto rokmi vymyslené. Je to absurdné, ale je to fakt: antisemitizmus je dodnes, po tom všetkom, čo sa stalo, jednou z najúčinnejších zbraní proti demokracii.
Foto: Patrick Zachmann / Magmum Photos
Protokoly prežili aj Tretiu ríšu a aj samotný holokaust. Jedno z komentovaných vydaní, ktoré vyšlo v Nemecku, má podtitul Lož, ktorá nechce zomrieť. Dodnes znovu a znovu vychádzajú po celom svete, a čítajú ich ďalšie generácie čitateľov. Že existuje kopa triviálnych dôkazov o tom, že je to čistý výmysel, a že pravdivosť tohto diela sa nikto dokázať ani nepokúšal? To je jedno. Žiadne fakty oslabia uhrančivú silu lži, ak tá lož ľuďom vyhovuje.
Sto rokov stará lož sa fakt nechystá zomrieť. Práve naopak, už dlho sa jej nedarilo tak dobre ako teraz. Dnes je to vážený kmeť, praotec početného a čulo sa množiaceho potomstva, myriád webov a facebookových stránok, ktoré čitateľom sľubujú, že im otvoria oči. Sú základnou metodikou podpásového boja proti tolerantnej spoločnosti, efektívnou tak proti Židom, ako proti homosexuálom, alebo Rómom a v posledných mesiacoch a rokoch proti moslimom. Je pritom tragické, že snáď najviac čitateľov má stále v moslimskom svete, kde mala veľký úspech ešte dávno pred vznikom štátu Izrael. V dvadsiatom deviatom, píše pôvodom egyptský politológ Hamed Abdel Samad (ktorému sa egyptskí duchovní vyhrážajú smrťou) bola Káhira zaplavená výtlačkami arabského prekladu “dvoch základných kníh fašizmu, Hitlerovým Mein Kampfom a Protokolmi sionských mudrcov”.
Na Slovensku sa predáva české vydanie Protokolov sionských mudrcov v dvoch najväčších veľkých kníhkupeckých sieťach, Panta Rhei a v Martinuse. Hoci ide o české vydanie, najväčší český internetový distribútor, Kosmas, Protokoly v ponuke nemá. Nemá ich napríklad, ani kníhkupectvo Palladium, ktoré má v Prahe predajňu rovno na hlavnej stanici. Vybrala som si dve náhodne dve centrálne položené kníhkupectvá vo Viedni a napísala som im, či nemajú Protokoly. Jedno mi neodpovedalo, z druhého mi odpísali, že to síce nemajú, ale ak chcem, môžu mi ho objednať od nemeckého vydavateľa Wallenstein. Ide o vydanie “Protokollle der Weisen von Zion” s podtitulom “Základ moderného antisemitizmu – podvrh. Text a komentár”. Nemecké vydanie bez jednoznačného komentára zrejme ani neexistuje. Pokiaľ ide o veľké kníhkupecké siete v Európe, knihy týmto titulom nájdete v ponuke talianskeho distribútora, ale ide takisto o historické súhrny. Najväčšia francúzska distribúcia Fnac má jednu knihu s týmto názvom, ide o súčasný román, názov je citáciou. Na pultoch žiadneho z renonomovaných kníhkupectiev v Paríži Protokoly sionských mudrcov nenájdete. Pre poriadok dodávam, že v angličtine si nekomentované vydanie kúpite všade na svete na internete cez globálne operujúci Amazon. Ruskú verziu si ľahko nájdete na webe Praviľnyje knigy, ktorý je zároveň webom vydavateľstva, sľubujúceho, že vás jeho knihy prinútia myslieť.
Upozorňujem, že ide o čisto námatkový prieskum. Aj vydanie českého vydavateľa, ktoré sa predáva na Slovensku, je opatrené úvodom – v ktorom sa píše približne to, že ide o dôležité dielo, najčítanejšiu knihu sveta po Biblii, a že na jeho pravosť sú rôzne názory.
Kontraverzia je spor a kontraverzné diela sú také, o ktorých sa vedú spory.
