Niall Ferguson predpovedá poradie vzbúr, ktoré vyplynú z krízy.
Foto: Finbarr O’Reilly
Pred niečo vyše siedmimi rokmi, 29. januára 2002, varoval George W. Bush vo svojom prejave o stave národa pred Osou zla, ktorá je prepojená s teroristami a vyzbrojuje sa zbraňami masového ničenia, ktoré majú “ohroziť svetový mier”. Podľa Busha pozostával tento exkluzívny spolok z troch členov: Irán, Irak a Severná Kórea.
Jeho recept na Os zla znel: preventívny úder. Približne o rok na to ho uskutočnil a obsadil Irak.
Bushov nástupca Barack Obama bohužiaľ čelí oveľa väčšej a potenciálne nebezpečnejšej osi – osi vzbury. Táto os sa skladá z minimálne deviatich krajín. Tým, čo ich spája, nie je ani tak ich zlo, ako skôr nestabilná situácia, ktorú denno denne zhoršuje svetová finančná kríza. Žiaľ, práve táto kríza Spojeným štátom sťažuje možnosti, ako na túto nestabilitu reagovať. Tí, čo Bushovi písali tento prejav, vytýčili pojmom Os zla (spočiatku sa volala Os nenávisti) paralelu k mocnosťami Osi – Nemeckom, Talianskom a Japonskom, ktoré sa v septembri 1940 spojili do paktu troch mocností. Os vzbury však pripomína skôr desaťročie pred vypuknutím Druhej svetovej vojny, keď svetová ekonomická kríza vyvolala celosvetovú vlnu politických kríz.
Bushova éra síce jasne ukázala, že vymýšľať povrchné paralely medzi súčasnosťou a veľkými katastrofami dvadsiateho storočia môže byť nebezpečné, no máme dosť dôvodov na obavy, že táto najväčšia finančná kríza od Veľkej depresie bude mať podobne ťažké následky.
Vo svojej poslednej knihe, The War of the World, vymenúvam tri faktory, ktoré v poslednom storočí viac či menej predvídateľne viedli k organizovanému uplatňovaniu smrtiaceho násilia. Prvým faktorom boli etnické konflikty: násilie bolo vždy najhoršie tam, kde tesne vedľa seba žilo viac náboženských alebo jazykových menšín. Druhým faktorom boli rozpadávajúce sa ríše: tam, kde sa zrútili štruktúry imperiálnej moci, boli boje o politickú moc najkrvavejšie. Tretím faktorom bola ekonomická nestabilita: čím vyššia miera a frekvencia ekonomických kolapsov, tým vyššia pravdepodobnosť konfliktu. Prinajmenšom v jednej časti sveta – na Blízkom východe – sú dva z týchto troch predpokladov už nejaký čas splnené: etnické konflikty tam sú už niekoľko desaťročí a Spojené štáty chcú po ťažkostiach a sklamaniach v Iraku a Afganistane svoju skoro imperiálnu prítomnosť v regióne znížiť. Obamova vláda teraz dúfa, že generál David Petraeus v druhej vojenskej akcii v Afganistane dosiahne to, čo sa mu podarilo v Iraku: stabilizovať situáciu tak, aby sa americká prítomnosť dala zredukovať. Je príznačné, že plán štátneho rozpočtu na od roku 2011 už počíta so znížením podielu rozpočtu obrany na HDP.
Teraz sa vo veľkom vracia do hry už aj tretí faktor, hospodárska neistota. Kríza, ktorá sa začala hypotékami v Spojených štátoch, prenikla bankovým systémom a teraz spôsobuje kolaps výroby a obchodu. Po desaťročí bezprecedentného rastu svetová ekonomika v tomto roku zastane, ba dokonca sa scvrkne. Nezájde to tak ďaleko ako roku 1929, pretože vlády celého sveta sa snažia zabrániť najhoršiemu politickými opatreniami, o ktorých sa pred osemdesiatimi rokmi politikom ani nesnívalo. Ale bez ohľadu na to, ako hlboko spadnú úrokové sadzby či ako vysoko vystúpia deficity, Malá depresia bude mať v tomto roku za následok signifikantné zvýšenie počtu nezamestnaných a bolestné zníženie príjmov vo väčšine krajín. Takéto ekonomické otrasy mávajú väčšinou aj geopolitické dôsledky. A prvé náznaky blížiacich sa vzbúr už vidno. Asi sa ani netreba zmieňovať o tom, že v niektorých častiach sveta patria nepokoje ku každodennej praxi. Aj keby ekonomika ešte prekvitala – v Demokratickej republike Kongo by pravdepodobne aj tak vypukla občianska vojna; v Somálsku by zrejme naďalej vládla anarchia a pirátstvo; v Zimbabwe by napriek tomu vládla hyperinflácia. Rovnako mám sklon myslieť si, že po posledných útokoch Izraela v pásme Gazy by situácia na Blízkom východe sotva mohla vyzerať horšie.
