Náš vzťah k Spojeným štátom je neurotický. Ako výrastkovia na vyvaľujeme oči na otcovskú superveľmoc. Je najvyšší čas, aby sme my Európania dospeli a považovali sa za rovnocenných partnerov. Zvolenie Baracka Obamu za prezidenta Spojených štátov oživilo myšlienku, ktorú väčšina ľudí za posledných osem rokov pochovala: myšlienku, že Amerika je miestom nádeje, kde sú možné veci, o ktorých sa ľuďom v iných krajinách môže len snívať. Doteraz by sme si v Európe sotva vedeli predstaviť, že by tu zvolili do najvyššieho úradu muža, ktorý mal čierneho otca. Americký prezident je však viac než politik. Každé štyri roky sa v Amerike […]

Polityka (Poľsko), 24.03.2009 Vláda Platformy Obywatelskej (PO) úspešne ovládla poľský politický priestor, no Jacek Zakowski v jej úspechoch odhaľuje nepríjemné paralely s vládou jednej strany a varuje, že po rokoch úspechov môže nastať bolestný úpadok. “Za posledných šestnásť mesiacov si PO rôznymi nápadmi a rozhodnutiami, ktoré urobila či zanedbala, proti sebe poštvala mnohých: lekárov a sestričky, coľníkov, odborárov, feministky, učiteľov, ľudí, ktorí nedostali možnosť odísť na predčasný dôchodok, rodičov šesťročných detí, pracovníkov lodeníc, vedcov, zbrojársky priemysel, trhových fundamentalistov, katolíckych tradicionalistov, ľudí v uniformách, ba dokonca aj časť zamestnávateľov. Vláda PO-PSL – ako kedysi vláda AWS – sa rýchlo dostala do konfliktu práve s tými kruhmi, ktoré […]

Niall Ferguson predpovedá poradie vzbúr, ktoré vyplynú z krízy. Pred niečo vyše siedmimi rokmi, 29. januára 2002, varoval George W. Bush vo svojom prejave o stave národa pred Osou zla, ktorá je prepojená s teroristami a vyzbrojuje sa zbraňami masového ničenia, ktoré majú “ohroziť svetový mier”. Podľa Busha pozostával tento exkluzívny spolok z troch členov: Irán, Irak a Severná Kórea. Jeho recept na Os zla znel: preventívny úder. Približne o rok na to ho uskutočnil a obsadil Irak. Bushov nástupca Barack Obama bohužiaľ čelí oveľa väčšej a potenciálne nebezpečnejšej osi – osi vzbury. Táto os sa skladá z minimálne deviatich krajín. Tým, čo ich spája, nie je ani […]

Keď som v nedeľu 22. marca 2009 nadránom sledoval spravodajskú televíziu a spočítavanie volebných výsledkov, priznám sa, po dlhom čase ma Iveta Radičová nadchla. Nehanbím sa priznať, bol som celkom negýčovo dojatý a vyschlo mi v hrdle. Súboj s nepriateľmi V krátkom príhovore pred novinármi o druhej ráno to bola znova tá pani Radičová, pre ktorú sme sa so skupinou kamarátov rozhodli v lete 2008 začať občiansku kampaň Moja prezidentka. Ten pocit mne, a verím, že aj tisíckam ďalších jej podporovateľov – získala 713 735 hlasov – vrátil späť všetko, čo sme do tejto práce za pol roka vložili. Akoby […]

Můj život se začal v Protektorátu Čechy a Morava a skončí s největší pravděpodobností v České republice. Tedy hle, na začátku i na konci ve státním útvaru, z něhož odstřihli Slovensko. Ale většinu života jsem prožil v Československu. Cítím se tedy Čechem anebo Čechoslovákem? Řekl bych, že zvláště v mém případě je to všechno ještě složitější. Vysvětlím. Můj dědeček z matčiny strany byl Ukrajinec, jmenoval se Žyla a byl vnukem pravoslavného biskupa z polsko-ukrajinského pomezí, který k nám doputoval někdy na počátku devatenáctého století. Babička z matčiny strany (tedy jeho žena) byla Němka, za svobodna Emilie Hübelová. A babička z otcovy strany byla zas původem z polské rodiny Simonidesů, usazené už několik […]

