Podľa niektorých historikov, politikov a politických analytikov Slovensko zabúda na mníchovskú dohodu. Od jej podpisu uplynulo už sedemdesiat rokov a ministerský predseda Chamberlain 29. septembra 1938 vyhlásil: „Pace in our days – Mier v našich rokoch.“
Vieme, ako to pokračovalo: 9. novembra, o necelé dva mesiace, vyhoreli synagógy v Nemecku a o rok, 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna. Západné veľmoci dúfali, že kompromisy s Hitlerom zabezpečia mier. Príčiny zabúdania na mníchovskú dohodu sú podľa našich analytikov rôzne. Slovensko je k tejto udalosti podľa historika Dušana Kováča apatické aj pre dvojnásobné znevažovanie medzivojnového Československa v našich dejinách. Najskôr republiku očierňovali ľudáci za slovenského štátu, druhýkrát to robili komunisti, ktorí tvrdili, že to bola buržoázna republika. A podľa archanjela Rafaela (Rafaja) bol Mníchov o piatej kolóne. V prípade Nemcov a následne i Maďarov išlo o cezhraničné pripájanie menšiny k materskému štátu. To isté sa podľa neho deje aj dnes. Česku a Slovensku by sa podľa neho mali štáty, ktoré podpísali dohodu, ospravedlniť.
Aj podľa Daniela Lipšica je to dátum zrady a dôkaz toho, že ustupovať zlu sa nesmie. Na Slovensku vraj všade prevláda pasivita, za nič nebojujeme. Ak sú plné hypermarkety, tak sme ticho, povedal Daniel Lipšic. A šéf zahraničného výboru parlamentu za Smer Boris Zala jeden z mála našich poslancov, ktorí vedia rozmýšľať aj v širších súvislostiach, konštatoval, že komunisti si výročie Mníchova pripomínali pravidelne. „Za starého režimu sme to vnímali ako najhoršiu udalosť v dejinách Československa.”
A – koniec-koncov, každý má kúsok pravdy. Pravdu má Dušan Kováč: ľudáci naozaj „očierňovali“ prvú republiku, lebo Česi si z Pittsburskej dohody urobili trhací kalendár, vybrali si iba hrozienka na dochutenie svojho koláča a komunisti mali tiež pravdu: veď to naozaj bola buržoázna republika. Dokonca aj archanjel Rafael má pravdu: sudetskí Nemci aj Maďari boli piatou kolónou, mýli sa iba vo svojom presvedčení, že je to tak aj dnes. A možno sa ani nemýli, je proste tak mentálne nastavený. Pravda, otázka znie, či ho tak nastavil jeho šéf – supervizionár Ján Slota, alebo jurodivý archanjel ako hlavný ideológ SNS dáva rozumy svojmu predsedovi.
Nebolo by to vôbec prekvapujúce, veď sú to, tuším, jednovaječné dvojičky, ešte aj ich podpisy na prezenčnej listine sú identické. A Lipšic, ten má dupľovanú pravdu: Na Slovensku naozaj prevláda pasivita, za nič nebojujeme, keď sú plné hypermarkety, sme spokojní. Zdá sa však, že to sa čoskoro zmení, ale nepredbiehajme udalosti, oni sa predbiehajú samé. A samozrejme, pravdu má aj starý politický harcovník Zala: komunisti si skutočne pripomínali výročie Mníchova pravidelne, ale ktovie, či neplakali na nesprávnom hrobe.
Podľa môjho názoru pravdu o Mníchove povedal v priam masochistickej sebareflexii z českej strany Bohumil Doležal vo vynikajúcej eseji Mníchovská hystéria. Odcitujem iba dve kľúčové vety: „Správna otázka o Mníchove 1938 neznie, či malo Československo bojovať, ale či mali bojovať Veľká Británia a Francúzsko.“ Druhá veta: „Ten štát sa už nedal reformovať, len držať tak ako je, alebo zrúcať.“ HOWG !