A napriek tomu sa s postupom finančnej krízy politická klíma aj v tomto regióne ešte zhorší. Sociálne a hospodárske podmienky v pásme Gazy, ktoré boli aj doteraz zlé, sa ešte zhoršia a globálna kríza udusí aj posledné zvyšky ekonomickej aktivity. Táto okolnosť učite neposilní umiernené skupiny medzi Palestínčanmi. Udalosti v pásme Gazy naopak ďalej rozdúchajú plamene radikálneho islamizmu v regióne. Od Káhiry po Rijád, nehovoriac o Bagdade, produkuje stúpajúca nezamestnanosť stále čoraz viac nespokojných mladých mužov, ktorí nemajú lepší nápad ako sny o džiháde. Dá sa predpokladať, že znižovanie prítomnosti amerických vojsk v Iraku bude znamenať nárast násilia.
Irán zasa naďalej podporuje Hamas a aj jeho šiitstký proťajšok – Hizballáh, a pracuje na svojom údajnom atómovom vojenskom programe, ktorý Izraelčania pochopiteľne považujú za ohrozenie svojej existencie.
Ťažko môžeme predpovedať, akým smerom sa bude vyvíjať komplikovaný politický systém Teheránu. A vzhľadom na nadchádzajúce prezidentské voľby v júni nemá Mahmud Ahmadinedžad dôvod, aby sa svojom protiizraelskom štvaní krotil. Ekonomicky je Irán v kríze, ktorá sa s klesajúcimi cenami ropy ešte len zhorší.
Dejiny nám však hovoria, že takéto režimy majú sklon podstupovať zahraničnopolitické riziká práve, keď sa cítia neisté. Stačí sa spýtať ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý podporuje iránsky jadrový program, ako vie. “Povedzme si úprimne”, vyhlásil nedávno na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, “provokovať vojenskú a politickú nestabilitu a ďalšie regionálne konflikty je veľmi praktická metóda, ako odviesť pozornosť ľudí od rastúcich sociálnych a ekonomických problémov. Žiaľ, ani v budúcnosti sa nedá vylúčiť využívanie takýchto metód.“
Na východnej hranici Iránu, v Afganistane, patria nepokoje takisto k dennej praxi. Petraeusovi tam bude jeho úlohu sťažovať anarchia vládnuca v susednom Pakistane – zažili sme ju pri nedávnom útoku na kriketové mužstvo Srí Lanky. India obviňuje Pakistan, že mal prsty v teroristických útokoch v Bombaji v novembri minulého roka, a to zasa vzbudzuje strach, že v Južnej Ázii by znovu mohla vypuknúť vojna. Aj India má pred sebou voľby a očakávajú sa volebné zisky hinduistických nacionalistov rinčiacich zbraňami.
Demokratické vlády v Kábule a Islamabáde sú dve z najslabších demokracií vôbec. K najväčším nebezpečenstvám, ktorým sa v tomto roku svet díva do očí, patrí možnosť, že sa obidve zrútia. A aj tu zohráva kľúčovú úlohu finančná kríza. Pakistanskú strednú vrstvu postihla veľmi tvrdo. A aj tu, presne ako na Blízkom východe, je čoraz viac mladých mužov konfrontovaných s nezamestnanosťou. Musíme si uvedomiť, že islamistické skupiny oslovujú vzdelaných mladíkov okolo dvadsať päťky, ktorí sa už nadýchli života v blahobyte a o to bolestnejšie chápu, čo im je odopreté.
Na nepokoje na obrovskom území, ktoré sa rozprestiera medzi pásmom Gazy a priesmykom Chaiber, sme si už zvykli. Ale kríza globalizácie má za následok politickú nestabilitu aj v tých častiach sveta, o ktorých sme si vlastne mysleli, že je to u nich s demokraciou isté.
