Moja matka Shakín / Rozhovor

Sajjad, syn Sakín Mohammadi-Aštianiovej odkazuje: ste naša jediná nádej. Sakín Mohammadi-Aštianiovú odsúdili na smrť ukameňovaním za „nedovolený nemanželský vzťah” a napriek celosvetovým protestom stále hrozí, že rozsudok predsa len bude vykonaný. Pôvodne ju odsúdili roku 2006 a potrestali deväťdesiatimi deviatimi ranami bičom. Neskôr ju spoločne s Issom Taherim, jej údajným spolupáchateľom, obvinili z vraždy manžela. Súd ju síce zbavil obvinenia z vraždy, ale na ďalšom pojednávaní ju znovu odsúdili za neveru, tentoraz na smrť ukameňovaním. Jej údajného milenca Taheriho odsúdili z napomáhania vražde a uväznili. Začiatkom augusta iránska televízia odvysielala rozhovor so zahalenou ženou, ktorá sa priznala k nevere a […]

Čo nie je Amerika / Esej

Som proti tomu, aby “mešitu” postavili o dve ulice od Ground Zero. Chcem, aby ju postavili priamo na Ground Zero. Prečo? Lebo verím v Ameriku, ktorá sa zastáva obetí nenávisti a predsudkov. Verím v Ameriku, ktorá hlása, že každý má právo uctievať akéhokoľvek Boha, kdekoľvek sa mu zachce. A verím v Ameriku, ktorá hovorí svetu, že sme láskavý a veľkorysý národ a že keď vám banda vrahov ukradne vaše náboženstvo a používa ho ako výhovorku na to, aby zabila tritisíc duší, my vám vaše náboženstvo pomôžeme získať späť. A dáme ho na miesto, kde vám ho ukradli. O tomto umelom spore sa […]

Bezradní / Stĺpček

Vo Francúzsku i za jeho hranicami sú mnohí zdesení z politiky odsunu, ktorú francúzsky prezident praktizuje voči rómskym utečencom. Protesty sú však zvláštne pritlmené. Pretože ťažko poprieme, že aj odporcovia tohto tvrdého a neľudského opatrenia sú zoči-voči problému Rómov v Európe pomerne bezradní. Európska únia už skúsila kadečo. Konala sa aj takzvaná „dekáda integrácie Rómov”. Existujú zastúpenia Rómov v Bruseli a v mnohých európskych hlavných mestách. Do krajín, kde Rómovia žijú, už natiekli milióny a milióny podpory. V slumoch a osadách neúnavne pracujú množstvá mimovládok a snažia sa ich deklasovaným obyvateľom pomôcť uniknúť. Sú aj úspechy. Ale v porovnaní s […]

Neviditeľný múr / Stĺpček

Daniel Kehlmann sa v Oknách do sveta z okna nepozerá na Berlín. Snažím sa nevšímať si výhľad z okna. Keď sedím za písacím stolom, otáčam sa k nemu chrbtom. Keď zdvihnem oči – hoci dnes už nikto nedvíha oči od práce, odvracia ich od monitora – vidím iba chrbty kníh na policiach. Nevidím šikmé podkrovné okno za sebou a pod ním oblúk Sprévy, hlavnej berlínskej rieky, a v diaľke za ním fasádu veľkolepého Múzea Bode; a predovšetkým nevidím tri mosty s prúdmi áut a chodcov, pod ktorými sa hore-dolu plavia obrovské nákladné lode. Niektoré vezú náklad a z iných reve […]

Kispál hráli pro mě / Stĺpček

Festival Sziget (Ostrov) ve mně letos nějakým nepochopitelným vnitŕním pochodem vyvolal refrén prachstarého šlágru maďarské rockové skupiny LGT ze 70. let, věnovaného upracované Budapešťance: “Ta kytara hraje pro tebe / pro tebe bubnujou bicí / pro tebe jsou ty reflektory…” Když se člověk octne na budapešťském Ostrově (koná se skutečně na dunajském ostrově jménem Hajógyári), největší hudební a kulturní akci ve střední Evropě, může se cítit ztracen – mezi pětapadesáti pódii. Letos v srpnu jsem tam byl jako dvousettisící padesátý čtvrtý návštěvník… Hraje pak ta kytara ještě pro tebe? Člověka trochu popadne nostalgie po dobách, kdy jsme – vyhladovělí po […]