Z poľského pohľadu bolo Československo vždy určitým zázrakom. Medzi dvoma vojnami to bola jediná demokratická krajina v našej časti Európy. Poznám všetky kritické pripomienky na adresu tohto štátu z pera poľských historikov a publicistov, ako aj niektoré diela slovenských a českých historikov. Poliakom prekážalo, že počas poľsko-boľševickej vojny nám zablokovali prísun zbraní cez územie Československa a že československé vojská zabrali Zaolšie. Slováci sa sťažovali na pragocentrizmus a považovali sa za diskriminovaný národ republiky. To isté mali republike za zlé aj sudetskí Nemci. S odstupom času je však čoraz jasnejšie, že tieto faktory neboli rozhodujúce. Poznávacím znamením prvej republiky bola a […]

Ktoré dejiny sú tie pravé? Tie naše, ktoré sme my autenticky prežili, alebo tie, o ktorých hovoria politici?  Tie, o ktorých nám rozprávajú rodičia, alebo tie, ktoré poznáme z dokumentov historikov? Pretože ak platí len a len osobná skúsenosť, tak farská republika doktora Tisa mohla byť rozprávkovým slnečným štátom s pečenými holubmi, kde rozhlas vyhrával pôvabné slovenské tangá. Podľa tohto istého pravidla to však mohla byť vtelená hrôza špinavého dobytčieho vagóna, kde sa navždy stratila celá rodina. Ktorú pravdu si vybrať? A ktoré Československo je to pravé? To, ktoré som zažila ja, alebo to, o ktorom slovenskí politici hovoria? To moje Československo nebolo ani tak spoločenským zriadením, ale […]

Kdybychom si z česko–slovenských dějin uplynulého století vybrali jména Edvarda Beneše a Jozefa Tisa a podívali se do českých historických příruček, studií, encyklopedií nebo nahlédli do publicistického článkového archivu, nebude co řešit: Edvard Beneš, sice možná leckdy chybující, je bytostný demokrat, zatímco klerofašista Jozef Tiso je válečný zločinec, kterého Edvard Beneš nechal po válce popravit. Vznik Československa v roce 1918 je v Česku obecně považován za vítězství české demokratické tradice. Pokud výše uvedené nebudeme brát jako mýtus, který měl svůj positivní i negativní dopad, sotva porozumíme česko-slovenským dějinám 20. století a zůstaneme uvězněni v omezujícím černobílému schématu Beneš/Tiso. Positivní byl tento mýtus v tom, že […]

Podľa niektorých historikov, politikov a politických analytikov Slovensko zabúda na mníchovskú dohodu. Od jej podpisu uplynulo už sedemdesiat rokov a ministerský predseda Chamberlain 29. septembra 1938 vyhlásil: „Pace in our days – Mier v našich rokoch.“ Vieme, ako to pokračovalo: 9. novembra, o necelé dva mesiace, vyhoreli synagógy v Nemecku a o rok, 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna. Západné veľmoci dúfali, že kompromisy s Hitlerom zabezpečia mier. Príčiny zabúdania na mníchovskú dohodu sú podľa našich analytikov rôzne. Slovensko je k tejto udalosti podľa historika Dušana Kováča apatické aj pre dvojnásobné znevažovanie medzivojnového Československa v našich dejinách. Najskôr republiku […]

Cítí-li se lidé ohroženi nebo prožijí-li nějaké kolektivní trauma, instinktivně se přikloní k tomu, kdo jim nabízí bezpečí a jistotu, byť by za to měli zaplatit ztrátou svých svobod. Taková společnost volá po jistotách, utíká se k jednoduchým řešením, sjednocuje se do houfu, je netolerantní k odlišnostem a menšinám. Naší generaci, ke které druhá světová válka a poválečné období doléhají už je z dokumentů a vzpomínek těch nejstarších, připomněly události po 11. září 2001 jedno důležité nebezpečí, na které se po roce 1989, v době globálně triumfujícího liberalismu zapomnělo – demokracie se dobře hodí do mírových dob, ale špatně snáší katastrofy a války. Současný boj s terorismem […]