Kníhkupectvo Martinus pri Protokoloch sionských mudrcov dalo upozornenie, že ide o knihu, ktorá je kontraverzná. Niektorí už aj to považujú za akt cenzúry a samotný Martinus sa voči takejto námietke bráni tým, že tú výstrahu predsa možno aj ignorovať. Ibaže Protokoly sionských mudrcov nie sú “kontraverzné”. Kontraverzné sú maľby prasacou krvou. Kontroverzný je Lars von Trier. Pre niekoho Herrmann Nitsch. Pre niekoho je kontraverzná kniha Nabokovova Lolita. Pre niekoho Milo Urban. Pre iného Marx. Kontraverzia je spor a kontraverzné diela sú také, o ktorých sa vedú spory. A upozorňovať čitateľov, že niektoré dielo má kontraverzný obsah a že majú použiť kritické myslenie znie skôr ako reklama. Protokoly sionských murdrcov nie sú kontroverzná kniha, nie je to prísne vzaté ani kniha, pretože knihu nerobí knihou to, že je vytlačená v tlačiarni a zviazaná. Aj tie opusy, ktoré vyrábala ŠtB o svojich nepriateľoch, mohli byť nakrútené na filmový materiál, nasnímané kamerou a vysielali sa v televízii, ale to z nich ešte nerobí dokumentárne filmy.
Zatiaľčo Panta Rhei mlčí, Martinus svoje rozhodnutie predávať Prokokoly a ostatnú ponuku s krvavými Dávidovými hviezdami na obálke a názvami ako Synagóga Satanova alebo Páni a otroci storočia, svoju politiku vysvetľuje. Nikto sa príliš nečuduje, že Panta Rhei sa netrápi o svoj imidž, pretože dnes je to už len jedna z nepreberného množstva akvizícií jednej z dvoch finančných skupín, ktorým na Slovensku patrí – takmer! – všetko, zatiaľčo Martinus je čosi ako vlajková loď jednej generácie, zriedkavý príbeh, v ktorom nápady a pracovitosť zožali úspech. “Prečo potom vôbec takéto knihy predávate?” čítame imaginárnu často kladenú otázku imaginárneho čitateľa na blogu Martinusu. Odpoveď: “Pretože si slobodu vážime ako jednu z najvyšších hodnôt. Naša úloha ako kníhkupectva, podobne ako desiatok tisíc ďalších po celom svete, je v prvom rade byť tu pre čitateľa a umožniť mu slobodne sa dostať ku knihám, ktoré si chce bližšie preštudovať.” Celá táto debata je pre mňa hlboko deprimujúca. Bolo by lepšie, keby Martinus ostal pri suchom konštatovaní, že tie knihy predávajú, pretože im to zákon nezakazuje. Takto však povýšil svoje právo predávať čokoľvek na službu slobode, de facto na vec svojej stavovskej cti. Nepriamo z toho plynie, akoby si tí kníhkupci, ktorí také tituly nedržia, zrejme slobodu čitateľa až tak veľmi nectili a svoju úlohu nebrali naozaj vážne.
Majiteľ Martinusu tu hovorí, akoby nevedel, že to, v čom žijeme, je sloboda – respektíve, nevedel, že sloboda sa zásadne líši od neslobody tým, že v slobode neexistuje monopol na šírenie informácií a kultúry, a že Martinus, a ani žiadne iné kníhkupectvo nie je tým, čím bol kedysi národný podnik Slovenská kniha. Ak jeho distribučná sieť nebude mať nejakú z tých bojových antisemitských kníh v ponuke, tak to neznamená, že si ich prípadní záujemcovia nemôžu kúpiť v nejakom inom, antisemitsky zameranom kníhkupectve, alebo preštudovať v Univerzitnej knižnici alebo vygoogliť a objednať priamo u vydavateľa. Rozhodnutie kníhkupca, čo bude ľuďom predávať či približovať, je jeho slobodné a autonómne rozhodnutie, za ktoré má plnú zodpovednosť, a na ktoré potrebuje práve ono kritické myslenie, ku ktorému nás Martinus opakovane nabáda. Podozrievala som najprv Michala Meška, že sa tvári akoby nevedel, že knihy tu nedistribuuje len on, aby si bránil dôstojnú tvár. Ale možno to hovorí nie preto, že by to predstieral, ale že skutočne nevidí, čo implikuje žiť, podnikať a verejne pôsobiť v slobode. Možno práve preto nerozumie, že tu vôbec nejde o rozhodovanie o tom, či má byť nejaká kniha dostupná alebo nie: o tom predsa kníhkupec nerozhoduje, to nie je jeho zodpovednosť. Jeho je však zodpovednosť za to, či do prostredia, ktoré prezentuje ako kultivované, vpustí fašizmus alebo nie.
