Čo má spoločné kontroverzia okolo plánovanej mešity neďaleko Ground Zero, vyhostenie amerických miliónárov z Maroka, vlaňajší zákaz stavby minaretov vo Švajčiarsku a nedávny zákaz nosenia burky vo Francúzsku? O všetkých štyroch sa v západných médiách píše ako o problémoch náboženskej znášanlivosti. V tom však nie je podstata veci. V podstate sú to všetko symptómy toho, čo slávny harvardský politológ, nebohý Samuel Huntington, nazval „stretom civilizácií“, a konkrétne symptómy stretu islamu a Západu.
Rozloženie síl
Pre tých, čo si pamätajú len pozoruhodný titul Huntingtonovej knihy, stojí za to v skratke zhrnúť jeho hlavnú tézu. Samuel Huntington napísal, že svet po studenej vojne sa skladá zo siedmich alebo ôsmich dejinných civilizácií, z ktorých najdôležitejšie sú západná, moslimská a konfuciánska.
Samuel Huntington nám v Strete civilizácii odzrkadľuje svet taký, aký je – a nie aký by sme ho chceli mať.
Rozloženie síl medzi týmito civilizáciami sa podľa neho mení. Relatívna sila Západu upadá, islam prežíva prudkú demografickú expanziu a ázijské civilizácie – predovšetkým Čína – sú ekonomicky na vzostupe. Samuel Huntington ďalej tvrdil, že sa rodí nové civilizačné usporiadanie sveta, v ktorom kultúrne spriaznené štáty budú vzájomne spolupracovať a zoskupovať sa okolo vedúcich štátov v rámci svojej civilizácie.
Západ sa pre svoje univerzalistické ambície dostáva do čoraz väčších konfliktov s ostatnými civilizáciami a najvážnejšie je to v prípade islamu a Číny. A prežije len vtedy, ak Američania, Európania a ostatní predstavitelia Západu dokážu presadiť svoju spoločnú civilizáciu ako čosi jedinečné – a ak sa zjednotia proti výzvam, prichádzajúcim z nezápadných civilizácií.
Tento model si najmä po páde komunizmu nezískal veľkú popularitu.
Módnejšie boli myšlienky, ktoré roku 1989 Francis Fukuyama predložil v eseji Koniec dejín, kde tvrdil, že všetky štáty sa postupne začnú zbiehať okolo jednej spoločnej inštitucionálnej normy liberálnej kapitalistickej demokracie a už medzi nimi nikdy nevypukne vojna. Obdobou tejto teórie bol neokonzervatívny ružový scenár „jednopólového“ sveta, v ktorom Amerika bude hrať bezkonkurenčný primát. V každom prípade nás mal čakať Jeden svet.
Prezident Barack Obama je svojím spôsobom tiež zástancom Jedného sveta. V prejave, ktorý roku 2009 predniesol v Káhire, vyzval na novú éru porozumenia medzi Amerikou a moslimským svetom. Mal to byť svet, postavený na „vzájomnej úcte a na …vedomí, že Amerika a islam sa navzájom nevylučujú a nemusia si konkurovať. Naopak, prelínajú sa a zdieľajú spoločné princípy.“ Prezident dúfal, že umiernení moslimovia s radosťou prijmú jeho ponuku priateľstva. Extrémistickú menšinu – organizácie ako al-Káidu – potom vychytáme diaľkovo riadenými raketovými lietadlami. Tento plán samozrejme nevyšiel.
Podľa teórie Jedného sveta je Turecko ostrovom moslimskej umiernenosti v mori extrémizmu. Americkí prezidenti pravidelne presviedčajú Európsku úniu, aby na základe tohto predpokladu Turecko prijala medzi seba. Ilúzia o Turecku ako umiernenom priateľovi Západu v moslimskom svete sa však zrútila. Turecký prezident Recep Erdogan pred rokom gratuloval svojmu iránskemu kolegovi Mahmúdovi Ahmadinedžádovi k znovuzvoleniu po očividne sfalšovaných voľbách. Potom sa Turecko spolčilo s Brazíliou v snahe zmierniť sankcie OSN, ktoré mali zastaviť iránsky program nukleárneho zbrojenia. A celkom nedávno sa Turecko stalo sponzorom „flotily pomoci“, ktorá mala za cieľ prelomiť izraelskú blokádu pásma Gazy a ktorá nahrala víťazstvo vo vojne propaganny do rúk Hamasu. Je pravda, že v Istanbule sa ešte nájdu svetsky zmýšľajúci ľudia, ktorí si ctia dedičstvo Mustafu Kemala Ataturka, zakladateľa Tureckej republiky. Nemajú však vplyv na žiadne kľúčové ministerstvo a moc nad armádou sa im začína vymykať z rúk. Dnes sa v Istanbule otvorene hovorí o „Osmanskej alternatíve“, ktorá sa myšlienkovo vracia k časom, keď sa Sultánova ríša rozprestierala od Severnej Afriky po Kaukaz.
Rôzne zafarbenia
Ak sa už nemôžeme spoliehať na to, že Turecko sa vyvíja západným smerom, na koho v moslimskom svete sa môžeme spoliehať? Vo všetkých arabských krajinách okrem Iraku – vratkej demokracie nastolenej Spojenými štátmi – vládnu despoti rôzneho sfarbenia. A všetky opozičné skupiny, ktoré majú čo len trochu významnejšiu podporu v miestnom obyvateľstve, riadia islamistické organizácie ako egyptské Moslimské bratstvo.
V Indonézii a Malajzii islamistické hnutia žiadajú rozšírenie práva šaríe. V Egypte sa čas Hosniho Mubaraka chýli ku koncu. Majú Spojené štáty podporiť jeho snahu vymenovať za nástupcu svojho syna? Ak to spravia, zvyšok moslimského sveta okamžite obviní americkú vládu z dvojakého metra – keď sa môžu konať voľby v Iraku, prečo by sa nemali konať v Egypte? Medzi komentátormi je rozšírený názor, že v slobodných a spravodlivých voľbách by Moslimské bratstvo mohlo zvíťaziť.
Alžírsko? Somálsko? Sudán? Je ťažké nájsť čo len jednu prevažne moslimskú krajinu, ktorá sa správa podľa scenára Jedného sveta.
Hlavnou výhodou Huntingtonovho civilizačného modelu medzinárodných vzťahov je, že odzrkadľuje svet taký, aký je – a nie aký by sme ho chceli mať. Dovoľuje nám rozoznávať priateľov od nepriateľov. A pomáha nám odhaliť interné konflikty v rámci civilizácií, predovšetkým historickú rivalitu medzi Arabmi, Turkami a Peržanmi o vedúce postavenie v islamskom svete.
Nemôžeme sa však spoliehať len na politiku pod heslom rozdeľuj a panuj. Musíme si uvedomiť, do akej miery je nárast radikálneho islamu výsledkom aktívnej propagandy. Podľa správy CIA z roku 2003 Saudská Arábia za posledných tridsať rokov investovala najmenej 2 miliardy dolárov ročne do šírenia svojej verzie fundamentálneho islamu. Západná propaganda našej civilizácie bola v porovnaní z tým zanedbateľná.
Naša civilizácia nie je nezničiteľná: musíme ju aktívne brániť. A to bol asi najdôležitejší objav Samuela Huntingtona. Prvý krok k víťazstvu v tomto strete civilizácií je pochopiť, akým spôsobom bojuje druhá strana – a a zbaviť sa ilúzie o Jednom svete.