Foto: Magdaléna Robinsonová
Keď sa moja dávna a verná priateľka Selma Steinerová (1925 – 28. 8. 2010) minulú sobotu ráno už nezobudila, zanechala za sebou krásnu spomienku: množstvo Bratislavčanov aj ľudia, ktorí sa tu od 90. rokov niekedy ocitli, ju v duchu videli znova pred sebou. Spomínali na ňu, ako sa usmieva, radí, občas aj napomína svojich návštevníkov (teda zákazníkov) v obnovenom “steinerovskom” antikvariáte na Ventúrskej ulici.
Doviedla ju sem dlhá a ozaj tŕnistá cesta, tento slnečný záver života si vybojovala a vopred odtrpela.
Vojnu prežila ako dieťa
Pritom sa v roku 1925 zdalo, že sa narodila pod šťastnou hviezdou, do zámožnej, harmonicky nažívajúcej, vzdelanej a úprimne religióznej židovskej rodiny, ktorá viedla už od roku 1847 obchod so starými, často vzácnymi knihami. Občas aj nejaké knihy o Prešporku a Slovensku vydávala. Malá Selma vyrastala, ako sa patrilo, trojjazyčne, chodila na klavír a do baletu, liezla s bratancami a sesternicami po stromoch v záhrade na Slavíne, presne tam, kde dnes stojí pomník sovietskym osloboditeľom.
Nemala ani 13 rokov, keď sa idyla skončila, keď ju i celú rodinu slovenský štát postupne degradoval na občanov najnižšej, rasovo nevyhovujúcej kategórie, ktorých o niekoľko rokov neskôr deportoval za hranice v ústrety takmer istej smrti. Tomuto osudu neunikli ani Selmini rodičia, ani dvaja milovaní bratia – do posledných rokov života na nich spomínala so slzami v očiach. Sama akosi prečkala nasledujúce roky v úkrytoch, v pololegalite, až ju len zopár mesiacov pred koncom vojny chytili a poslali zo seredského zberného tábora do Terezína. Osvienčim už evakuovali.
Keď sa oslabená ťažkým týfusom vrátila do Bratislavy, našla tam len hŕstku svojich blízkych z najmladšej generácie. Aj títo sa – až na dvoch – čoskoro pripojili k emigrácii do Izraela, s ktorým už pred vojnou sympatizovali. Pre ňu sa však začalo nečakane šťastné obdobie v búrliváckej povojnovej Prahe, uprostred mladej intelektuálnej elity. Uviedol ju sem bratranec-literát Móric Mittelmann-Dedinský, ktorého od detstva obdivovala. Pôvabnú, pre nich asi trocha exoticku „Zelmíru“ (ako jej hovorili) obskakoval budúci dramaturg pražského Národného divadla Karel Kraus i budúci zakladateľ slávneho (aj Havlovho) Divadla na Zábradlí Jan Grossmann , takisto ako začínajúci prozaik Jozef Nesvadba, či trocha záhadný básnik Listopad. Zmeny politickej meteorológie však opäť zasiahli do jej života. V čase pochmúrneho stalinistického prechodu k 50.im rokom, v atmosfére prvých politických procesov sa veselá pražská parta rozpadla: do emigrácie, do väzenia, do zakríknutého čakania na trocha lepšie dni.
Selma sa vrátila do Bratislavy a ocitla sa sama bez prostriedkov a s novým biľagom meštiackeho pôvodu. Židovský pôvod pritom vôbec nebola poľahčujúca okolnosť, skôr naopak. No práve tu jej prišla na pomoc rodinná minulosť, uvedomila si svoje bytostné korene vo svete kníh. V národnom podniku Kniha si našla zamestnanie v oddelení pre staré a cudzojazyčné knihy, ktoré konečne prestali vyhadzovať na smetisko , ako sa to od konca vojny stalo zlým zvykom. A Selma dlhé roky, ba desaťročia za mizerný plat preberala, triedila a prenášala ťažké, zaprášené folianty v suteréne na Dunajskej ulici. Musela si privyrábať, učila detičky známych nemčinu (robila to skvele, ako môže dosvedčiť moja vďačná dcéra), prekladala čoraz náročnejšie texty do nemčiny. Obdivuhodné pritom bolo, ako si vedela zachovať šarm, zmysel pre humor, štýl, ba i eleganciu, hoci zápasila s obdobiami ťažkých depresií. Myslím, že ju – popri záujme o jej nenápadnú, zdanlivo neatraktívnu robotu – držalo nad vodou hlavne to, že bola vždy obklopená oddanými priateľkami a vernými ctiteľmi od pamätníkov zašlých čias ako bol muzikológ a polyhistor Hansi Albrecht po synovca Jakuba-Buba Mittelmanna s jeho Jarkou a podobnú mládež, od veselých kolegýň po vážených výtvarníkov a hudobníkov, aj takých, čo práve neboli na výslní režimného úspechu.
Seniorka podnikateľka
Svojou dlhoročnou prácou s knihami sa Selma Steinerová – vlastne bez toho, aby si to ktokoľvek v jej blízkosti uvedomil, vypracovala na významnú znalkyňu vo svojom odbore. Uznávali ju a cenili si ju od 60. rokov známi antikvaristi z Viedne a Mníchova, bibliofili z celej republiky aj z blízkej a vzdialenejšej cudziny. Práve vďaka tomu (aj na radu svojho dlhoročného priateľa, uznávaného maďarského ekonóma) mohla Selma hneď po páde komunizmu nabrať odvahu a pustiť sa – spolu so svojou rovnako kvalifikovanou spolupracovníčkou Dášou Ložekovou – do dobrodružstva súkromného podnikania: vzkriesili rodinné kníhkupectvo. A zrazu uprostred šesťdesiatky Selma Steinerová roztvorila krídla a predviedla nám netušené schopnosti nielen ako podnikateľka, ale aj ako stelesnenie kontinuity dávnej tolerantnej Bratislavy. Vystupovala suverénne pred televíznymi kamerami z celej Európy, neústupne obhajovala svoje názory v novinárskych rozhovoroch, duchaplne zasahovala do verejných diskusií a improvizovane si zarečnila pri rôznych príležitostiach. Najviac mi v tomto úspešnom životnom období imponovala jej nenútená, samozrejmá veľkorysosť, priam radostné sponzorovanie rôznych kultúrnych podujatí a sociálnych inštitúcií a jej diskrétna pomoc ľuďom v ťažkostiach.
Pre toto všetko ma dojali na internete rozlúčkové slová o pár generácií mladšieho spisovateľa Michala Hvoreckého i ohlasy anonymných obdivovateľov Selmy Steinerovej. Azda je to i záruka, že nástup nových médií nezatlačí celkom do úzadia krásne knihy, ktorým naša Selmuška venovala najlepšie roky svojho života.