Čo z toho, ak niekto ako občan pochoduje proti Kotlebovi, keď ako kníhkupec spolupracuje na vychovávaní ďalších Kotlebov? Je to omyl: nemožno byť vo voľnom čase proti fašizmu, a v biznise či v zamestnaní si umývať ruky. Byť proti fašizmu nie je totiž nič iné ako stavať pomyselný obranný val. Inými slovami, izolovať ho od ostatnej spoločnosti, jednoducho tým, že dáme najavo, že sú veci, s ktorými nikdy a za žiadnych okolností nechceme mať nič spoločné. Charakter spoločnosti a aj ďalší trend neurčuje len to, koľko majú fašisti percent, koľko majú poslancov a koľko ľudí ich volí, ale aj to, ako sa k fašizmu postaví demokratická spoločnosť, aký signál vydá ostatným, či ostane voči nemu imúnna. Práve preto je demokracia v našej časti sveta zraniteľnejšia než v západnej Európe. Michal Meško argumentuje: “Veríme v slobodu prejavu i výberu a myslíme si, že najpovolanejším na zhodnotenie obsahu knihy by mal byť sám čitateľ. Sťahovanie kontroverzných kníh z predaja, po ktorom niektorí volajú, nevyrieši oveľa hlbší problém, ktorý tu posledné roky rastie: vytváranie bublín v spoločnosti, zabúdanie na históriu, erózia kritického myslenia, schopnosti vyhodnocovať zdroje a viesť slušnú debatu. Budovanie mostov medzi ľuďmi považujeme za omnoho dôležitejšiu úlohu, ako robiť zoznamy kníh na škrtnutie. Preto v našej ponuke naďalej nájdete aj silno kontroverzné knihy, no celý zisk z ich predaja u nás bude putovať na neziskové organizácie, ktoré vedú deti k tolerantnosti a kultúre (SuperTrieda) a rozvíjajú v ľuďoch kritické myslenie a slušnú debatu založenú na argumentoch (Slovenská debatná asociácia). Bez snahy ľudí spájať a nie ich rozdeľovať, slušne debatovať a nie urážať, trpezlivo vzdelávať a nie rezignovať, stratíme nádej a schopnosť posúvať sa spoločne dopredu.” Lenže predaj nenávistných (“silno kontroverzných”) kníh nemá nič s trpezlivým vzdelávaním. A trochu ma to aj vyľakalo: to naozaj máme považovať za urážlivé voči adeptom antisemitizmu či nacizmu už aj to, ak v každom kníhkupectve nenájdu potravu pre svoje predsudky, ktorú tam hľadajú? Už to by ich mohlo uraziť?
A okrem toho: aká sloboda čitateľa? Ani Martinus predsa v skutočnosti nepredáva všetko, čo sa zo zákona predávať smie. Majú hádam v Martinuse pornografické publikácie a časopisy? Ale nie je podľa ich zásad slobodou čitateľa rozhodnúť sa, či si nechce preštudovať aj takéto silne kontraverzné tituly a úlohou kníhkupca mu ich “priblížiť”? Prečo ich teda nemajú? Isteže viem, prečo: pretože to sa predsa nerobí. Na to sú sexshopy. To predsa len medzi regálmi so skutočnými knihami a časopismi bolo trochu fuj. Asi by v tom veľmi nepomohlo, ani keby sa kníkhupectvo zaviazalo, že výťažok zo zisku takýchto publikácií pôjde škole Matky Alexie alebo ako príspevok na bratov Saleziánov.