Samozrejme, Slovensko na Mníchov nezabúda. Aj vláda si zaspomínala a tak sme sa dozvedeli, že jej imponuje aj po 70 rokoch vysoká úroveň vlastenectva, s ktorou boli radoví občania ochotní brániť svoju vlasť. Je vraj inšpiráciu pre terajšie generácie.
Dohodu považuje vláda za zradu, na ktorú sa nedá zabudnúť. Nie, na zradu Chamberlaina a Daladiéra nemožno zabudnúť. Podľa mníchovského diktátu Československo stratilo takmer tretinu svojho územia a 33 percent svojho obyvateľstva. Vyše milión Čechov sa dostalo pod nemecké panstvo. Nové hranice sa priblížili na 35 km k Prahe, na 15 km k Brnu a boli jeden kilometer vzdialené od Ostravy Mníchovským diktátom prišlo Československo o české Sudety, nemecké vojská obsadili aj Petržalku a Devín.
Po Viedenskej arbitráži bolo od Slovenska odtrhnuté široké pohraničné pásmo, stratili sme výraznú časť južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi v prospech Budapešti. Poľsko obsadilo časť Tešínska a niekoľko osád na severnom Slovensku.
Áno, diktát mocností, vierolomná zrada v roku 1938, otvoril cestu Hitlerovi k rozdeleniu republiky, nie je však vôbec isté, že práve Mníchovská dohoda bola pravou príčinou začiatku 2. svetovej vojny.
Na Mníchov 1938 nezabúdame, ale komunisti i kryptokomunisti ustavične zabúdali a zabúdajú na inú dohodu, ktorá bola oveľa perfídnejšou zradou, ako tá mníchovská. Práve v minulých dňoch sa premietal film Andrzeja Wajdu Katyň na motívy knihy Andrzeja Mularczyka Post morte Katyň, ktorého hlavnou témou je vyvraždenie asi 20 000 zajatých poľských dôstojníkov a civilistov sovietskou NKVD v roku 1940. V podstate vyvraždili celú poľskú elitu. Konkrétny obraz katynskej masakry je v priebehu deja začlenený iba prostredníctvom autentického dokumentu, ktorý o nej nakrútili roku 1943 Nemci a Sovieti ho po víťazstve obrátili proti nim a obvinili Nemcov z tohto zločinu. Nie, že by som chcel obhajovať neobhájiteľné – nacisti spáchali také zverstvá, že rozum normálneho človeka to nedokáže pochopiť a radšej ho vytesňuje z pamäti.
Pri tejto príležitosti si však dovolím pripomenúť inú dohodu, ktorú uzavrel Hitler so Stalinom 23. augusta 1939 hoci ju podpísali v Moskve Ribbentrop a Molotov menom svojich štátov. Bol to pakt o neútočení. Pakt bol podpísaný 23. augusta 1939 a 1. septembra vtrhli nemecké vojská do Poľska .A práve tento pakt otvoril Hitlerovi dvere do Poľska. Začala sa 2. svetová vojna. Nie po podpise Mníchovskej dohody, bolo to po podpise paktu o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom.. Pravda, keď sa situácia zmenila a Nemci napadli 22. júna 1941 svojho dovtedajšieho priateľa, z priateľov sa stali nepriatelia na život a na smrť. V roku 1943, počas vojny so Sovietskym zväzom. objavili masové hroby v Katyni Nemci. Mŕtve telá exhumovali a vytvorili medzinárodnú komisiu, ktorá dokázala, že Poliakov povraždili Rusi. Nemci vyhlásili obete masakry za zločin spáchaný Sovietmi, sovietska propaganda ich označila najprv za „archeologické
vykopávky” a neskôr za obete Nemcov. Od vyšetrenia masových hrobov dal ruky preč Medzinárodný Červený kríž i západné mocnosti. Napokon, nebolo sa čomu čudovať – vojenská situácia sa opäť zmenila, prebiehali rokovania o otvorení druhého frontu, USA, Veľká Británia a Francúzsko si konečne uvedomili, že ak sa nespoja s čertom Stalinom, porazí ich diabol Hitler. Preto nechceli dráždiť ruského medveďa –zrejme sa už vtedy riadili teóriu menšieho zla.