Hoci kríza globalizácie má pôvod v Amerike, jej účinky sa najvýraznejšie prejavili v ázijských krajinách, ktoré boli industrializované len nedávno – v Južnej Kórei, na Taiwane a v Thajsku. V priebehu niekoľkých mesiacov sa ázijské tigre zmenili na jačiace pouličné mačky.
Politicky najnestabilnejšou z týchto troch krajín je Thajsko. Koncom roku 2007 tu bola znovu zavedená demokracia po medzihre, keď zavládla armáda, ktorá tvrdila, že sa snaží potláčať korupciu. Ale už po roku sa krajina začala topiť v chaose. Demonštranti zablokovali ulice Bangkoku, väčšinová strana PPP bola zakázaná. Nová, menšinová vláda má len veľmi hmlistú perspektívu.
Ďalším regiónom, ktorý práve prežíva ťažké hospodárske problémy, je východná Európa, kde bývalé komunistické krajiny teraz pociťujú dôsledky svojho kedysi bezstarostného zadlžovania. V Lotyšsku už pre finančnú krízu odstúpila vláda.
No najťažšie postihnutá je Ukrajina. Tam hrozí, že ekonomický kolaps spôsobí rozpad politického systému. Prezident Juščenko smeruje skôr do Európy a jeho bývalá spojenkyňa, premiérka Julia Tymošenková, skôr do Ruska. Putin už v Moskve hovorí o tom, ako “vyslobodí ukrajinský ľud od podvodníkov a skorumpovaných úradníkov”. Z celého bývalého Sovietskeho zväzu si brúsi zuby práve na polostrov Krym s jeho prevažne ruským obyvateľstvom. Plynový spor bol zrejme len začiatkom viacstupňového plánu Ruska na destabilizáciu a napokon rozlomenie Ukrajiny.
Ukrajinská kríza nám opäť pripomína, že východná Európa bola v polovici dvadsiateho storočia tým najnebezpečnejším konfliktným regiónom na svete.
Etnické konflikty a postimperialistické nepokoje nie sú, koniec koncov, len na Blízkom východe.
Problém dnes – tak ako to bolo v tridsiatych rokoch – spočíva v tom, že väčšina krajín sa sústreďuje len na boj so svojou národnou hospodárskou krízou a celosvetové účinky krízy si veľmi nevšíma.
Aj Spojené štáty momentálne natoľko zamestnávajú ich vlastné vnútorné problémy, že sa im nebezpečenstvo globálnej vzbury javí len ako vedľajší problém. Vzhľadom na zníženie ekonomického výkonu najmenej o dve percentá, prognózované na tento rok, a očakávané zvýšenie nezamestnanosti o 10 percent, sa Washington sústredí hlavne na záchranné balíky pre banky a konjunktúrne programy.
Centrálna banka aj ministerstvo financií už zahodili všetky zábrany. Predbežný deficit rozpočtu na rok 2009 sa pohybuje okolo 1,75 bilióna dolárov, viac než 12 percent HDP. Aj keď započítame rast, ktorý optimisticky predpovedá Biely dom, hrubý domáci dlh vystúpi za nasledujúcich desať rokov na 100 percent HDP. Len veľmi málo komentátorov si kladie otázku, ako sa to všetko prejaví na americkej zahraničnej politike.
Odpoveď je jasná: prostriedky na zásahy svetovej polície – na, ako výslovne stojí v rozpočte, výdaje na ne – vôbec nie sú povinné, “v blízkej budúcnosti sa určite budú krátiť, najneskôr vtedy, keď zahraniční investori začnú žiadať na svoje americké cenné papiere väčšie rendity”.
Hospodárska nestabilita, etnické konflikty a rozpadávajúce sa ríše, to je v geopolitike smrteľná kombinácia. Všetky tri podmienky sú už splnené. Vek vzbury sa začal.
Moja os vzbury:
1. Demokratická republika Kongo
2. Zimbabwe
3. Somálsko
4. Izrael (Gaza)
5. Irak
6. Irán
7. Afganistan
8. Thajsko
9. Ukrajina.
Text pôvodne vyšiel v časopise Foreigin Politicy, v poľskom preklade v denníku Gazeta Wyborcza, v upravenej podobe v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Rundschau.