Pritom antisemitské štvanie kalibru Protokolov má s pornografiou spoločný veľmi podstatný rys: v obidvoch prípadoch ide o jednoduché dráždenie externými podnetmi zacielené na rozkoš zo vzrušenia. Aj pri antisemitskej literatúre je žiadaným výsledkom vzrušenie, aj keď nie fyzické. Žiadaným vzrušením je pulzovanie nenávisti – len sa nedosahuje sexuálnymi obrazmi ani predstavami, ale dráždidlom je hrozivý obraz rozpínavého Žida. Čo je na tom mravnejšie než pornografia – cielene ukájať pud nenávisti?
Ale možné je tiež, že Martinus sa tohto typu klientely nemôže vzdať z dôvodov, ktoré nemôže povedať: keby začal niektoré knihy odmietať a celú nenávistnú klientelu prenechal konkurencii, ktorá by sa len potešila, môže to ohroziť jeho rozvoj, a kto v biznise nerastie, začne padať, takže príbeh úspechu bez pomoci mafií a oligarchov sa na tom môže zadrhnúť. Západní kníhkupci sú jednoducho na tom inak, dokonca vrátane českých, ale Slovensko nie je Západ – čím sme sa vrátili znovu na začiatok uzavretého kruhu. Otázka potom znie, či taký príbeh úspechu bez korupcie za to stojí alebo nie. Ale to je už celkom iná úvaha.
Mein Kampf neklame aspoň o tom, kto ho napísal, no Protokoly sa tvária len ako – protokoly. Za ich anonymitou ležia hekatomby mŕtvych.
Isté je, že len máločo z knižnej produkcie sveta je tak jasne za čiarou spoločenskej zodpovednosti. Možno Hitlerov Mein Kampf by bol väčšou provokáciou, ale Protokoly sionských mudrcov sú v skutočnosti nebezpečnejším jedom. Mein Kampf neklame aspoň o tom, kto ho napísal, no Protokoly sa tvária len ako – protokoly. Za ich anonymitou ležia hekatomby mŕtvych. Ostatne, v Českej republike sa pred mesiacom začalo proti tomu vydavateľovi Protokolov, ktorého knihu (a knihy) Martinus predáva, trestné stíhanie za hanobenie rasy, národa, etnickej či inej skupiny, podnecovanie nenávisti a spochybňovanie a ospravedlňovanie genocídy. V príslušnom uznesení sa cituje aj jeho článok, v propagujúci vlastné vydanie Protokolov. A aj tu – antisemitizmus je kľúč. Nejde len o Židov. Ten istý človek, vydavateľ Adam Bartoš, pred pár týždňami označil imigráciu moslimov za “vlastizradu, ktorá musí byť potrestaná trestom najvyšším”. Inými slovami, trestom smrti.
Martinus sa pred niekoľkými týždňami rozhodol, že prinajmenšom tento titul viac nebude ponúkať na internete, ale len v kníhkupectvách. Nie som schopná ten ústupok oceniť. V kníhkupectvách to celé ostane: upotený, obscénny, nevyvetrateľný pach nenávisti, čo sa nedá zamknúť ani utesniť a preráža dopredu, až do kaviarne, v ktorej sa tak radi rozvaľujeme a užívame si radosť z mesta. Môžeme si v duchu zapchať nos, ale on tam bude aj tak, bude sa miešať do vône nových kníh a čerstvo upraženej stopercentnej arabiky a bio mrkvových zákuskov. Bude tam s nami. Prejde na ulicu, keď sa otvoria dvere a my vyjdeme von, a už s nami ostane. Obraciam sa na Vás, otcovia Martinusu, už viac argumentov nemám. Nejde o málo. Prosím vás, dajte tú vec preč!