Ako dokázali nasledujúce udalosti, táto kalkulácia sa ukázala úspešná: Diabol bol porazený, čert zvíťazil a západné mocnosti predali nielen Poľsko na Jaltskej konferencii v roku 1945, v rámci ktorej sa prerozdeľovali sféry vplyvu medzi veľmocami opäť.
Ako sa však vyvíjala situácia po podpísaní paktu o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom? Nemci začali svoj útok od západu a od juhu a 17. septembra napadli Poľsko od východu Sovieti. Pod týmto dvojnásobným gangsterským prepadom sa poľská obrana nečakane rýchlo zrútila a nešťastné Poľsko zmizlo z mapy sveta. Minister zahraničia Molotov komentoval túto dokonale skoordinovanú akciu slovami:”Stačil mocný a rýchly úder, najprv od nemeckej a potom červenej armády, aby z Poľska, tohto ošklivého nepodarka Versailleskej Európy neostalo ani fľaku.” Vojna proti Poľsku trvala necelé štyri týždne. S hanbou musíme priznať, že sa jej zúčastnili aj Slováci. S rozpakmi to priznáva dokonca aj František Vnuk, ktorý však ospravedlňuje našu účasť slovami: „Nie však ako podmanitelia a dobýjatelia, ale v záujme prinavrátenia tých území, ktoré nám Poliaci brali, keď sme boli slabí a nemohúci.“
A nezostali sme bez odmeny. Dostali sme bonus: v septembri 1939 Sovietsky zväz uznal „de facto i „de jure” Slovenskú republiku a nadviazal s ňou diplomatické styky. Zároveň zatvoril československé vyslanectvo v Moskve a vypovedal Zdenka Fierlingera, ktorý si potom musel hľadať politický azyl v Londýne. V januári 1940 začalo pracovať v Bratislave sovietske vyslanectvo vedené diplomatom z povolania Puškinom. Puškin (nebol to Alexader Sergejevič) mal mimoriadny záujem ako budú vyzerať budúce hranice Slovenska, najviac ho zaujímala otázka či slovenská hranica s Nemeckom nebude pozmenená a či Bratislava ostane slovenská. Keď mu nemecký vyslanec Bernard vysvetlil, že správy o zmene hraníc Slovenska v prospech Nemecka sú šírené zlomyseľníkmi, G. Maximovič Puškin vyhlásil, že koniec-koncov Rusko by nemalo nič proti takej zmene, pretože Slovensko patrí do nemeckej záujmovej sféry.
V tom čase, v polovici septembra 1939 Sovietsky zväz už okupoval západnú Ukrajinu a západné Bielorusko a na jeseň 1939 uzavrel zmluvu o vzájomnej pomoci s Estónskom , Lotyšskom a Litvou, ktoré boli „na žiadosť pracujúcich“ a parlamentu pod hlavňami tankov pripojené k ZSSR ako zväzové republiky. Neskôr prišla na rad Besarábia a Bukovina a ako vyplýva z postoja vyslanca Puškina, Rusi by neboli nič namietali i keby Nemci boli okupovali Slovensko.
História vypuknutia druhej svetovej vojny bola pre komunistickú propagandu mimoriadne ťažkou dilemou. Na jednej strane si nechcela nechať ujsť príležitosť k zdôrazneniu podielu Sovietskeho zväzu na porážke Tretej ríše, proti čomu by žiadny normálny človek neprotestoval, na druhej strane však nevedela, čo si počať s faktom, že to bol práve Sovietsky zväz, ktorý vtedy nielenže neodsúdil hitlerovské prepadnutie Poľska, ale umožnil ho a navyše uzavrel s Hitlerom nad poľskými hrobmi priateľský pakt.