Dáma medzi knihami / Nekrológ

Keď sa moja dávna a verná priateľka Selma Steinerová (1925 – 28. 8. 2010) minulú sobotu ráno už nezobudila, zanechala za sebou krásnu spomienku: množstvo Bratislavčanov aj ľudia, ktorí sa tu od 90. rokov niekedy ocitli, ju v duchu videli znova pred sebou. Spomínali na ňu, ako sa usmieva, radí, občas aj napomína svojich návštevníkov (teda zákazníkov) v obnovenom “steinerovskom” antikvariáte na Ventúrskej ulici. Doviedla ju sem dlhá a ozaj tŕnistá cesta, tento slnečný záver života si vybojovala a vopred odtrpela. Vojnu prežila ako dieťa Pritom sa v roku 1925 zdalo, že sa narodila pod šťastnou hviezdou, do zámožnej, harmonicky […]

Denník, písaný neskôr / Esej

Alebo raz v lete v Zgorzelci. Ráno som vstal a vybral sa smerom k mostu. Mesto sa mierne skláňalo k rieke. Všade boli zmenárne a nápisy, že sú tu lacné cigarety. Chlapíci už postávali v dvojiciach, v trojiciach. Štvrť páchla po starej omietke a práchnivejúcich drevených schodoch. Ako stará Ząbkowska a Brzeska. Stáli, fajčili a dívali sa, ako sa začína deň. Vyčerpaní večným vyčkávaním. Ďalej sa začínal most. Nevedno prečo mu dali meno Jána Pavla. Možno, aby zaimponovali Nemcom, že tu nie sú len tie lacné cigarety? Prešiel som na druhú stranu do Görlitzu. Mali tam park, ranný chládok a ešte námestie, všetko […]

Ako zvíťazi? / Esej

Čo má spoločné kontroverzia okolo plánovanej mešity neďaleko Ground Zero, vyhostenie amerických miliónárov z Maroka, vlaňajší zákaz stavby minaretov vo Švajčiarsku a nedávny zákaz nosenia burky vo Francúzsku? O všetkých štyroch sa v západných médiách píše ako o problémoch náboženskej znášanlivosti. V tom však nie je podstata veci. V podstate sú to všetko symptómy toho, čo slávny harvardský politológ, nebohý Samuel Huntington, nazval „stretom civilizácií“, a konkrétne symptómy stretu islamu a Západu. Rozloženie síl Pre tých, čo si pamätajú len pozoruhodný titul Huntingtonovej knihy, stojí za to v skratke zhrnúť jeho hlavnú tézu. Samuel Huntington napísal, že svet po studenej vojne sa skladá zo siedmich alebo ôsmich dejinných […]

Dear Tony / Stĺpček

Jednou na jaře 2003 se mě kolega optal, jestli bych si nechtěl zajet na mezinárodní akci s názvem Remarque Forum. O pár měsíců později jsem se už nalézal v jakési švédské díře, 70 kilometrů severovýchodnů od Stockholmu. A tam, vprostřed lesů, jezer a golfových hřiští, jsem se seznámil s profesorem Tonym Judtem. Kovbojský širák mu dodával vzhledu stoprocentního Američana. Ve skutečnosti to byl evropský Žid s litevsko-belgickými kořeny a britským pasem, narozený v Londýně a už léta usazený v New Yorku. Remarquův institut, jejž založil v roce 1995, je možná nejděležitůjší z amerických intelektuálních spolků na podporu transatlantických vazeb. Sám […]

Odplavené životy / Esej

Pundžábe a pozoroval, ako sa podo mnou valí najväčšia povodeň veľkej rieky Indus všetkých čias, zalieva ovocné sady a víri okolo dediny, ktorá o kilometer ďalej stojí na vyvýšenom mieste. Vyše tridsať kilometrov široký príval vody, prúdiaci cez horné vetvy stromov a nesúci kúsky pestrofarebnej umelej hmoty s trsmi trávy pôsobil takmer snovým dojmom. Mnohí z postihnutých ľudí v posledných dňoch opustili túto oblasť, prihnali so sebou zbytky čried a poodnášali všetko, čo dokázali zachrániť. V Pakistane sú ľudia v prvom rade verní svojmu biraderi – tento nepreložiteľný výraz znamená čosi ako klan, je to však oveľa hlbší pojem, z ktorého vyplýva väčšiu zodpovednosť a užší vzťah. […]