Ako si bolo vôbec možno vysvetliť paradoxnú skutočnosť, že to boli práve Veľká Británia a Francúzsko, veľmoci, ktoré pred rokom zradili v Mníchove Československo a teraz vyhlásili Hitlerovi vojnu už o dva dni, 3. septembra, a že to bol Sovietsky zväz, ktorý bol teraz Hitlerovým spojencom? Pomútilo to hlavu aj mnohým západným komunistom, ale Kominterna im to vysvetlila. O tomto vysvetlení som sa dozvedel z učebnice Dejepisu pre 8. postupný ročník všeobecnovzdelávacích škôl a ako si matne spomínam, podľa našich učiteľov to bolo asi takto: Je pravda, že Británia a Francúzsko síce Hitlerovi naozaj vyhlásili vojnu, bola to však akási čudná, operetná vojna. Medzi vojskami hitlerovského Nemecka a západných imperialistov nedošlo v tomto období k žiadnemu stretnutiu. Preto sa hovorí o období „podivnej vojny“. Veľká Británia a Francúzsko stále ešte dúfali, že sa dohodnú s hitlerovským Nemeckom. Suma sumárum: bol to vraj Západ, ktorý podnecoval Hitlera k útoku na ZSSR a Moskva preto musela pakt o neútočení uzavrieť, aby získala potrebný čas na vyzbrojenie.
Moskovské noviny Izvestija však napísali potom, čo bolo Poľsko rozdelené medzi Berlín a Moskvu tieto pamätihodné vety: „Vlády Sovietskeho zväzu a Nemecka si kladú za úlohu obnoviť na území bývalého Poľska mier a poriadok a obyvateľstvu, žijúcemu na tomto území, zaistiť mierovú existenciu, zodpovedajúcu ich národným zvláštnostiam.“ Škoda, že tieto pamätihodné vety nikto nevytesal do kameňa.
Naozaj sa nemožno čudovať komunistickej propagande, že sa snažila pakt o neútočení utajiť pred svojimi poddanými, hoci po Norimberskom procese vedel o ňom celý svet (okrem sovietskych satelitov) a preto museli občas pripustiť, že takýto pakt naozaj existoval.
K jednej veci sa však nikdy nepriznali. Nikdy nepriznali, že 28. septembra 1939, takmer mesiac po okupácii Poľska bola v Moskve vypracovaná Molotovom a Ribbentropom nemecko- sovietska zmluva o priateľstve a úprave hraníc, ktorá nebola v roku 1939 zverejnená. V tomto tajnom protokole sa okrem iného píše: „V prípade teritoriálnej politickej premeny v oblastiach náležiacich poľskému štátu sú záujmové sféry Nemecka a ZSSR vymedzené zhruba líniou riek Narev, Visla a San. Otázka, či sa záujmom oboch strán javí zachovanie nezávislého poľského štátu žiadúce a ako by mal byť tento štát ohraničený, môže byť s konečnou platnosťou objasnená až v priebehu ďalšieho politického vývoja…Tento protokol bude oboma stranami udržovaný v prísnej tajnosti.“
Protokol, ktorý je hrubým porušením práva národov na sebaurčenie, suverenity a nezasahovania do záležitostí iných štátov, bol zo sovietskej strany dlhé roky prísne utajovaný – akoby ani neexistoval. Až v roku 1968, v období „pražskej jari” bol uverejnený v plnom rozsahu spolu s inými, Moskvu kompromitujúcimi dokumentami v českom časopise Dějiny a současnost.
Toľko o dvoch hanebných dohodách, ktoré spolu súvisia, ale o tej druhej sa opäť veľmi nehovorí. Uvidíme, či si na ňu niekto spomenie tento rok, pri príležitosti sedemdesiateho výročia podpísania paktu o neútočení medzi Stalinom a Hitlerom.